sliacky

Pred 150 rokmi, 18. augusta 1867, mesiac pred 21. narodeninami, zomrel v rodnom Kláštore pod Znievom básnik Ján Capko Znievsky. Jeho verše pozbieral a posmrtne vydal Andrej Truchlý – Sytniansky pod výrečným názvom Sirôtky.

Ján Capko sa narodil 19. septembra 1846 v kupeckej rodine v Kláštore pod Znievom. Otec 10-ročného nadaného chlapca zaviedol do banskobystrického gymnázia. Keď mal pätnásť, dal prednosť štúdiu v Nitre, keďže v Banskej Bystrici sa pre svoju národnú hrdosť dostal do sporov s profesormi. Nádej, že v staroslávnej Nitre to bude iné, veľmi rýchlo zhorela. V meste pod Zoborom, ktoré pred tisícročím bolo jedným z centier Veľkej Moravy, viac počul maďarčinu ako slovenčinu. Turčianski mladíci sa dostali do pozornosti uhorskej vrchnosti ako nebezpeční panslávi najmä potom, čo slovenskí národovci sformovali v Martine memorandum. Sklamaný sa vrátil do Banskej Bystrice, kde sa podarilo presadiť vyučovanie v slovenskom jazyku.

Po maturite sa rozhodol pre štúdium práva. Hneď v prvej zime počas cesty z Bratislavy domov ochorel. Zostal sa liečiť doma a ani v ťažkej chorobe neprestával v horlivej pronárodnej aktivite. Vyčerpaného ho na jar 1867 tuberkulóza nemilosrdne pritlačila na lôžko, z ktorého už nevstal.

Aj vtedy, cítiac blížiaci sa koniec pozemského bytia, nepúšťal Janko pero zo slabých prstov a ukladal na papier slová, verše plné lásky k životu, k deve, k národu…

Jej Oči!

Rozkošou bilo v prsiach srdce moje,
dokiaľ nezrelo ľúbo v oči tvoje;
lež odkedy tie v putá ho zviazali,
žiale krvavé srdcom zavládali.

Jak šťastný kráčal som žitia cestami,
dokiaľ nezišiel som sa, oči, s vami —
A teraz väzím v ľúbosti nevoli:
Oj srdce, srdce, povedz, čo ťa bolí?!

r. 1867 17/5.

Sladká bolesť

Keď šuhaj k dievčatku ľúbosťou zahorí,
vzdychá, stene, plače, že ho srdce bolí;
chcel bys´ mu bôľ odňať, už s’ mu nie po vôli!
„Nechaj moju lásku, — bárs i srdce zmorí!“

r. 1867 v máji.

V ľúbostnej poézii sa nechal Ján Capko inšpirovať Sládkovičom. Tak tomu je napríklad v básni, ktorá je datovaná takisto v poslednom máji jeho krátkeho života:

Nikdy!

Ponad šumný hájik slnko jasno svieti,
sťa vlnky potôčka čas môj plynie, letí:
V slasti chvíľky plynú
v dume na Marínu,
na moju milenú,
Slovenskú — Marínu;
V dume na dievčinu
moju roztomilú.

Milo pod večierky v ľúbej, jarej chvíli
v zelenom si hájku slávik žiaľno kvíli:
No pre srdce moje
sladšie hlasy tvoje.
Moja rozmilená
dievčina — Marína;
Sladšie hlasy tvoje
Deva roztomilá!

Všetko sa pominúť zvyklo na tom svete,
po jaseni zima a jaseň po lete:
No nikdy neminie
láska ku Maríne;
láska k tej dievčine
nikdy sa neminie;
Bár žiaľom krvavým
srdce mi zahynie!

Jan Capko Znievsky (vo vtedajšom úze ako Zniovsky) zomrel pred 150 rokmi, 18. augusta 1867. „Zomrel nádejný syn Slovenska, právnik Ján Capko,“ napísal v Sokole Viliam Pauliny – Tóth. „Jeho posledná veta, ktorú pár sekúnd pred pokorným vzdychom povedal, bola: Nech žijú Slováci! Vskutku zriedkavý to prípad tak iskrivého rodoľubstva u nás, že duša junáka, i keď lúčila sa so svetom, iba na národ a blaho jeho myslela.“

Povzbudenie

Neplač, Slovák, že ťa zloba
ľudstva v skazu ženie,
že zradou bratskou poroba
hrozí nemilostne:
Tým ty svojmu voľnosť rodu
nedobiješ nikdy:
Vrelou láskou ku národu
Zotrieš zlostné krivdy.

Láska pravá divy tvorí,
povyšuje národ;
nepriateľov snahy borí —
zničí zhuby zárod: —
takou láskou, Slávy synu,
zahor k vlasti krásnej;
zastaň slovenskú rodinu
vždy i v chvíli strastnej.

Neplač, Slovák, nad potupou
národa svojeho;
neplač, že je málo stĺpov
ľudu slovenského: —
Vzmuž sa radnej, národnosti
staň sa stĺpom pevným;
nenakladaj povinnosti
svoje lósom klamným!

Verše Janka Capka Znievskeho zozbieral vydavateľ Andrej Truchlý – Sytniansky. „I činím to týmto dielkom Sirôtky pomenovaným podávajúc veľactenému Obecenstvu slovenskému piesne nášho Janka Miloslava Zniovskeho (meno Zniovsky uvádzam v dielku preto, lebo Jankove pred verejnosť podané spevy pod týmto pseudonymom uverejnené boli) v tej sladkej nádeji, že veľactené Obecenstvo slovenské, najmä ale Ty, bujará mlaď tatranská, moju skromnú prácičku vďačne prijmeš a k srdcu mladistvému privinieš, a že i ja šťastným výsledkom prvého literárneho pokusu oduševnený, tým väčším zápalom pracovať budem môcť na vinici kresťansko-národnej osvety!“

Očakával som, že v našich médiách, najmä v tých, ktoré si hovoria verejnoprávne alebo mienkotvorné, sa objaví spomienka na básnika, ktorému osud doprial nahliadnuť do dospelosti len malým okienkom. Napriek tomu zanechal citom presýtené verše, ktoré aj s odstupom jeden a pol storočia majú čo povedať vnímavému čitateľovi alebo poslucháčovi a dokážu v ňom vzbudiť prirodzenú (nie sfanatizovanú) hrdosť na vlastný národ, na vlasť, na materčinu… Samozrejme, nie je v mojich možnostiach sledovať všetky periodiká, ale keď som sa obrátil na google, či mi náhodou neprezradí nejakú správu, či si náhodou niekto niekde nepripomenul Janka Capka Znievskeho, neobjavil sa predo mnou ani ťuk. Nuž aj preto s odstupom piatich dní si dovoľujem túto malú spomienku.