sliacky

Pred 40 rokmi, 16. septembra 1977, zomrela v Paríži sopranistka Maria Callasová, jedna z najväčších speváckych osobností 20. stor. Jej urnu uložili na známom cintoríne Père Lachaise, odkiaľ ju však niekto ukradol. Bol to zrejme statočný zlodej, lebo svoj nezvyčajný lup vrátil. Podľa  poslednej vôle na jar 1979 rozsypali jej popol do Egejského mora v blízkosti pobrežia Grécka, teda krajiny, z ktorej pochádzali jej rodičia.

Anna Maria Sofia Cecilia Kalogeropoulou. Tak znelo jej meno pri krste. Narodila sa v newyorskej štvrti Queens. Od roku 2008 je na budove jej rodnej nemocnice mramorová pamätná tabuľa, ktorá hovorí: „V tejto nemocnici sa 2. decembra 1923 narodila Maria Callasová. Tieto steny počuli prvýkrát hudobný tón jej hlasu. Hlasu, ktorý dobyl celý svet. S vďačnosťou venované veľkej interpretke univerzálneho jazyka hudby.“ Otcovi bolo jasné, že s dlhým gréckym priezviskom bude mať celá rodina v USA problémy, preto požiadal o nové priezvisko Kalos, neskôr Callas.

Rodina, v ktorej vyrastala, sa zmietala v problémoch, ktoré viedli k rozvodu a matka aj s oboma dcérami sa vrátila do Atén. „Bola som nútená spievať už v piatich rokoch a nenávidela som to,“ spomínala Maria Callasová na mamu v roku 1957. „Moja sestra bola štíhla, pekná a milá, kvôli čomu ju matka stále uprednostňovala. Ja som bola také škaredé káčatko, tučná, nemotorná a odmietaná. Je kruté, ak to dáte dieťaťu ešte aj pocítiť… Nikdy jej neodpustím, že mi vzala detstvo. Ako dieťa som sa mala bezstarostne hrať a rásť, lenže ja som len spievala a spievala a zarábala peniaze. Všetko, čo som vtedy robila, bolo dobré pre nich, ale zväčša zlé pre mňa… Deti majú mať krásne detstvo. Ja som nemala žiadne. Chcem ho získať späť.“ Počas druhej svetovej vojny ju vraj nezamestnaná matka nútila k prostitúcii s talianskymi a nemeckými vojakmi, aby mali peniaze na jedlo. Nakoniec to viedlo k úplnému prerušeniu kontaktov s matkou.

V lete 1937 bacuľaté dievča s veľkými okuliarmi, keďže mala problém s krátkozrakosťou, prijali na Grécke národné konzervatórium, kde sa jej venovala Maria Trivelliová. „Tón jej hlasu bol teplý, lyrický a intenzívny,“ spomínala na svoju najznámejšiu žiačku. „Víril ako plameň a napĺňal priestor melodickou ozvenou ako zvonkohra. Bol bezpochyby úžasný, ale bol jeden z tých veľkých talentov, ktoré nutne potrebovali kontrolu, drilovať techniku a prísnu disciplínu, aby mohli zažiariť vo svojej plnej nádhere. Callasová bola doslova prototypom študentky. Fanatická, nekompromisná, venujúca štúdiu srdce i dušu. Jej pokrok bol fenomenálny. Študovala aj päť alebo šesť hodín denne. Za šesť mesiacov už spievala najťažšie árie z medzinárodného operného repertoára s maximálnou muzikálnosťou.“

Prvýkrát sa Maria Callasová predstavila verejnosti 11. apríla 1938 v Aténskej hudobnej sále Parnassos. Ďalšou jej učiteľkou sa stala Elvíra de Hidalgo. „Naučila ma škály, trilky, všetky ozdoby pre bel canto, čo je rozsiahlym jazykom sám o sebe,“ spomínala Maria Callasová v rozhovore v roku 1968. De Hidalgová jej zabezpečila aj prvé úlohy v Gréckej národnej opere. Jej debut na profesionálnej scéne prišiel vo februári 1941 v úlohe Beatrice v opere Boccaccio Franza von Suppého. Ako to už býva, nový zjav vzbudil nevraživosť a intrigy jej konkurentiek, napriek tomu dostala ďalšie príležitosti a svojím spevom a dramatickým umením umlčala hlasy neprajníkov a rýchlo si vyslúžila prímeno La divina – Božská.

Po skončení vojny de Hidalgová jej radila odísť do Talianska, no ona sa rozhodla vycestovať za otcom do USA. Napriek tomu, že bola úspešná v konkurzoch, do úloh sa nehrnula. Vrátila sa do Benátok, kde jej ponúkli úlohu v La Giaconde. O tri roky neskôr sa vydala za magnáta Giovanniho Battistu Meneghiniho a hoci ich v roku 1966 rozviedli, vždy sa jej snažil pomáhať. Za ich rozchodom bol grécky lodiarsky magnát Aristoteles Onassis, ktorý žil s Božskou divou dva roky, kým sa po jeho boku neobjavila vdova po prezidentovi Johnovi F. Kennedym Jacqueline.

V Benátkach sa začala belkantová kariéra Marie Callasovej, ktorú podčiarkli titulné roly v operách Lucia di Lammermoor, La Traviata a v ďalších a v vďaka nej sa vrátili na scény opery Rossiniho, Donizettiho, Belliniho a ďalších komponistov. „Ona pre nás, všetkých spevákov na svete, otvorila nové dvere, ktoré boli doteraz zatvorené,“ vyjadrila sa na adresu Marie Callasovej ďalšia sopranistka Montserrat Caballé. „Za nimi nespala len skvelá hudba, ale najmä úžasná myšlienka interpretácie. Dala nám šancu, tým, kto idú v jej stopách, robiť veci predtým nemysliteľné. Že ma s Callasovou porovnávajú, tak to by som si netrúfla nikdy ani snívať. Nie je to správne. Nedosahujem veľkosť Callasovej.“

Domovskou scénou Marie Callasovej sa stala milánska La Scala. Dramaturgovia a režiséri vyberali a pripravovali opery šité na jej mieru. Počas turné po Južnej i Severnej Amerike vypredávala operné stánky. V roku 1952 vystupovala aj v londýnskej Kráľovskej opere, do ktorej sa rada vracala vďaka žičlivému publiku. Rozlúčila sa s ním ako Floria v Tosce 5. júla 1965. Hoci sa pokúšala o hudobné recitály, ktoré boli vypredané vďaka jej menu, už to nebola tá umelkyňa, akú ju publikum poznalo. Posledný krát sa predstavila na scéne v japonskom Sappore 11. novembra 1974.

V rokoch 1953 – 54 sa jej tvrdou diétou podarilo zhodiť 36 kg. Výrobca cestovín Panatella Mills tvrdil, že sa tak stalo vďaka jeho výrobkom, za čo ho Callasová zažalovala. Schudnutie jej ubralo na sile hlasu, jej vysoký soprán niektorí kritici označili za „protivný“, ale pridalo jej to na ženskosti. Na otázku, či je schopná počúvať samú seba, svoj hlas, sa v jednom rozhovore vyjadrila: „Som, ale nemám ho rada. Musím si ho vypočuť, ale vôbec sa mi nepáči, pretože sa mi nepáči tento druh hlasu, aký mám. V podstate nenávidím počúvať samu seba! Prvýkrát som počula svoj hlas v roku 1949 na nahrávke zo San Giovanni Battista od Stradelly v chráme v Perugii. Prinútili ma vypočuť si tú pásku a ja som si skoro oči vyplakala. Chcela som všetko zrušiť, vzdať sa spevu… Ale teraz, i keď stále nemám rada svoj hlas, už ho dokážem zniesť a aj ohodnotiť – hmm, to bolo dobre zaspievané, alebo to bolo takmer perfektné.“

Predčasné ukončenie kariéry súvisí s tým, že mala problém ustriehnuť si svoju hmotnosť a že sa ozvala choroba. „Bola som taká ťažká, že ešte aj môj hlasový prejav sa stal ťažkým,“ priznala si svoj nedostatok. „Unavovalo ma to, potila som sa a musela som tvrdšie pracovať. Ani zdravotne som sa necítila ktovieako dobre, nemohla som sa ani voľne hýbať. A potom som už mala plné zuby hry na krásnu mladú ženu, hoci som bola ťažká a nemala pohodlie voľného pohybu. Akokoľvek, bolo to nepríjemné a nepáčilo sa mi to. Tak som cítila, že to musím spraviť, a to správne, veď celý život som študovala ako správne spievať, tak prečo by som nemala zvládnuť aj diétu a dostať sa konečne do reprezentatívneho stavu.“ Jej blízky priateľ Tito Gobbi si myslí, že jej hlasové problémy vyplývali predovšetkým zo straty sebadôvery, že si na vrchole svojej kariéry uvedomovala, že nie je schopná poskytnúť poslucháčom taký zážitok ako predtým. „Moje najlepšie nahrávky boli, keď som bola chudá – a hovorím chudá, nie štíhla – pretože som veľa pracovala, nemohla nabrať váhu späť, a stala sa až príliš chudá…,“ tvrdila nedlho predtým, ako sa odobrala do operného neba, „moje najväčšie úspechy – Lucia de Lammermoor, Sonnambula, Medea, Anna Bolena – boli, keď som bola chudá ako metla. Dokonca aj po prvýkrát v Paríži v roku 1958, keď sa to vysielalo v Eurovízii, som bola chudá, skutočne vychudnutá… Nikdy som nestratila môj hlas, ale silu v bránici. Kvôli týmto organickým ťažkostiam som stratila odvahu a smelosť. Moje hlasivky boli a stále sú vo výbornom stave, ale môj zvukový box už nefunguje tak dobre, aj keď som bola s tým všetkým u lekárov. Výsledkom bolo, že som presilila svoj hlas, a to spôsobilo, že zakolísal.“

Podľa štúdie talianskych lekárov Franca Fussiho a Nica Paolilla, Callasová trpela dermatomyozitídou, ktorá spôsobuje okrem iného aj zlyhanie svalov a tkanív hrtana. Jej lekár jej naordinoval kortikosteroidy a imunosupresíva, ktoré majú negatívny dopad na činnosť srdca. Predpokladá sa, že práve užívanie týchto liekov spôsobilo zlyhanie jej srdca, ktoré viedlo k predčasnému úmrtiu 16. septembra 1977.

Až tri desaťročie po smrti bola Maria Callasová ocenená cenou Grammy za celoživotný prínos do operného umenia, BBC Music Magazine ju vyhlásil za sopranistku všetkých čias a v Grécku vyšla 10-eurová pamätná minca s jej portrétom a podpisom.

https://www.youtube.com/watch?v=1iwGIBewHPM

https://www.youtube.com/watch?v=I4cSVnqGmOc

https://www.youtube.com/watch?v=7egCC9H6FUo