Založ si blog

A. H. Škultéty – významná slovenská osobnosť 19. storočia

Pred 125 rokmi, 21. mája 1892, zomrel v Kraskove štúrovský dejateľ, básnik, zberateľ povestí a správca prvého slovenského gymnázia v Revúcej August Horislav Škultéty.

 

August Horislav Škultéty sa narodil vo Veľkom Krtíši 7. augusta 1819 v rodine evanjelického farára a učiteľa, ktorý mu dal základné vzdelanie s dôrazom na latinčinu.

 

Na kežmarskom lýceu získal úctu k materinskému jazyku

 

Deväťročný August putoval s bratmi Františkom a Ľudovítom na nižšie evanjelické gymnázium do Banskej Štiavnice, kde – ako svedčí zachované vysvedčenie z roku 1932 – vynikol v latinčine, nemčine, maďarčine, gréčtine, ale i v histórii, kaligrafii, aritmetike, geografii a kresťanskej náuke. S výborným vysvedčením odišiel s bratom Ľudovítom na uznávané vyššie evanjelické gymnázium do Kežmarku. Bratia sa spočiatku rozprávali po maďarsky, no keď si za to vyslúžili posmech spolužiakov, veľmi rýchlo prešli na materinskú reč. August ju zvládol do takej miery, že dával lekcie slovenčiny svojmu nemeckému profesorovi Bennemu.

 

Po roku privítali v Kežmarku Ľudovít a August brata Františka, čoskoro však rodinu rozdelila tragická udalosť. Začiatkom roka 1835 sa 18-ročný Ľudovít vracal z vianočných prázdnin, cestou premrzol a na následky podchladenia zomrel vo Veľkej pri Poprade.

 

V Kežmarku v spoločnosti slovenských profesorov a spolužiakov získaval August cenné poznatky zo slovenskej literatúry, ktoré si rozširoval počas prázdnin v Rimavskej Píle u príbuzného Imricha Laučeka, ktorý mal bohatú knižnicu. V nej najčastejšie siahol po diele Jána Hollého.

 

V kruhu prešporských študentov vedených Štúrom

 

Od roku 1835 pokračoval v štúdiách na renomovanom evanjelickom lýceu v Prešporku – Bratislave. Bol usilovným študentom. Záverečnú skúšku absolvoval 28. júna 1839. Zahŕňala logiku, metafyziku, pedagogiku, empirickú psychológiu, gréčtinu, latinčinu, hebrejčinu, teologickú dogmatiku, morálnu a praktickú teológiu, cirkevnú históriu a cirkevné právo. Všetky predmety zvládol na výbornú.

 

Hneď po príchode do Bratislavy sa zapojil do činnosti slovenského študentského spolku vedeného Ľudovítom Štúrom. Pri prijatí za člena koncom roka 1835 sa prezentoval prednáškou o víťazstve poľského kráľa Jána Sobieskeho nad Osmanmi v bitke pri Viedni. V Pamätnici spoločnosti sa August Škultéty spomína ako agilný člen s veľkou výrečnosťou, ktorá mu vyniesla lichotivú prezývku „slovenský Cicero“. Čoskoro sa prejavil aj ako talentovaný básnik. Nechýbal medzi tými štúrovcami, ktorí sa v deň svätého Juraja 24. apríla 1836 vybrali na staroslávny Devín. Na hrade, rozrumenom počas napoleonských vojen, predniesol Hollého báseň a slávnostne prijal slovanské meno Horislav, ktoré po celý život s hrdosťou používal.

 

Básne Augusta Horislava Škultétyho vyšli v študentskom almanachu, v Kuzmányho Hronke a v roku 1840 v samostatnej zbierke. Štúr rozpoznal jeho básnický talent a povzbudzoval ho v tvorbe. „Radil bych Tobě, abys se zvláště básnictví oddal a ne na vzorech řeckých a římskych své básně stavěl, ale je z národného našeho života vyvedl,“ napísal mu v liste z 9. júna 1839. „K tomu záměru studuj rukopis Královedvorský a nejpilněji pak národní píseň Slovanů, báje, pověsti národní atd., Mickiewicze, a tak přesvědčen jsem, že Ty v tomto ohledu něco chvalného pro Slovensko vyvedeš a srdce mnohé rozehřeješ.“

 

Už v študentských časoch August Horislav Škúltéty energicky vystupoval na obranu slovenského národa a jazyka. V článku Národnosť slovenská v Uhřích konštatuje, že Slováci napriek skutočnosti, že sa takmer celé tisícročie nemohli jazykovo rozvíjať, udržali si svoju materinskú reč. V Odpovědi na psaní neznámeho X.Y.Z. zareagoval na článok anonymného pisateľa v maďarskom časopise Társálkodó. Ohradil sa voči tvrdeniam, že v Ústave reči a literatúry slovanskej pri prešporskom lýceu sa šíri „rusizmus“ a podčiarkol, že Slováci a Maďari môžu spolunažívať v priateľstve a obojstranne výhodnej zhode.

 

Po odchode Štúra a Benjamína Pravoslava Červenáka na štúdiá do nemeckého Halle sa námestníkom Ústavu reči a literatúry československej a tým aj vodcom slovenských študentov na prešporskom lýceu stal práve Škultéty. V nadväznosti na svojich predchodcov podnecoval členov ústavu k vysokej pracovnej aktivite na poli národnom a do tejto činnosti zapojil aj srbských študentov. Počas prázdnin precestoval Halič a Čechy, no z jeho cestopisných poznámok sa zachovalo len 11 strán. „Pracuj rozmyselně, statně, aby jste vyplnili určení, jenž Vám vyznačeno v koleji Slovenska, aby jste jednouc stopy zanechali života svého na vesmíri tomto,“ napísal mu z Halle Ľ. Štúr. „K Tobě zvláště nyní, můj Horislave, obrací se řeč má, znajícího, že veliká jestiť Tvá v počínáních našich důležitost, aby jak možná zasazoval se o pořádek při knihovně, o obohacení pokladnice atd.“

 

Kaplánom v Tisovci

 

August Horislav Škultéty bol vo funkcii námestníka ústavu v rokoch 1839 – 41. Mal v pláne pokračovať v štúdiách na niektorej nemeckej univerzite, ale pravdepodobne z finančných dôvodov zostal doma a prijal kaplánske miesto v Tisovci pri Pavlovi Jozeffym, ktorý bol bratrancom jeho mamy a superintendentom potiského dištriktu. Hodno spomenúť, že hoci bol Pavol Jozeffy ovplyvnený myšlienkami Jána Kollára, kladne vnímal aktivity štúrovcov a bol to práve Jozeffy, kto sa podujal viesť delegáciu na cisársky dvor v roku 1848 so slovenskými národnými požiadavkami.

 

Jozeffy inicioval vydanie nové evanjelického spevníka, na ktorého tvorbe a redigovaní má Škultéty významný podiel. Prispel doňho ôsmimi piesňami v biblickej češtine. Spolu založili v Tisovci knižnicu, ktorá mala k dispozícii vyše 400 kníh a zachovala sa v tomto mestečku dodnes, nesúc Škultétyho meno. S ďalším pronárodným dejateľom Štefanom Markom Daxnerom založil Škultéty v roku 1845 nedeľnú školu a o rok neskôr spolok miernosti. Medzi ľudom šíril Andraščíkovu publikáciu Šenk pálenečný a sám pripravil a vydal spis Beda a rata, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších beletristických návodov ako bojovať s nadmerným alkoholizmom v slovenských mestách a dedinách. V úvode nechá hovoriť umierajúceho otca, ktorý svojho syna varuje pre pálenkou, „pobehlicou besnou“, a opisuje mu príklady, keď zasiahla do života jednotlivcov i celých rodín. V nasledujúcich ôsmich kapitolách rozoberá následky alkoholizmu na zdravie, manželské spolužitie, na výchovu detí, ale i na úpadok rodiny i celej spoločnosti, cirkev nevynímajúc, a napokon si všíma aj zadlžovanie, ktoré súviselo s alkoholizmom. Neznámy recenzent v Orle tatranskom napísal: „Hoci bi sa ale dakomu zdalo, že vo spise tom ňič njet novjého, čo by už v iních toho obsahu povjedano ňebolo, teda duch vo spise tom je tak živí a čerství, tak horliví a presvedčujúci, že k tomu veljemu cjelu, založeňja strjezlivého života v nároďe našom dobre poslúžiť muože…“ V priebehu niekoľkých týždňov sa predal celý náklad 3 000 výtlačkov, čo bol na tú dobu slušný počet. K šíreniu prispel aj fakt, že spis Beda a rata distribuovali v prijateľnej cene tri grajciare.

 

Ďalším príkladom Škultétyho pracovitosti a horlivosti je zostavenie a vydanie Zorničky, zbierky veršov pre mladých a najmladších čitateľov. S pomocou Jonatana Čipku a Štefana Marka Daxnera vyšla Zornička v dvoch zväzkoch v rokoch 1846 a 1847. Na jej stránkach nachádzame básne, rozprávky, i príbehy detí, ktoré poznali autori vo svojom okolí. „Dávno sme niečo podobné nečítali nielen v našej, ale ani v nemeckej literatúre, ktorá je inak na podobné práce bohatá,“ podčiarkol význam Zorničky Jozef Miloslav Hurban. „Bez tejto Zorničky by nemal byť ani jeden slovenský rodič, ani jeden učiteľ, ani jeden kňaz. Len by sa žiadalo, aby obrázky krajšie vychádzali, alebo, ak to nie je možné, spočiatku radšej nijaké ako také machule: a aby Zornička riadne a často vychádzala.“

 

Škultéty zo svojich skromných príjmov dokázal podporiť nadaných mladíkov. Bol medzi nimi napríklad maliar Samo Beláni, ktorý však zomrel ako 20-ročný. Finančne pomohol aj Štúrovi v kritickom čase, keď prišiel o miesto na katedre.

 

Farárom v Dlhej Vsi

 

Po úmrtí Pavla Jozeffyho by Tisovčania radi videli na farárskom mieste Škultétyho, no cirkevná vrchnosť bola inej mienky. Nevyšiel mu ani pokus získať faru v Slavošovciach a tak krátko pred revolučným vrením v roku 1848 prijal farárske miesto v Dlhej Vsi neďaleko Plešivca. K tomuto rozhodnutiu ho viedol aj fakt, že jeho 70-ročná matka, už vdova, bola chorá a vyžadovala si neustálu starostlivosť.

 

V Dlhej Vsi sa cítil ako vo vyhnanstve. „Nemožno vypsati, jak tesno mi a truchlivo v samotě této, kdež jako u vyhnanství, vzdálen od duší drahých, milovaných, život trávim bídný, hodný politování,“ napísal 12. októbra 1849 Jánovi Seberínimu do Banskej Štiavnice s prosbou, či by preňho nenašiel kazateľské miesto v tomto starobylom meste alebo v jeho okolí. Márne.

 

Škultéty bol pri zrode spolku Tatrín a bol členom jeho výboru, ktorý sa zaoberal otázkami pravopisu Štúrom kodifikovanej spisovnej slovenčiny. Činný bol aj v literárnom výbore, kde podporil Francisciho návrhy na zbieranie a vydávanie slovenských ľudových povestí a na vydávanie rečňovaniek pre slovenské školy na spôsob Zorničky. V máji 1848 nechýbal na stretnutí v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde slovenskí politickí predstavitelia skoncipovali Žiadosti slovenského národa.

 

Po prijatí Žiadostí sa väzenie v Plešivci zapĺňalo ľuďmi, ktorí boli oddaní slovenskej veci a boli ochotní pobiť sa o svoje práva aj so zbraňou v ruke. Pre Daxnera, Francisciho a Bakulíniho už stavali šibenice, no nakoniec sa títo traja sokoli vyhli hrdelnému trestu. Za mreže sa dostal aj August Horislav Škultéty, no vyšetrovanie ukázalo, že je nevinný. Napriek tomu si ho uhorská vrchnosť neprestala všímať.

 

Prvý zväzok Rečňovaniek pripravil do vydania v roku 1850, druhý zväzok vyšiel o päť rokov neskôr a na rozdiel od prvého, ktorý vyplnil Škultéty väčšinou vlastnými literárnymi prácami, v druhom dal väčší priestor ďalším autorom, ako bol Karol Zorkóczy, Ján Drahotín Makovický alebo Andrej Sládkovič. Rečňovanky sa stretli väčšinou s pozitívnym ohlasom, hoci nechýbali ani kritické reakcie z radov tých, ktorí sa nedokázali stotožniť s novou, štúrovskou slovenčinou. O tom, aký dosah mali Rečňovanky na malých čitateľov, môže svedčiť spomienka Ľudovíta Vladimíra Ríznera: „Rečňovankám jedine mám čo ďakovať, že vo mne vzbudili cit národného povedomia a vrelú lásku k národu, ktorá nikdy zo srdca môjho nevyhasne, ale kamdiaľ väčším ohňom plápolať bude.“

 

 

Farárom v Rozložnej

 

V apríli 1850 sa A. H. Škultéty presťahoval na faru do Rozložnej. Uvítal, že išlo o rýdzo slovenskú dedinu, ako i to, že odtiaľto mal bližšie k svojim priateľom a spolupracovníkom: Pavlovi Dobšinskému, Samuelovi Ormisovi a Samovi Tomášikovi.

 

Prvým jeho krokom po príchode na faru v Rozložnej bolo, že prikázal zbúrať v kuchyni piecku, ktorá slúžila na pálenie alkoholu. O jeho neúnavnej snahe potlačiť alkoholizmus v slovenských rodinách svedčí aj fakt, že sa mu podarilo vytlačiť z dediny židovského krčmára, ktorý pri predaji páleného využíval, či skôr úžernícky zneužíval ľudí. Vlastnými rukami sa pustil do obnovy zanedbanej farskej záhrady, čím dal príklad mnohým farníkom. Po veľkej neúrode v roku 1851 po vzore Samuela Jurkoviča založil v Rozložnej Hospodársky spolok, prvý na Gemeri, a hoci vydržal len tri roky, výrazne pomohol roľníckemu obyvateľstvu v krízových situáciách.

 

Spolupráca s Dobšinským

 

Škultéty ako chlapča rád počúval ľudové rozprávky a povesti a ich zbieraniu sa venoval už počas lyceálnych štúdií a k rovnakej aktivite vyzýval aj svojich druhov. V Tisovci sa tejto ušľachtilej záľube venoval v spolupráci s Jankom Franciscim – Rimavským, ktorému prispel do Prostonárodného zábavníka a tzv. Codexu tisovského. Z týchto rukopisných prác sa dostala do tlače len časť. Vyšla v Levoči v roku 1845 ako 1. zväzok Slovenských povestí.

 

V súvislosti so slovenskými povesťami a rozprávkami sa často spomína len meno Pavol Dobšinský. V skutočnosti prvý zväzok Slovenských povestí vyšiel vďaka Augustovi Horislavovi Škultétymu, ktorý neskôr prenechal vydavateľskú aktivitu svojmu priateľovi. Škultéty i Dobšinský pri zostavovaní šiestich zväzkov Slovenských povestí vychádzali predovšetkým zo spomenutého Codexu tisovského a zo zbierky revúckej rodiny Reussovcov, známej ako Codex revúcky.

 

V roku 1856 zomrela Škultétymu matka. V tom istom roku si ako 37-ročný priviedol na faru mladú, 18-ročnú manželku Apolóniu, ktorá pochádzala z Bardejova. Narodili sa im traja synovia a jedna dcéra. Na veľký žiaľ rodičov prvorodený syn Ján Bohuslav zomrel ako 6-ročný a najmladšiemu Cyrilovi doprial osud len rok pobytu na tomto svete. Vo veku 20 rokov zomrel aj jeho tretí syn August. Dcéra Ľudmila sa po otcovej smrti vysťahovala do USA, kde zomrela ako 47-ročná.

 

Správca prvého slovenského gymnázia

 

Počas štúdií August Horislav Škultéty navštevoval prednášky z pedagogiky a hoci nebol absolventom špeciálnej pedagogickej školy v miestach pastoračnej činnosti neraz suploval aj miesto učiteľa a výchovne pôsobil na mládež i na dospelých.

 

Aj vďaka Škultétymu nezapadla prachom myšlienka Štefana Marka Daxnera zriadiť strednú školu s vyučovaním jazykom slovenským. Daxner a ďalší gemerskí národovci sa stretli 21. novembra 1861 na Škultétyho fare v Rozložnej, kde prebrali možnosti realizácie tejto idey. 23. februára nasledujúceho roka konvent veľkorevúckej ev. a. v. cirkvi zriadil dočasný výbor, ktorý mal za úlohu získať evanjelickú cirkev, obce, i národu oddaných solventných podporovateľov. Výbor sa činil a už po pol roku, 17. augusta 1862, mohol predostrieť správu, ktorá vnášala veľkú nádej. Výbor zvolil za profesora a prvého správcu gymnázia Augusta Horislava Škultétyho a ako bolo uňho zvykom, hneď sa pustil do práce a spolu s profesorom Rudolfom Homolom vytvorili 1. a 2. triedu.

 

Zvolenie Škultétyho bolo menším prekvapením. Predpokladalo sa, že správcovské miesto zaujme Samuel Ormis. „List od nášho Marka mi oznamuje, že si vyvolený za správcu školy Revúckej, k čomu Ti z úprimného srdca gratulujem,“ napísal Ormis Škultétymu. „Mal som síce nádeju ja, že mňa vyvolia, ale jako veci stoja, keď nepriateľov tam snáď početných mám, a snáď hneď v úvode moje správcovstvo bolo by tam smerovalo, či radšej k tomu prinúteno bolo bývalo, čo zloveštil brat jedon: že to dieťa mrtvé sa zrodilo. Pri Tvojom správcovstve bude to dieťa ale rásť a kvitnúť, lebo Ty osobného nepriateľa nemáš tam, a tak mi len uveríš, že Ti z úprimného srdca gratulujem.“

 

Slovensko-evanjelické a. v. nižšie gymnázium vo Veľkej Revúcej otvorili 16. septembra 1862. V otváracej reči hľadal Škultéty odpovede na tri základné otázky: Prečo treba gymnázium založiť? Či ho budeme v stave zvelebiť? V akom duchu má ono pôsobiť?

 

„Osveta sa prelieva do národov zvlášť dobre usporiadanými školami,“ odpovedá si na prvú rečnícku otázku. „Menovite vyššie školy vychovávať majú opravdivých vzdelancov, ktorí by zase, keď do verejného života vstúpia, okolo seba čím najďalej osvetu a vzdelanosť rozširovali, nielen slovom, ale i perom a dobrým príkladom svojím. Lebo podľa povedomia evanjelickej Cirkvi osveta a vzdelanosť nemá sa považovať len ako vzdelanosť a majetnosť istých stavov, ona preniknúť a oblažiť má nielen vysoké a nádherné paláce, ale i nízke a chudobné chalúpky.“ Zdôraznil, že dovtedajšie používanie latinčiny a neskôr maďarčiny v slovenských školách brzdí rozvoj vzdelanosti národa a spôsobuje mu nenahraditeľnú škodu. „Preto bolo treba založiť toto slovensko-evanjelické gymnázium, aby sa tu mládež prostriedkom reči slovenskej vzdelávala a pripravovala k životu tak, že by v cirkvi evanjelickej a v slovenskom národe v stave bola rozširovať osvetu a vzdelanosť, ktorá nám doteraz chybela a chybí.“

 

V odpovedi na druhú rečnícku otázku vyrátal všetky problémy, s ktorými sa prvé slovenské gymnázium stretáva a stretávať sa bude. Škola nemohla fungovať bez vhodnej budovy, bez kvalitného profesorského zboru, pre ktorý bolo treba zabezpečiť platy, ale potrebné bolo aj vybudovať knižnicu, alumneum a ďalšie nevyhnutné podmienky pre pokojné štúdium žiakov. „Nech teda čokoľvek hovorí proti nám či úzkostlivá pochyba, či neprajná zlovoľnosť, my za to máme, že sa tento nový cirkevno-národný ústav náš môže zvelebiť a tak i z tohto ohľadu súci je na svet.“

 

Čo sa týka ducha gymnázia, malo sa niesť „v duchu čisto ľudskom, národnom, vlasteneckom a evanjelicko-kresťanskom“.

 

Svoj inauguračný prejav dal A. H. Škultéty vytlačiť a rozposlal ho mnohým národným dejateľom. Nie kvôli vlastnej sláve, ale preto, aby získal nevyhnutnú podporu pre prvú strednú školu so slovenčinou ako vyučovacím jazykom. Hurbanovi poslal 150 výtlačkov, ktoré „určené sú jednak pre Nitru a majú byť rozdané darom, ale tak, aby sa ako možno najlepšie, zvlášte medzi našimi rozšírili, ktorí pečovať budú, aby sa i meštianstvo a ľud pospolitý s touto cirkevnonárodnou záležitosťou bližšie oboznámili a jej naklonili“.

 

A. H. Škultéty bol správcom revúckeho gymnázia takmer po celú dobu jeho existencie s výnimkou dvoch školských rokov, keď toto miesto zastávali Samuel Ormis a Rudolf Homola. Samozrejme, Škultéty sa venoval aj vyučovaniu. Celkom išlo o 17 až 27 vyučovacích hodín týždenne. S úctou si naňho spomínali všetci jeho žiaci. „Ako profesor prednášal náboženstvo, slovenskú reč a dejepis s kremobyčajnou horlivosťou. Ako všetci profesorovia, tak aj on musel si k prednáškam najsamprv compendia – rukopis – zostaviť – všeckie tieto vynikajú hlubokou dôkladnosťou,“ spomínal Július Botto. Ondrej Miloslav Bella k tomu dodáva, že „Škultéty bol pestúnkou svojim žiakom, svojím príkladom žitia chcel imponovať. Tichá dobrota, napísal by som na jeho pomník“. Ďalší zo žiakov, Ján Ljub, ho nazýva „drahým otcom slovenskej mládeže“.

 

Do revúckeho gymnázia prichádzali zbierať vedomosti mladíci z rôznych kútov Slovenska a až počas štúdií museli očistiť svoju slovenčinu od nárečových zvyklostí. Škultéty sa aj v tomto prípade prejavil ako citlivý pedagóg, keďže si veľmi dobre uvedomoval nárečové odchýlky. „Učil nás mluvnicu dľa Mrázovej tlačenej učebnice, skloňovanie podstatných, prídavných mien, časoslová, uvádzal nás do spisovnej slovenčiny,“ napísal Michal Bodický. „Tam sa vyrovnávali rôzne dialekty od Liptova, Oravy až po Dolnú zem. My Novohradčania sme sa odúčali hovoriť -e miesto -y, napr.: hruške miesto hrušky. Ale Škultéty, ako rodák novohradský, z Krtíša, upozorňoval nás na dôslednosť novohradsko-hontianskej krajomluvy, že všade povedia -e namiesto -y: napr. žene, žale, ale chlapi kosili; takže my Novohradčania sme sa najľahšie naučili pravopis. Ako znamenitý rečník učil nás prednášať naspamäť básničky a ako dobrý štylista upozorňoval v písomných prácach nielen na pravopis, ale hlavne na slovosled a na správnosť výrazov.“

 

Pri prednáškach slovenčiny kládol dôraz na poznanie slovenskej, českej a slovanskej literatúry. Jeho žiaci sa mohli podrobne zoznámiť napríklad s dielom Alexandra Sergejeviča Puškina, z domácich literátov mal Škultéty veľkú záľubu v Jánovi Hollom a Samovi Chalupkovi. Jeho najznámejšiu báseň Mor ho museli žiaci odrecitovať celú z pamäti.

 

V rukopisnej pozostalosti sa zachovali Škultétyho prípravy na prednášky z dejepisu. Je pravdepodobné, že ich zostavoval tak, aby sa stali základom pre učebnicu histórie. Ďalšie rukopisy naznačujú, že Škultéty bol pripravený nahradiť kolegov, ak z nejakého dôvodu neboli schopní prednášať. Veľkú pozornosť venoval A. H. Škultéty aj Učiteľskému semenisku, ktoré vzniklo pri revúckom gymnáziu v roku 1868.

 

Slovenské gymnázia v Revúcej, v Martine a v Kláštore pod Znievom, by nemohli fungovať bez zanietenosti profesorov, čo sa nedá zaplatiť žiadnymi zlatkami. O nezávideniahodnom postavení učbárov hovorí napríklad list, ktorý napísal 2. januára 1870 A. H. Škultétymu Martin Kramár, pôsobiaci na martinskom gymnáziu: „My učbári ťažko dýchať začíname, hrozná suchota – a to zavčasu – nastala u nás. Pre mnohé všelijaké zbierky nepocítiť, že by bola kvapôčka ovlažila našu až na dno vyschnutú pokladnicu. Takto dlho vydržať nemožno. Kdekoľvek klepeme, všade nám voláno: neslobodno.“

 

Už od prvého ročníka boli veľkým problémom učebnice. Preto Samuel Ormis vypracoval stanovy Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh. Na jeho činnosti sa aktívne podieľal aj Škultéty, ktorý sa snažil, aby vydávaniu učebníc venovala viac pozornosti Matica slovenská. Išlo pritom o učebnice v takej cene, aby si ich mohol kúpiť aj chudobnejší gymnazista. Veľké finančné náklady si vyžadoval nákup učebných pomôcok, a to napriek tomu, že sa našli nadšenci, ktorí ich gymnáziu darovali. Tak sa napríklad dostala do revúckeho gymnázia časť prírodovednej zbierky, ktorú bývalý žiak Július Hlaváč zdedil po otcovi. Nezanedbateľná je aj pomoc rodičov žiakov, s ktorými sa správca snažil pravidelne prinajmenšom korešpondovať.

 

V pamätiach spolupracovníkov i žiakov sa A. H. Škultéty ako správca gymnázia zachoval ako pedagóg, ktorý citlivo dokázal v mládeži spájať kladné ľudské i vlastenecké vlastnosti, ale nikdy sa neznížil k tomu, aby do mladých duší zasadil čo len maličké semienko nenávisti. Rozvoj ľudskej spoločnosti videl v úprimnom bratstve všetkých národov.

 

Škultéty zriadil pri gymnáziu knižnicu, ktorá mala okolo 3 000 zväzkov. Mnohé boli jeho osobným darom. V spolupráci so S. Ormisom rozvíjal činnosť vzdelávacieho krúžku, ktorý vydával študentský časopis. V ňom sa objavili prvé literárne pokusy Kolomana Banšella, Jozefa Škultétyho i Mateja Bencúra – Martina Kukučína, ktorý spomienky na gymnázium zachytil v knihe Mladé letá. V rečníckom krúžku viedol Škultéty žiakov, u ktorých vybadal nadanie pre kazateľské alebo právnické povolanie. V dome, ktorý si prenajal od Štefana Homolu, farára v gemerskej dedine Rybník, napriek zvýšenému nájmu ubytoval aj viacerých študentov. Neskôr mu poskytol byt revúcky magistrát.

 

Tragicky sa zapísal do života A. H. Škultétyho rok 1865. Tuberkulóza mu zobrala milovanú manželku Apolóniu, ktorá zomrela v Revúcej 30. augusta 1865 vo veku 27 rokov.

 

Začiatkom 70. rokov sa nad revúckym slovenským gymnáziom zbiehali ťažké mračná. Pre maďarskú a vari ešte viac pre maďarónsku svetskú a cirkevnú vrchnosť boli slovenské gymnáziá tým najpálčivejším tŕňom v oku. Napriek úpornému boju proslovenských dejateľov sa zavreli brány prvej slovenskej strednej školy vo Veľkej Revúcej s odôvodnením, že ide o „nebezpečné hniezdo šírenia panslavistických myšlienok“. Pre Škultétyho to bola veľká rana, jednak ako pre človeka, ktorý venoval gymnáziu všetku svoju energiu, ktorý veril, že práve toto je cesta k zachovaniu slovenskej svojbytnosti, jednak z praktického osobného hľadiska. Ocitol sa bez práce a po tom, čo mu mestský magistrál prikázal vysťahovať sa do 15. októbra 1874 z mestského bytu, aj bez strechy nad hlavou. Prístrešie našiel u jedného z najlepších priateľov Štefana Marka Daxnera v Tisovci, ktorý na svojom rodinnom majetku prichýlil Škultétyho a jeho deti – dcéru Ľudmilu a syna Augusta.

 

Farárom v Kraskove

 

Ešte v roku 1857 sa A. H. Škultéty uchádzal o pastoračné pôsobenie v Kraskove, no od farníkov sa mu nedostalo dostatočnej podpory. O sedem rokov neskôr mu však faru sami ponúkli, no v tom čase bol plne zaujatý prácou v slovenskom gymnáziu, v ktorom oprávnene videl svoje najväčšie životné poslanie. V roku 1875 však bola situácia iná. Milovaná škola bola násilne zatvorená a keď sa uvoľnilo miesto na kraskovskej fare a tamojší evanjelickí veriaci napriek odporu niektorých cirkevných predstaviteľov mu dali dôveru, 1. mája 1875 sa ujal kňazského úradu v tejto horskej dedine. Toto miesto mu úprimne odporúčal aj Štefan Marko Daxner. „Tvoj príchod do Kraskova je tá možno najväčšia výhra pre vec národno-cirkevnú v senioráte ratkovskom. Ak prijmeš pozvanie Kraskovčanov tentokrát, strata pri gymnáziu sa vynahradí,“ napísal mu v liste 4. júna 1874 a vyrátal mu výhody, ktoré z tohto postavenia plynú. „Už sám vokátor prevyšuje značne dôchodky Tvoje. Úrad profesora je ďaleko ťažký ako úrad kňaza a Tebe brat zlatý, tiež už nebude pribúdať síl – len o 10 rokov povieš aj Ty nevládzem tak ako predtým a predsa ako profesor nebudeš si v stave poľahčiť. Naproti tomu ako kňaz bez všetkého napätia síl, nielen úradnú svoju povinnosť vykonať, ale pod krátkym časom – compendia pre gymnázium vyhotoviť môžeš, ku ktorým teraz sotva ti zbýva potrebného času“.

 

Škultéty uvažoval, že to bude preňho len krátka zastávka a že sa vráti do Tisovca, v ktorom v tom čase vládol čulý pronárodný život. Nestalo sa tak. Kraskovo bolo jeho posledným pôsobiskom. Napriek tomu, že v jeho susedstve boli kňazmi viacerí jeho druhovia, vrátane Pavla Dobšinského, farára v Drienčanoch, stretával sa s nimi málo. Vyplývalo to zo smútku nad stratou gymnázia, z pokročilého veku, ale i z faktu, že častejšie stretnutia by boli tŕňom v oku maďarónskej vrchnosti a on nechcel vystavovať svojich priateľov prenasledovaniu. Napriek tomu sa na kraskovskej fare radi zastavili najmä jeho bývalí žiaci, aby ho pozdravili i povzbudili. Pozdraviť k narodeninám ho prišli aj začiatkom augusta 1888, darovali mu hodinky, ale priviezli aj potraviny a nápoje a bez Škultétyho vedomia zaplatili jeho nahromadené podlžnosti. Túto návštevu priblížil M. Bodický v časopise Dom a škola. V článku cituje pozdravné slová Š. M. Daxnera: „Vy, čo vzor prvého kresťana, čo vzor pravého slovenského muža, nikdy neuchýliaceho sa od vytknutej dráhy, i po zdanlivých nezdaroch a utrpeniach nereptali ste, lebo došli ste tejto vysokej odmeny: povedomia vyplnenej povinnosti.“

 

V neľahkej životnej situácii sa vracal v spomienkach do gymnaziálnych tried, zhromažďoval dokumenty, ktoré súviseli s prvou slovenskou strednou školou, aby ich spracoval do Pamätí slovenského evanjelického a. v. gymnázia a s ním spojeného Učiteľského semeniska vo Veľkej Revúcej. Podľa J. V. Ormisa sa na tvorbe pamätí podieľali aj Pavol Dobšinský, Štefan Marko Daxner a Michal Bodický. Vyšli v roku 1889 vďaka ružomberskému kníhtlačiarovi Karolovi Salvovi. Od dva roky neskôr mu vydal aj súhrn jeho prostonárodných povestí.

 

Pamäti sú precízne spracovaným dielom vytvorenom na základe osobných skúseností a s bohatými hodnovernými dokumentmi. V archíve SNK sa zachoval výrok neznámeho autora, ktorý hovorí o Škultétyho práci na Pamätiach, že „hľadiac na rumy vlastnej práce, ale s mysľou tchou, dúfajúcou, no i rozpáliac sa svätým hnevom, keď je reč o gymnásiume“. Pamäťami zachytil významný úsek slovenskej histórie a slovenskej pedagogiky, pričom sa nádejal, že časom sa myšlienka vzkriesi a Slováci budú mať vlastné vzdelávacie inštitúcie, v ktorých budú môcť zbierať vedomosti v materinskom jazyku.

 

Posledné roky

 

V roku 1879 mu zomrel 20-ročný syn August, nedlho potom, čo nastúpil na učiteľskú dráhu. Veľa pozornosti musel venovať aj chorej dcére Ľudmile. Po tom, čo Škultéty prekročil sedemdesiatku, cítil, že mu ubúdajú sily a na pomoc pri plnení kňazských povinností si musel privolať kaplána Ondreja Považaya, ktorý sa stal jeho nástupcom.

 

V gemerských vŕškoch bujnela jar roku 1892. V kalendári bol 21. máj, posledný deň v živote tohto nášho veľkého národovca. Naposledy vydýchol v náručí dcéry Ľudmily, ktorá napriek vlastným zdravotným problémom sa snažila o to, aby otcova staroba bola čo najdôstojnejšia. O dva dni neskôr sa v chráme zhromaždili priatelia a známi, aby vyprevadili verného druha na poslednej ceste. V ich mene sa so Škultétym rozlúčil tisovský učiteľ Ján Brádňan. Pochovali ho pri východnom múre kostola, kde jeho pamiatku pripomína náhrobný kameň.

 

„Žil, a predsa akoby očividne mŕtvel,“ napísal o posledných rokoch Augusta Horislava Škultétyho v nekrológu Juraj Janoška. „Žiaľ bolo vidieť, ako predtým mohutný pevný stánok tela blíži sa pozvoľne k istému úplnému rozboreniu. Škultéty trpel mnoho – ač sám nebol si už toho, lebo nebol samému sebe povedomý.

 

Na záver

 

Viem, že som toho o Augustovi Horislavovi Škultétym napísal priveľa. Pôvodne to nebol materiál pre blog. Zverejnil som ho však takýmto spôsobom aj preto, že naše médiá, vrátane tzv. verejno-právnych, ale i renomovaných novín a časopisov nemajú o podobné – hoci len skromné – spomienky záujem. Preferujú bezduché politizovanie. A ak sa k tomu pritrafí niečo, čo zaváňa bulvárom – nuž: super! Takže som to riskol.

Z galérie osobností

03.10.2017

S každým dňom v kalendári sa spájajú mená významných osobností alebo udalostí. Nie je tomu inak ani pri dátume 2. október. Aspoň stručne o štyroch slovenských ženách a dvoch mužoch. viac »

Dvaja z literárnych velikánov

29.09.2017

Pred 470 rokmi, 29. septembra 1547, sa narodil španielsky dramatik a prozaik Miguel de Cervantes y Saavedra. Pred 115 rokmi, 29. septembra 1902, sa v Paríži zavŕšila životná púť Émila Zolu. Cervantes viac »

Jeden z trojice maďarských revolučných básnikov

29.09.2017

Stáročné spolužitie s Maďarmi v jednom kráľovstve viedlo i k tomu, že mnohí literáti, ktorým sa právom môže pýšiť maďarská kultúra, sa narodili, alebo pôsobili na dnešnom území viac »

trump

Americký generál by Trumpa neposlúchol. Rozkaz k jadrovému útoku by nevykonal

19.11.2017 08:42

Penzionovaný generál Robert Kehle vyhlásil, že armáda môže odmietnuť rozkaz, ktorý považuje za nezákonný.

porošenko, ukrajina, vojaci

Ukrajinská armáda hľadá nových vojakov v baroch či kaviarňach

19.11.2017 07:00

Podľa ľvovského gubernátora nočné ukrajinské podniky navštevuje "zlatá mládež", ktorá by "najprv mala slúžiť vo vojsku a až potom sa baviť".

gabriel

Saudská Arábia stiahla svojho veľvyslanca z Nemecka

18.11.2017 21:01

Rezort diplomacie tiež uviedol, že nemecký veľvyslanec v Rijáde obdrží protestnú nótu.

volkswagen, emisie, pokuta, USA

Volkswagen chce byť svetovou jednotkou v elektrickej mobilite

18.11.2017 21:00

Najväčšia európska automobilka Volkswagen investuje do konca roka 2022 do elektromobilov a služieb novej mobility 34 miliárd eur.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 80
Celková čítanosť: 58142x
Priemerná čítanosť článkov: 727x

Autor blogu

Kategórie