Založ si blog

Kaddáfí by mal 75

Dnes by sa dožil 75 rokov Muammar Kaddáfi, ktorý vyše štyri desaťročia stál na čele Líbyjskej džamáhíríje. Kontroverzný a nevyspytateľný politik zhrnul svoje predstavy o fungovaní štátu v Zelenej knihe.

 

Muammar Kaddáfí sa narodil v beduínskej rodine neďaleko mesta Syrta 7. júna 1942. Ako študent sa nadchol ideami egyptského prezidenta Gamála Abdula Násira. Predovšetkým ho zaujalo, ako sa postavil proti monarchistickému režimu i zahraničným interventom. Pre tieto názory ho vyhodili zo školy a tak sa rozhodol pre vojenskú kariéru.

 

Cesta k moci

 

Kaddáfí vyštudoval v prestížnej Kráľovskej vojenskej akadémii v anglickom Sandhurste, odkiaľ sa vrátil v roku 1966 v hodnosti kapitána. Postupne zhromaždil okolo seba protimonarchisticky naladených dôstojníkov a 1. septembra 1969, keď bol líbyjský kráľ Idrís I. na liečení v Turecku, bez problémov a krvavých obetí sa v Líbyi ujala moci vojenská vláda, na ktorej čele bol on, už v hodnosti plukovníka. Okrem premiéra mal pod palcom aj ministerstvo obrany, hoci oficiálne sa nechal stále oslovovať len ako „vodca líbyjskej revolúcie“. Zrušil americkú základňu v Tripolise a britskú v Tobruku a po prevrate opustilo krajinu okolo 20 000 Talianov.

 

Svoju krajinu nazval džamáhíríjou. Pozmenil tak klasické arabské slovo džumhúríja, ktorým sa označuje republika, tým, že slovko džumhúr – ľud – nahradil výrazom džamáhír – ľudové masy.

 

Hoci zaužívaný spôsob vzdelávania vnímal ako útok na ľudskú slobodu, faktom je, že sa mu pomerne rýchlo podarilo podstatne znížiť negramotnosť. K zvýšeniu kultúrnej úrovne napomohol zákaz alkoholu a hazardných hier. Zisky z ropy a zemného plynu mu umožnili pokryť tie potreby obyvateľstva, ktoré považoval za základné. Zdravotníctvo bolo bezplatné, ale jeho úroveň nútila mnohých pacientov vyhľadávať súkromných lekárov alebo cestovať za kvalitnejšou starostlivosťou do cudziny. Priemerný vek dožitia sa však za Kaddáfího vlády výrazne zvýšil. U mužov dosiahol 75 a u žien až 80 rokov.

 

Hoci Kaddáfí často hovoril o ľude a jeho vláde a vari všetkých – okrem seba – vnímal ako diktátorov, ťažko sa dalo rozlíšiť, čo je majetkom štátu (a teda ľudu) a čo patrí jemu osobne alebo jeho príbuzným a spolupracovníkom, čo bol prvý krok k vysokej korupcii.

 

Zelená kniha

 

Ideovo sa Muammar Kaddáfí priklonil k myšlienkam socializmu s vlastnými predstavami, ktoré vychádzali z islamských tradícií. Túto vlastnú „tretiu svetovú teóriu“ zhrnul v tzv. Zelenej knihe.

 

Keď som si v historickom kalendári všimol Kaddáfího meno, spomenul som si, že jeden z mojich priateľov má Zelenú knihu vo svojej knižnici. Vyšla totiž v českom preklade v roku 1990. A tak som si v nej mohol zalistovať.

 

Hneď v úvode Kaddáfí píše, jeho „Zelená kniha predkladá konečné riešenie problému nástroja vlády“. Podľa neho sú síce parlamenty „chrbticou tradičnej demokracie v jej dnešnej, vo svete prevládajúcej podobe“, ale osobne pokladá parlament za „falošné zastúpenie ľudu a parlamentný systém je scestným riešením problému demokracie“. Často spomína slovo „ľud“ a jeho zastúpenie v parlamente jednotlivcami alebo stranami považuje za podvod. Stranu pokladá za „moderný diktátorský systém vlády“, ktorý „marí demokraciu“. V tom, kto sa stane členom nejakej strany, videl Kaddáfí zradcu. V jednej kapitolke rozoberá aj problém referenda, ktoré je podľa neho „podvodom na demokracii“. Východisko vidí v tzv. Ľudových kongresoch a výboroch, v ktorých by sa mali ľudia združovať podľa profesií. „Pretože tretia svetová teória,“ píše Kaddáfí, „nám poskytuje realistický experiment priamou demokraciou, je problém demokracie vo svete konečne vyriešený. Všetko, čo masy potrebujú teraz urobiť, je bojovať za skončenie so všetkými formami diktátorskej vlády v dnešnom svete, so všetkými formami, ktoré sú klamne nazývané demokraciou – od parlamentov po systémy siekt, kmeňov, tried, jednej strany, dvoch strán a viacerých strán.“

 

Pri rozoberaní ekonomických problémov prišiel Kaddáfí k poznaniu, že aj námezdní robotníci, hoci by mali tú najlepšiu mzdu, sú len otrokmi. Aj tu ponúka „konečné riešenie“: odstránenie mzdy. „Konečným krokom je dosiahnutie takej socialistickej spoločnosti, kde zmizne zisk a peniaze“, tvrdí.

 

V Zelenej knihe sa Kaddáfí venuje rôznym spoločenským problémom. Pomerne rozsiahlu kapitolu venuje ženám, ktoré by sa nemali miešať do mužských záležitostí, ale mali by sa venovať v prvom rade výchove detí. Citujem: „Oddeliť deti od matiek a umiestniť ich v jasliach, je proces, ktorý ich mení v niečo veľmi podobného kurencom, pretože jasle sa podobajú hydinárskym farmám, do ktorých sú kurence po vyliahnutí natlačené.“

 

V závere Zelenej knihy Kaddáfí rozoberá otázky športu a zábavy. Šport delí na „súkromný a verejný“. Opäť apeluje na ľud. „Verejný šport je pre všetok ľud. Má naň právo všetok ľud, pretože je prospešný zdraviu a rekreácii. Je hlúposťou prepustiť svoj prospech určitým jednotlivcom a tímom, ktoré si ho zmonopolizujú, zatiaľ čo masy zaisťujú vhodné zariadenia a platia všetky náklady týchto športových zariadení. Tisíce, ktoré napĺňajú štadióny, aby sa dívali, tlieskali a smiali, sú ľudia, ktorí sami nedokážu športovať. Zoradia sa do frontu, sú nečinní a tlieskajú tým hrdinom, ktorí ich pripravili o iniciatívu, opanovali ihrisko, riadia šport, využívajúc pre seba zariadenia, ktoré im zaopatril ľud. Pôvodne boli tribúny určené k oddeleniu más od ihriska, to znamená, aby zabránili masám prístup na hraciu plochu. Ale až masy napochodujú a budú športovať uprostred hracej plochy, tribúny sa vyprázdnia a budú zrušené.“

 

Nuž, Zelená kniha je v niektorých pasážach naozaj úsmevným čítaním. Len tak na okraj: Kaddáfího súkromnú ochranku tvorili ženy – Amazonská garda – a jeho syn Al-Sádí sa stal aktívnym futbalistom, ktorí si zahral aj v talianskej sérii A za Sampdoriu Janov.

 

Orientácia na socialistické štáty

 

Základom líbyjskej prosperity bola a je ropa a zemný plyn. Podstatná časť rozsiahlej krajiny je púšťou. Ale sú územia, ktoré majú vhodné podmienky aj na rozvoj poľnohospodárstva. Chýba im jediné – voda. V 80. rokoch prišiel Kaddáfí s ideou výstavby Veľkej umelej rieky, čo sa ako najväčší zavlažovací systém dostalo do Guinessovej knihy rekordov.

 

V zahraničnej politike kládla Kaddáfího vláda dôraz na dobré vzťahy s inými arabskými krajinami a na hospodársku spoluprácu so Sovietskym zväzom a jeho satelitmi. Aj vo svojom okolí poznám chlapov, ktorí spomínajú na mesiace i roky prežité v Líbyi. Podieľali sa na budovaní ropného priemyslu a infraštruktúry, ale pôsobili tam aj ako lekári alebo vojenskí poradcovia. Socialistické Československo patrilo medzi významných dodávateľov zbraní do Líbye. Išlo o obchody za miliardy korún, pričom medzi komodity patril aj semtex, oficiálne pre civilné potreby, v skutočnosti sa stal nebezpečnou výbušninou v rukách teroristov. O nadštandardných vzťahoch Československej socialistickej republiky s Líbyou svedčí aj vysoké vyznamenanie Rad Bieleho leva I. triedy, ktoré prezident Gustáv Husák udelil Kaddáfimu pri jeho prvej návšteve Prahy v roku 1978. Otázne je, koľko sa vyviezlo „na sekeru“. Pri návšteve Roberta Fica v Líbyi pred 10 rokmi dlhovala Líbya Slovensku údajne okolo 130 mil. dolárov. Dlh sa vraj podarilo vyrovnať (http://dennik.hnonline.sk/ekonomika-a-firmy/343728-slovaci-opravili-libyi-lietadla).

 

Podpora terorizmu

 

Po páde železnej opony obchody pokračovali, no viera v Kaddáfího opadala, stával sa čím ďalej tým viac nevyspytateľným. Plne sa to prejavilo v roku 1998, keď v nemocnici v Benghází sa 426 detí nakazilo vírusom HIV. Za to režim obvinil palestínskeho lekára a päť bulharských sestričiek, ktorých uväznili a prepustili ich až po 8 rokoch, keď si Kaddáfí zapýtal za ich slobodu pol miliardy dolárov. Vraj na odškodnenie rodín s nakazenými deťmi.

 

Kaddáfího režim sa dostal Líbyu už v roku 1979 na listinu štátov podporujúcich terorizmus. Odpoveďou na bombový útok v Západnom Berlíne v roku 1986 bolo americké bombardovanie líbyjských miest Tripolis a Benghází. Medzi obeťami bola údajne aj Kaddáfího adaptovaná dcéra Hanna. Najväčšie tragédie, pod ktoré sa podpísali Kaddáfím podporovaní teroristi, bol bombový útok na lietadlo Pan Am 103, ktoré si vyžiadalo životy 259 ľudí na palube lietadla a 11 obyvateľov škótskeho mestečka Lockerbie v roku 1988 a o rok neskôr útok na francúzske lietadlo UTA 772 v nigerskom vzdušnom priestore, v ktorého troskách zostalo 171 obetí. K obom útokom sa Líbya priznala až v roku 2003 a zaviazala sa pozostalým vyplatiť vysoké odškodné. Tento fakt, ako aj odsúdenie útokov Al-Kaídy na New York a Washington 11. septembra 2001, viedli k zlepšeniu vzťahov s USA a západoeurópskymi štátmi. Líbya sa vzdala zbraní hromadného ničenia. Pravda, nebolo to zadarmo: za predaj nahromadeného uránu Kaddáfí zinkasoval 800 000 dolárov.

 

Pád po 42 rokoch

 

Kaddáfí si uvedomoval svoju izolovanosť a na zlepšenie imidžu Líbye dával ročne okolo 3 milióny dolárov. Bola to dobrá investícia, keďže viedla v roku 2006 k vymazaniu Líbye zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus a tým k uvoľneniu rôznych sankcií. Vzťahy s africkými štátmi poznačilo anektovanie čadského regiónu Aouzou s ložiskami uránových rúd v roku 1973. Trvalo vyše 20 rokov, kým Líbya pod dohľadom OSN stiahla z Čadu svoje jednotky. Líbya bola jedným z najväčších prispievateľov do kasy Africkej únie. Kaddáfí bol pri jej zrode a vo februári 2009 na summite v Addis Abebe ho zvolili za jej predsedu. Jeho víziou bolo vytvoriť Spojené štáty africké na spôsob Európskej únie alebo USA.

 

To však už bola Kaddáfího labutia pieseň. Po štyroch desaťročia neobmedzenej vlády vyrástli generácie, ktoré sa mu postavili na odpor. Vo februári 2011 prepukla v Líbyi občianska vojna, na ktorej začiatku bol masaker civilného obyvateľstva. Medzinárodný súdny dvor v Haagu sa rozhodol vyšetrovať líbyjského vodcu za zločiny proti ľudskosti a Bezpečnostná rada OSN vydala rezolúciu požadujúcu okamžité prímerie. Kaddáfí síce rezolúciu prijal, ale boje neprestali, čo v zmysle rezolúcie viedlo k zahraničnej vojenskej intervencii pod velením NATO. 27. júna Medzinárodný trestný súd vydal na Kaddáfího, jeho syna Sajfu Isláma a veliteľa rozviedky Abdalláha Sanúsího zatykač. Ulice líbyjských miest zaplnili ľudia, ktorí svojmu vodcovi vyjadrovali podporu, no povstalci a sily NATO získali rýchlo prevahu. Kaddáfí odmietol kapitulovať a ukryl sa v rodnom meste Syrta. 20. októbra 2011 ho povstalci postrelili a zranený sa stal obeťou rozvášneného davu. Amnesty International vyhlásila, že takáto poprava líbyjského vodcu bola vojenským zločinom.

 

Po Kaddáfím

 

V Kaddáfího sprievode na zahraničných cestách okrem „amazoniek“ nechýbali beduínske stany a ťavy. Sám tvrdil, že „keby nebol Vodcom s veľkým V, bol by buď spisovateľom alebo učiteľom”. Syn Sajf Islám vyštudoval na prestížnych zahraničných školách a po boku otca sa zapojil do politiky. Ako „koordinátor ľudových výborov“ sa stal druhým najsilnejším mužom v krajine.

 

Po Kaddáfího likvidácii prevzala moc Dočasná národná prechodná rada, ktorá sa sformovala v povstaleckom Benghází už vo februári 2011 na čele s Mustafom Abdulom Džalílom, bývalého Kaddáfího ministra spravodlivosti. Získala podporu viacerých štátov i OSN a po voľbách 7. júla 2012 odovzdala výkonnú moc Všeobecnému národnému kongresu.

 

Boje o politickú i ekonomickú moc však neutíchli, len nadobudli nové rozmery. O slovo sa totiž prihlásili nielen demokratické sily, ale aj vojaci a islamisti. V roku 2014 sa Líbya znova ocitla v ohni občianskej vojny. Správy spred dvoch týždňov hovoria o prestrelkách v hlavnom meste Tripolis, ktoré si vyžiadali možno vyše 100 mŕtvych a vyše 1 000 zranených.

https://www.aktuality.sk/clanok/491722/v-libyi-sa-bojuje-hlasia-mrtvych-a-1000-ranenych/

https://aktualne.atlas.sk/zahranicie/afrika/militanti-zautocili-letecku-zakladnu-libyi-zahynulo-viac-ako-sto-civilistov-vojakov.html

 

A terorizmus? Ten má v Líbyi stále živnú pôdu. 22-ročný atentátnik z Manchestru Salman Abedi pochádzal z Líbye a pred útokom údajne telefonoval do Tripolisu nielen svojej matke, ale aj iným osobám.

 

Líbya je tranzitnou krajinou pre státisíce utečencov zo subsaharskej Afriky na európsky kontinent. Informácie o potopených člnoch smerujúcich od líbyjských k talianskym brehom sú už bežnou súčasťou mediálneho spravodajstva. Vari už ani nevzrušujú, hoci pri nich prichádzajú o život tisícky ľudí. Vo svojom okolí často počúvam názor, že keby vládol v Líbyi Kaddáfí, masový prechod emigrantov cez jeho krajinu by nedovolil. Ktovie? Možno je na tom čosi pravdy, ale stále je tu to zakliate slovíčko „keby“…

Osobnosť, na ktorú by sme nemali zabudnúť

20.09.2017

Pred 115 rokmi, 20. septembra 1902, sa narodil v Tisovci Vladimír Clementis, osobnosť, ktorá je príkladom historického vývoja u nás v prvej polovici minulého storočia. Za svoje presvedčenie zaplatil viac »

Skutočný kapitán, ktorého posledný rozkaz bol: Bite vrahov!

20.09.2017

Dnes dostane kapitánske výložky kdekto. Nebudem menovať. Je to aj vec charakteru. Ale kto si ich určite zaslúžil, bol Ján Nálepka, ktorý sa narodil v Smižanoch pred 105 rokmi, 20. septembra viac »

Z bacuľky Božská diva

18.09.2017

Pred 40 rokmi, 16. septembra 1977, zomrela v Paríži sopranistka Maria Callasová, jedna z najväčších speváckych osobností 20. stor. Jej urnu uložili na známom cintoríne Père Lachaise, odkiaľ viac »

trump, lavrov, usa

Lavrovovi sa Trumpov prejav páčil, hnevá sa skôr na Obamu

20.09.2017 22:59

Šéf ruskej diplomacie vidí v Trumpovej administratíve "zodpovedných ľudí".

Katalánsko, Artur Mas

V Katalánsku sa zatýkalo, na protest demonštrujú tisíce ľudí

20.09.2017 22:19

Polícia sa snaží zabrániť výtržnostiam.

donald trump

Trump sa už vo veci dohody s Iránom rozhodol, ale nechce povedať ako

20.09.2017 20:33

Trump už v stredu dohodu s Iránom označil za hanbu Spojených štátov a jednu z najhorších medzinárodných zmlúv, aké boli kedy uzatvorené.

Merkelová

Na nemecké voľby nikto neútočí, podľa ministra vnútra to možno ešte len príde

20.09.2017 19:41

Nevidíme, že by Putin zasahoval do nemeckej predvolebnej kampane, čuduje sa minister vnútra de Maiziére.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 77
Celková čítanosť: 50895x
Priemerná čítanosť článkov: 661x

Autor blogu

Kategórie