Založ si blog

David Livingstone – cestovateľ s prirodzenou úctou k ľuďom

Pred 145 rokmi, 1. mája 1873, zomrel v dedinke v hĺbke Afriky David Livingstone, jedna z najvýznamnejších osobností zemepisných objavov 19. stor. Jeho odvážne a náročné expedície do tajomných, pre Európanov neznámych pustatín a pralesov južnej a centrálnej Afriky vzbudzujú úctu aj po viac ako jeden a pol storočí.

 

Kto bol tento muž, ktorý sa zlatými písmenami zapísal do histórie rozširovania zemepisných poznatkov?

Narodil sa v Glasgowe 19.marca 1813 do rodiny, v ktorej vládla chudoba. A tak už ako desaťročný šesť dní v týždni musel pracovať v textilke, aby prispel do rodinného rozpočtu a aby si zarobil na štúdiá, keďže kresťansky založený otec chcel mať z nadaného chlapca kňaza. Syn rešpektoval otca, ale keď sa mu naskytla chvíľa voľna, túlal sa okolím mesta, zaujímal sa o geológiu, botanické i zoologické pozoruhodnosti, zbieral prírodniny. Stal sa kazateľom, ale zároveň vyštudoval medicínu.

 

Lekár a misionár

 

Po dokončení štúdií v roku 1840 prišiel do londýnskej Misionárskej spoločnosti so záujmom o pôsobenie v niektorej krajine, kde by mohol šíriť kresťanstvo, ale i pomáhať ľuďom ako lekár. Pripravoval sa na misijné pôsobenie v Číne, ale tam práve zúrila ópiová vojna. Po stretnutí s misionárom Robertom Moffatom zmenil plány, oženil sa s jeho dcérou Mary a usadil sa v Kurumane, osade v Bečuánsku, dnešnej Botswane.

Súčasťou tejto krajiny na juhu Afriky je rozsiahla púšť Kalahari. V roku 1849 sa ju rozhodol preskúmať, pričom v jej pustinách objavil bezodtokové jazero Ngami. O dva roky neskôr podnikol aj s rodinou výpravu na sever k rieke Zambezi. Útrapy ciest ho neodradili od ďalších plánov. Práve naopak, znásobili jeho zvedavosť a túžbu spoznať tajomstvá centrálnej časti čierneho kontinentu.

 

Makololovia ho prijali ako priateľa

 

V Kapskom Meste sa rozlúčil s rodinou, ktorú poslal do Anglicka, a v roku 1853 sa popri rieke Okavango dostal opäť k rieke Zambezi. Na jej hornom toku sídlil kmeň Makololov. Livingstone si ľudskosťou i lekárskym majstrovstvom získal dôveru vládcu kmeňa Sebituaneho i jeho syna a nasledovníka Sekeletu. Obaja Livingstona podporovali a všemožne mu pomáhali. Z ich centra Linjanti sa plavil proti prúdu Zambezi s cieľom nájsť cestu k Atlantickému oceánu. Objavil horné toky riek Kasai a Kwanga, ktorých vody smerujú do Konga, a v máji 1854 úplne vyčerpaný útrapami cesty i maláriou prišiel do Luandy.

Mohol sadnúť na ktorúkoľvek loď plávajúcu do Európy, no cítil zodpovednosť za svojich makololských sprievodcov. Po štvormesačnom oddychu sa novou trasou spoločne vrátili do Linjanti.

 

Hrmiaci dym

 

Po krátkom zotavení sa zameral na preskúmanie dolného toku Zambezi. Od Makololov dostal sprievod 120 nosičov, ťažné a jatočné voly a zásoby potravín. 16. novembra 1855 si do svojho denníka mohol zapísať objav, ktorým sa Livingstonovo meno stalo všeobecne známym. Zastal na okraji jedného z prírodných divov sveta, pri vodopádoch, ktoré domorodci nazývajú Mosi oa tunya – Hrmiaci dym. Livingstone sa ich rozhodol pomenovať po britskej kráľovnej Viktórie. Bolo to prvý a posledný raz, čo dal nejakému prírodnému útvaru anglický názov.

„Bol som zvedavý na tieto vodopády, ktoré poznali iba domorodci,” zaznamenal si Livingstone do svojho denníka. „Pohľad na to, čo som videl, prevýšil najsmelšie očakávanie. Sprvoti som videl iba päť vysoko vystupujúcich stĺpov vodnej pary, ktoré sa týčili nad pralesom ako dym vzdialeného stepného požiaru. Ako sa člny približovali k tomuto prírodnému úkazu, vzduch napĺňalo stále silnejšie dunenie a burácanie. Ligotavá hladina rieky bola celkom pokrytá penou. Iba s veľkou námahou sa mojim obratným sprievodcom podarilo spomaliť plavbu a člny zakerovať k malému ostrovu. Vystúpil som na zem, s najväčšou opatrnosťou som pristúpil bližšie a stal som sa svedkom nepredstaviteľne mohutnej scenérie. Vrstva peny na povrchu rieky, ktorá v tých miestach bola asi 1 900 metrov široká, sa odrazu odtrhla a okamih visiac nad priepasťou, akoby ju nejaká magická sila na zlomok sekundy zadržala, zrútila sa do bezodnej, hlbokej preliačiny v skalách. Nemožno opísať, ako tam všetko zúrilo a besnilo! Bol som hluchý od burácania vodopádu a slepý od závojov vody. Moji Makololovia si tváre v úctivej hrôze zakryli dlaňami. Klesol som na kolená pred všemohúcnosťou božou. Dve dúhy sa večne klenú ponad tieto príšerné pažeráky. Motse oa karimo, vraveli moji černosi, to znamená palice božie, a krajšieho názvu azda už niet.”

 

Prvý, kto prešiel krížom cez Afriku

 

Karavána bola na ceste už päť mesiacov, keď sa pred ňou objavilo mestečko Tete, vtedy najvzdialenejšia portugalská osada. V máji 1856 zastal Livingstone na brehu Indického oceána pri mozambickom prístave Quelimane, opäť totálne vyčerpaný, ale s pocitom, aký môže zažiť len skutočný objaviteľ, keďže ako prvý Európan prešiel vtedy neznámu južnú Afriku od Atlantiku k Indickému oceánu.

Počas expedície pripravoval domorodcov na to, že sa naspäť budú musieť vrátiť sami. Poznatky, ktoré počas dlhodobého pobytu v neznámej Afrike nazbieral, bolo treba spracovať. Vrátil sa do Londýna a všetko čo spoznal a objavil, zhrnul do rozsiahleho diela, ktoré doplnil mapami. Užíval si zaslúženú slávu, preberal medaily a iné ocenenia.

 

Tajomstvá Zambezi

 

Mohol odpočívať, no jeho objaviteľská duša mu nedávala spávať. Chcel spoznať celú rieku Zambezi, chcel preniknúť k jej prameňom. V roku 1858 s podporou britskej vlády sa vybral do ústia Zambezi. Sprevádzala ho manželka, brat Charles a maliar Thomas Baines. Cesta malým parníkom bola možná len po kaskády Cahora Bossa. Zamierili preto po vodách prítoku Šire, ktorým sa dostali k jazeru Širwa a v septembri k jazeru Njasa (dnešné Malawi).

Opäť sa mohol zvítať so svojimi priateľmi z kmeňa Makololov, u ktorých expedícia pobudla asi dva roky. Neskôr zmapoval jazero Malawi a jeho okolie a vo februári 1864 sa vrátil do ústia Zambezi, žiaľ, už bez manželky, ktorá 27. apríla 1862 podľahla malárii.

V Londýne ho prijali s nadšením, no čoskoro sa mu viac ako pochvaly ušlo kritiky. Priniesol síce nové poznatky, prírodný i etnografický materiál, vláda, ktorá ho financovala, však od neho očakávala viac informácií o možnostiach kolonizácie a obchodu a cirkevní predstavitelia o možnostiach evanjelizácie černošského obyvateľstva.

 

Tajomstvá Nílu

 

Medzi najväčšie tajomstvá, ktoré vzrušovali objaviteľov tých čias, bol prameň Nílu. V roku 1861 Speke s Grantom objavili rieku Kageru a vyslovili správny predpoklad, že je to pramenný tok Nílu, ale Livingstone si myslel, že skutočný prameň sa nachádza ešte južnejšie.

V apríli 1866 priplával do Mikindani, proti toku Ruwumi sa dostal k už známemu jazeru Njasa a po roku k jazeru Tanganika. Od neho podnikal výpravy, pri ktorých objavil rieku Luapulu a jazerá Mweru a Bangweolu. Nebezpečenstvo pre cestovateľa týmito africkými končinami znásoboval fakt, že išlo o územie, kde prekvital obchod s otrokmi, takže nájsť spoľahlivých sprievodcov, nosičov a sluhov bolo veľmi obťažné. Ak sa mu aj nejakých podarilo získať, ukázalo sa, že sú to obyčajní podvodníci a zlodeji. Nemal iné východisko, ako sa pridať ku karavánam s otrokmi, hoci s týmto obchodom zásadne nesúhlasil.

„Tí, ktorých odvláčajú z krajiny a predávajú do otroctva, predstavujú iba malú časť chytených domorodcov,” napísal si do denníka. „Nemali sme ani len tušenia o strašnej povahe tohto obchodu, pokým sme nevideli jeho začiatočnú fázu. Okrem domorodcov, ktorých otrokári naozaj chytia, alebo pobijú, ďalšie tisíce zomrú na zranenia alebo od hladu, keď pred otrokármi musia utiecť zo svojich domovov. Mnoho tisíc ich príde o život aj vo vražedných vojnách, ktoré – aby získali zajatcov – vedú proti vlastným súkmeňovcom i susedom a zabíjajú ich zo ziskuchtivosti, podpichovaní otrokármi. Množstvá kostier, nachádzajúcich sa na skalách, v lesoch, ako aj v malých rybníkoch pozdĺž cesty vedúcej divočinou, svedčia o hrozných obetiach na ľudských životoch, ktoré priamo alebo nepriamo treba pripísať na vrub tomuto diabolskému obchodu.”

Otriasla ním najmä udalosť, ktorej bol svedkom 15. júla 1871 v meste Nyangwe na brehu Lualabe, kde obchodníci s otrokmi zmasakrovali asi 400 černochov.

 

Strateného cestovateľa našiel Stanley

 

Livingstone cítil únavu, prenasledovali ho choroby, trvalo celé dva roky, kým sa ako-tak vystrábil. Nečudo, mal už 56 rokov a z nich mnohé prežil na strastiplných cestách. Až v marci 1871 sa cítil natoľko zdravý, že sa mohol vybrať na ďalšie výskumné cesty. Podľa nameraných nadmorských výšok mu bolo jasné, že rieka Lualaba nemôže súvisieť s Nílom, že patrí do systému Konga, no na plavbu po tejto rieke sa mu nepodarilo získať domorodých sprievodcov a nesmerovali tam ani obchodné karavány. Z ohniska bojov sa mu podarilo vrátiť do Udžidži na brehu Tanganiky, kde zistil, že si jeho zásoby domorodci rozobrali, mysliac si, že zahynul.

Uplynuli štyri roky, čo v Európe nemali o Livingstonovi žiadne správy. Noviny New York Herald sa rozhodli v roku 1870 financovať výpravu, ktorej úlohou bolo nájsť Livingstona alebo stopy po ňom. Vedením poverili novinára Henryho Mortona Stanleyho. Stretli sa práve vo chvíli, keď bol Livingstone v najťažšej situácii. Spoločne potom mapovali severnú časť Tanganiky, pričom sa presvedčili, že toto veľké jazero nie je spojené s Nílom.

 

Domorodci ho vrátili do vlasti

 

Stanley presviedčal Livingstona, aby sa vrátil domov, no ten ho vyprevadil do Tabory a rozhodol sa pokračovať v bádaní. Od augusta 1872 skúmal pramenné oblasti Lualaby a okolie jazera Bangweolu. Neďaleko od neho, v dedine Ilala (v dnešnej Zambii), ho 1. mája 1873 zastihla smrť. Bola zákonitým následkom vyčerpania a tropických chorôb, najmä bahennej zimnice, ktorá ním lomcovala už od Vianoc, proti ktorej, hoci bol lekár, nenachádzal dostatočnú obranu.

Domorodci telo belocha, ktorí sa k nim správal priateľsky a ľudsky, zabalzamovali a napriek objektívnym nebezpečenstvám dopravili Livingstonove telesné pozostatky do prístavu Bagamoyo, ktorý prosperoval z obchodu s otrokmi. Do Londýna sa jeho telo dostalo až takmer rok po úmrtí. Pochovali ho so všetkými poctami vo Westminsterskom opátstve. Na náhrobku čítame nápis: „Tu, prenesený priateľskými rukami cez moria a zeme, odpočíva David Livingstone, misionár, cestovateľ a priateľ ľudí, narodil sa 19. marca 1813 v Blantyre, Lanarkshire, zomrel 1. mája 1873 v Ilale, dedine Čitambov.”

Livingstonove cesty a objavy majú pevné miesto v geografickom poznávaní sveta. Úspech spočíval aj v jeho ľudskom správaní k domorodcom, s ktorými sa na cestách stretal, v tom, že si získal ich úplnú dôveru. Nikdy sa neznížil k násilnostiam. Dokázal, že aj v čiernej Afrike sa môže biely muž pohybovať osamotene a pritom bezpečne, ak si nájde cestu nielen do pralesa, ale najmä do ľudských sŕdc. A tento jeho odkaz platí aj dnes, a nielen v Afrike. Hoci – ktovie? Možno, že dnes je výprava do miest, ktoré pred viac ako jeden a pol storočím preskúmal Livingstone, ešte nebezpečnejšia, ako tomu bolo za jeho čias.

Ako prvý izoloval pôvodcu cholery

09.07.2018

Filippo Pacini, ktorý zomrel pred 135 rokmi, 9. júla 1883, vynikol ako lekár - anatóm. Napriek úspešným výsledkom výskumov sa svetskej slávy nedočkal. Pochádza z talianskeho mesta Pistoia, viac »

Posledný slovenský polyhistor

25.06.2018

Pred 175 rokmi, 24. júna 1843, sa narodil v oravskej dedine Jasenová pod majestátnym Chočom Ivan Branislav Zoch. V 19. stor. sa vedci už väčšinou špecializovali na úzky okruh problémov vo viac »

Muž, ktorý zastavil Slnko a rozhýbal Zem

24.05.2018

máj 1543 bol posledným dňom v živote Mikuláša Kopernika, poľského matematika a astronóma, ktorý sa heliocentrickou teóriou odvážil protirečiť súdobým vedcom i cirkvi. Pochádzal z kupeckej viac »

Dmitrij Peskov

Hovorca Kremľa Peskov vylúčil automatický návrat Kuríl pod správu Japonska

18.11.2018 21:51

Japonský premiér údajne sľúbil, že ak Rusko prevedie časť ostrovov na Japonsko, americké základne tam nebudú.

francúzsko, demonštrácia, protest, žlté vesty, cesta, auto, blokáda

Počas protestov vo Francúzsku utrpelo zranenia vyše 400 ľudí

18.11.2018 20:18

Štrnásť zranených je vo vážnom stave. Protesty dnes pokračovali na 150 miestach.

bitcoin

Šéfka MMF: Aj centrálne banky by mali vydávať kryptomeny

18.11.2018 19:00

Centrálne banky by mali uvažovať o emisii digitálnych mien, keďže sa nachádzame v období, v ktorom sa mení chápanie peňazí, tvrdí Christine Lagardová.

rusko, obrazy, picasso, maliar, vystava

V Rumunsku sa možno objavil Picassov obraz ukradnutý pred 6 rokmi

18.11.2018 18:45

Na holandskú ambasádu v Bukurešti s obrazom prišla spisovateľka rumunského pôvodu, ktorá o krádeži napísala knihu.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 125
Celková čítanosť: 131050x
Priemerná čítanosť článkov: 1048x

Autor blogu

Kategórie