sliacky

Pred 5 rokmi, 6. júna 2012, prešla Venuša pred slnečným diskom. Ak ste tento unikátny jav zmeškali tak ako ja, na ďalší si musíme počkať celé storočie. Prelet Venuše pred Slnkom však pútal pozornosť človeka od dávnych čias. Presné merania viedli k výpočtu vzdialenosti našej matičky Zeme od Slnka. Prispel k nim aj slovenský astronóm Maximilián Hell.

Človek od pradávnych čias vzhliadal k nebu a sledoval, čo sa na ňom deje cez deň i v noci. Do vesmírnych výšin a diaľav umiestnil svojich bohov, ale pomerne rýchlo začal chápať spojitosti viditeľných nebeských tiel a ich pohyb.

Do histórie vošlo napríklad zatmenie Slnka 28. mája 585 pred n. l. Predpovedal ho slávny učenec Talés z Milétu. Náhoda chcela, že práve v ten deň na rieke Halys (dnešný Kizilirmak v Turecku) sa stretli v boji lýdske a médske armády. Fakt, že sa Mesiac dostal pred slnečný kotúč a deň sa schýlil k večeru skôr ako zvyčajne, považovali za zlé znamenie. Vystrašení panovníci dali príkaz zastaviť boj a rýchlo zasadli k jednaniu o mieri.

Venuša pútala pozornosť už v antike

Pre laických pozorovateľov, ale najmä pre astronómov, patrí k najzaujímavejším javom na oblohe prechod Venuše pred Slnkom, ktorý je podstatne zriedkavejší ako zatmenie Slnka alebo Mesiaca. Hoci Venuša je štyrikrát väčšia ako Mesiac, nespôsobí zatmenie, keďže je od našej Zemi podstatne ďalej ako náš jediný prirodzený satelit, a tak ju sledujeme ako neveľký čierny kotúč putujúci slnečným diskom. K zatiaľ poslednému prechodu Venuše pred Slnkom došlo pred 5 rokmi, 5. – 6. júna 2012.

Už sama história pozorovania prechodu Venuše slnečným kotúčom je zaujímavá. Venušu poznali už egyptskí, čínski, babylonskí i antickí hvezdári. V najstaršom Grécku ju vnímali ako dva objekty: Hesperos (Večernica) a Fosforos (Ranná zora). Pravdepodobne to bol Pythagoras, kto rozpoznal, že ide o jednu planétu a Hérakleitos z Pontu prišiel na to, že nejde o obežnicu Zeme, ale Slnka. Mayovia ju poznali ako Noh Ek (Veľká hviezda) alebo Xux Ek (Osia hviezda) a bola symbolom boha Kukulkána, ktorého Aztékovia poznali pod menom Quetzalcoatl – Operený had. Dôkaz poskytuje tzv. Drážďanský kódex, na ktorom je znázornený celý cyklus Venuše.

Keplerove výpočty

Nie je vylúčené, že prechod Venuše pred slnečným diskom pozoroval slávny perzský učenec Ibn Síná  – Avicenna (asi 980 – 1037), dôkazy však chýbajú. Až v 17. stor. Johannes Kepler vypočítal, že Venuša sa pri pohľade zo Zeme dostane pred Slnko 7. decembra 1631. Sám sa toho nedožil, keďže zomrel rok predtým, 15. novembra 1630.

O osem rokov neskôr, 4. decembra 1639, zamierili na Slnko svoje ďalekohľady anglickí astronómovia Jeremiah Horrocks a William Crabtree; prvý v dedinke Much Hoole neďaleko Prestonu, druhý v Salforde v blízkosti Manchestru. Urobili tak napriek tomu, že Kepler sa vo svojich výpočtoch sekol a predpovedal, že Venuša preletí mimo slnečného kotúča. Tento Keplerov omyl opravil práve Horrocks, upozornil naň svojho priateľa a tak sa stali oficiálnymi objaviteľmi.

Aj v 18. a 19. stor. došlo k týmto vesmírnym udalostiam dvakrát. 6. júna 1761 sa na pozorovanie Venuše zameral ruský vedec Michail Vasilievič Lomonosov, ktorý na ich základe vyslovil predpoklad, že Venuša má svoju atmosféru. Už v roku 1761 sa za pozorovaním Venuše vybrali vedci na Madagaskar, na Sibír a do iných kútov sveta. Nie všetkým však šťastie prialo.

Vedcov najviac zaujímala tzv. slnečná paralaxa, ktorej princíp vniesol do astronómie škótsky bádateľ James Gregory. Presným meraním vstupov a výstupov Venuše bolo možné vypočítať vzdialenosť matičky Zeme od našej životodarnej hviezdy.

Cookova plavba na Tahiti

Aktivita vedcov sa znásobila v roku 1769. Britská Admiralita vtedy vyslala na ďaleký ostrov Tahiti špeciálnu expedíciu, ktorej velil slávny námorný kapitán James Cook. Samozrejme, že ďalekú cestu využil nielen na astronomické pozorovanie, ale aj na spoznanie Austrálie, Nového Zélandu a ďalších kútov tajomného Tichomoria, na objavenie Európanom dovtedy neznámych krajín, ktoré sa mali dostať pod zvrchovanosť britskej koruny. Miesto, z ktorého na Tahiti namierili k nebu ďalekohľady, sa dodnes volá Point Venus.

Angličania mali šťastie, ktoré astronóm veľmi potrebuje. Čech Christian Mayer prijal v roku 1769 pozvanie ruskej cárovnej Kataríny Veľkej, ale radosť mu pokazili mračná. Ešte väčšiu smolu mal francúzsky astronóm Guillaume Le Gentil. Na cestách strávil 11 a pol roka, kvôli čomu prišiel o ženu i o majetok, keď ho úradne prehlásili za mŕtveho. Jeho osud sa stal pre kanadskú dramatičku Maureen Hunterovú námetom k napísaniu divadelnej hry Transit of Venus.

Maximilián Hell a jeho expedícia na ostrov Vardö

Zatiaľ čo Cook viedol svoje lode až k protinožcom, matematik a astronóm Maximilián Hell, rodák zo Štiavnických Baní, bol podstatne skromnejší. Ako dvorný astronóm pozoroval Venušu v roku 1761 vo Viedni. Výsledky, ktoré publikoval, zaujali dánskeho kráľa Kristiána VII., ktorý mu ponúkol vedenie astronomickej expedície na zapolárny ostrov Vardö. Potvrdilo sa, že odvážnym šťastie praje. Už sa zdalo, že vytrvalý dážď a hmla zmaria niekoľkomesačné prípravy, no v tej najsprávnejšej chvíli sa mračná rozplynuli a Slnko a Venuša pred ním sa predstavili v plnej paráde.

Hlavnou úlohou bolo zmerať a vypočítať slnečnú paralaxu. Hell dospel k číslu 8,82´, čím sa veľmi priblížil k dnes známej hodnote 8,79415´.

Tento významný deň v histórii astronómie zachytil v denníku Hellov asistent Ján Nepomuk Šajnovič:

„Od 27. mája do 3. júna sme vôbec Slnko nevideli, lebo oblaky stále zakrývali nebo. Keď sme dnes (3. júna) určili výšku poludníka, ktorá zodpovedá tomuto dňu, nebo sa zasa zatiahla oblakmi. Večer o 9. hodine, plní obáv a nádejí, sme stáli pred ďalekohľadom – Hell, ja a študent Porkrewing. Uprene sme pozorovali, či predsa len na zapadajúcom Slnku nespozorujeme vstup Venuše. A tu, naraz, oblaky sa roztrhli a sťaby cez okno videli sme Slnko a výborne sme pozorovali oba dotyky vstupujúcej Venuše. Jav trval 5 minút, potom husté oblaky znova zakryli Slnko. Celých päť hodín zostalo nebo zamračené a už sme sa vzdávali nádeje, či budeme môcť pozorovať dotyk pri výstupe. Zarmútení, so smutnými tvárami, stáli pri nás naši hostia a hlbokým mlčaním nám tlmočili svoj ozajstný súcit. Všetku dôveru sme vkladali v Boha. Medzitým sa priblížil čas, keď Venuša mala vystúpiť. A tu zrazu lúče Slnka pomaly prenikajú cez hustý príkrov oblakov, Slnko sa lesklo v čistom jase a dotyk vystupujúcej Venuše bolo možné veľmi presne pozorovať. Boli sme unesení nekonečnou radosťou a velebili sme mimoriadnu milosť nebies.

Potom nebol ostalo čisté, mohli sme presne pozorovať na poludníku nastávajúci prechod Slnka. Popoludní sme znova určili príslušné výšky Slnka, a len čo sme boli hotoví, rozpútala sa na severe búrka, čierne oblaky zakryli nebo, zem i more. O osude ostatných astronómov nevieme nič…“

Hellove výsledky ocenil celý vedecký svet. Jeho výprava za polárny kruh priniesla aj ďalšie cenné poznatky, najmä čo sa týka polárnej žiary, ale i severskej flóry a fauny, a Ján Nepomuk Šajnovič si všimol aj príbuznosť fínskeho a laponského jazyka s jemu známou maďarčinou.

Až o 100 rokov

V minulom storočí sa Venuša Slnku vyhýbala. Až začiatkom tohto storočia, 8. júna 2004, sa na oblohe opäť rozohralo to nevšedné divadlo, ktoré americké televízie ponúkali v priamom prenose. Druhý krát – pred 5 rokmi – sme záver tohto javu mohli pozorovať aj na Slovensku ráno medzi 6,37 a 6,55 h. Nuž, priznám sa, ja som v to ráno dal prednosť spánku. Už si nespomeniem, či z nevedomosti alebo lenivosti, ale dnes mi je jasné, že ďalšej šance sa nedožijem. Rovnako sme však na tom všetci. Najbližšie totiž dôjde k prechodu Venuše pred Slnkom až o 100 rokov, 10. – 11. decembra 2117, aj to mimo nášho územia. Na európskom kontinente môžeme tento astronomický jav pozorovať čiastočne až 11. júla 2125.

Extrémny je prípad, keď pred Slnkom preletí nielen Venuša, ale súčasne i Merkúr. Stalo sa tak 22. septembra v roku 373 173 pred n. l. a znova sa tak stane 26. júla 69 163 a potom až v roku 224 508. Vzácna je aj situácia, keď sa pri pohľade zo Zeme pred Slnko dostanú zároveň Venuša i Mesiac. Astronómovia vypočítali, že sa tak stalo 1. novembra 15 607 pred n. l. V spomínanom roku 1769 predbehol Mesiac Venušu o jeden jediný deň.

Pri týchto číslach sa nám nechtiac zakrúti hlava. Ale to je pri astronómii samozrejmosťou. Koľko nepoznaného je v diaľavách vesmíru? Ale koľko tajomstiev sa skrýva pred ľudským zrakom a pozornosťou ešte aj na našej Zemi? Azda ich spoznáme skôr, ako ich zničíme.