sliacky

Švajčiarsky sociálny aktivista Jean Henri Dunant sa stal svetoznámym ako zakladateľ Červeného kríža. Narodil sa pred 190 rokmi, 8. mája 1828. Jeho životná cesta bola viac ako zložitá.

Rodiskom Henriho Dunanta je Ženeva. Otec – úspešný obchodník a mestský radca – chcel mať zo syna diplomata, ale chlapec už od detstva viac inklinoval k matke, ktorá všemožne podporovala chudobných, poskytoval im stravu i oblečenie. Mal sedem rokov, keď vo svojom dome usporiadali oslavu pre deti zo sirotinca. Malý Henri daroval jednému chlapcovi vlastný kabát a obliekol si jeho roztrhaný. To bol prvý krok na ceste ku charitatívnej aktivite. Ako 20-ročný sa stal členom Spolku darcov almužny. Jeho kresťansky založení členovia mali v Ženeve svoje rajóny, v ktorých pomáhali biednym ľuďom. Henri tak robil tri roky, všetko si hradil z vreckového a prejavil sa ako pedant, keď si do denníka zapisoval, koho a akou sumou podporil.

V škole sa mu príliš nedarilo. Kvôli zlým známkam musel opustiť Collège Calvin, ale napriek tomu si našiel zamestnanie v banke. V roku 1853 ho vyslala Compagnie genevoise des Colonies de Sétif na cestu do Alžírska, Tuniska a na Sicíliu, čo zachytil v pútavom cestopise. V ňom sa kriticky dotkol aj pretrvávajúcemu problému obchodu s ľuďmi – otroctvom. O tri roky neskôr si založil obchodnú a finančnú firmu, ktorou sa snažil pomôcť pri riešení využívania pôdy vo vtedy Francúzmi kolonizovanom Alžírsku. Základom prosperity v polopúštnej krajine bola voda. Zákony v tomto smere boli príliš komplikované, preto sa obrátil priamo na francúzskeho cisára Napoleona III., ktorý bol práve na vojenskej výprave v Lombardii. Aby si cisára naklonil, napísal o ňom oslavnú knihu a vybral sa za ním do mestečka Solferino. Prišiel tam 24. júna 1859, čiže v deň veľkej bitky, po ktorej zostalo na bojovom poli okolo 40 000 mŕtvych a zranených. Šokovaný Dunant vyzval civilné obyvateľstvo, aby raneným poskytli pomoc. Slovami „tutti fratelli“ – všetci sú bratia – vo výzve zdôraznil, aby pomáhali bez toho, že by si všímali, akú uniformu má ranený na sebe. Sám pomáhal vybudovať provizórne nemocnice a zásobiť ich potrebným vybavením a liekmi. U francúzskeho velenia vymohol, aby boli prepustili zajatých rakúskych vojenských lekárov, ktorí sa zapojili do ošetrovania.

Po návrate do Ženevy vydal knihu Spomienky na Solferino, v ktorej opísal otrasné zážitky. V knihe navrhol založiť neutrálnu organizáciu, ktorá by poskytovala lekársku starostlivosť zraneným vojakom. Väčšinu z 1 600 výtlačkov knihy poslal významným politickým a vojenským osobnostiam. Svoju ideu propagoval aj na ceste po Európe. Myšlienky sa chytil ženevský právnik Gustave Moynier, prezident Ženevskej spoločnosti pre verejné blaho. 17. februára 1863 sa v Ženeve stretli piati muži – okrem Moyniera a Dunanta to bol švajčiarsky generál Henry Dufour a lekári Louis Appia a Théodore Maunoir –  a vytvorili Medzinárodný výbor Červeného kríža.

Napriek tomu, že medzi zakladateľmi došlo k názorovým konfliktom, už v októbri 1863 pricestovali do Ženevy predstavitelia 16 štátov a o rok neskôr švajčiarsky parlament zorganizoval diplomatickú konferenciu, ktorá viedla k podpisu prvej Ženevskej konvencie. Ňou sa 12 štátov zaviazalo, že bude rešpektovať neutralitu sanitného personálu, ktorý bude označený červenými krížom na bielom podklade.

V roku 1867 na Svetovej výstave v Paríži mal svoj stánok aj Červený kríž a v ňom bola socha zakladateľa Henriho Dunanta s vavrínovým vencom. Ten rozhorčený Dunant strhol na znak protestu, že oproti vystavoval Krupp najnovšie modely kanónov, a symbolom vzdoru bolo aj odmietnutie zlatej medaily.

Zatiaľ čo Dunant vyvíjal veľké úsilie za rozvoj organizácie, ktorú založil, jeho podnikanie v Alžírsku dostalo ťažkú ranu. Bol nútený vyhlásiť konkurz, čím prišiel o veľké peniaze nielen on, ale aj jeho príbuzní a priatelia a Dunant sa dostal pred súd. V meste so silnými kalvínskymi tradíciami sa zrazu stal „čiernou ovcou“ a sklamal sa aj v Moynierovi, ktorý dosiahol vypovedanie Dunanta z mesta a odmietol ponuku cisára Napoleona III., ktorý chcel zaplatiť polovicu dlhov Dunantovej firmy, ak druhú polovicu poskytnú jeho priatelia.

Dunant sa presťahoval do Paríža, kde sa napriek skromnému bývaniu a strave (boli dni, keď si mohol dovoliť jednu žemľu) nevzdal humanitárnych myšlienok. Jeho aktivita sa zvýšila počas francúzsko-pruskej vojny v rokoch 1870 – 71. Snažil sa presadiť ďalšie idey, ako je medzinárodný súd, ktorý by mal riešiť vojnové konflikty a zaobchádzanie so zajatcami, pôsobenie Červeného kríža pri prírodných katastrofách, či vytvorenie neutrálnej kolónie v Palestíne alebo založenie Medzinárodnej a univerzálnej knižnice, ktorá by uchovávala najvýznamnejšie literárne diela všetkých čias. Táto aktivita si vyžadovala nemalé finančné prostriedky a viedla k ďalšiemu Dunantovmu zadlžovaniu. V jednu noc sa pokúsil preplávať v člne jazero na francúzsko-švajčiarskej hranici. Objavila ho pohraničná stráž a s pomocou manželov Sondereggovcov z mestečka Heiden ho s podlomeným zdravím umiestnili v tamojšom hospici, kde prežil posledných 18 rokov života.

V septembri 1895 Georg Baumberger, šéfredaktor denníka Die Ostschweiz, uverejnil článok „Henri Dunant, zakladateľ Červeného kríža“, ktorý prevzali mnohé európske noviny. Keď Rudolf Müller zo Stuttgartu vydal knihu, v ktorej pravdivo opísal vznik Červeného kríža, Dunantovo meno sa opäť dostalo do známosti, tentoraz pozitívne. Kniha sa dostala do rúk Nobelovej komisie, ktorá po štvorročnom presviedčaní rozhodla, aby prvú Cenu za mier udelili práve Dunantovi. Stalo sa tak v roku 1901. Henri Dunant sa stal prvým nositeľom Nobelovej ceny za mier spoločne s francúzskym pacifistom Frédericom Passym. S cenou súvisela aj odmena vo výške 104 000 švajčiarskych frankov, ktoré Dunant uložil v nórskej banke a nikdy ich nepoužil napriek zlému zdravotnému stavu, keď žil v skromných pomeroch v hospici v Heidene. V posledných rokoch trpel najmä depresiami a paranojami. Stalo sa vraj, že kuchár musel pred ním ochutnať jedlo v obave, že je v ňom otrava. Zomrel 30. októbra 1910 a jeho poslednými slovami bola údajne otázka: „Kam ľudstvo odišlo?“

Keďže v posledných rokoch zanevrel aj na kalvinizmus, želal si, aby bol pochovaný bez cirkevného obradu. V poslednej vôli venoval dedičstvo priateľom a charitatívnym organizáciám v Nórsku a vo Švajčiarsku. Nezabudol ani na posledný domov, hospic v Heidene, ktorému daroval financie, aby v ňom bolo vždy voľné jedno lôžko pre chudobného človeka z tamojšieho regiónu. Dnes je v tomto dome Múzeum Henriho Dunanta.

8. mája, dátum Dunantovho narodenia, sa dostal v roku 1948 do svetového kalendára ako Deň Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Tieto organizácie udeľujú každý druhý rok Medailu Henriho Dunanta. Jeho meno nesú ulice, školy, o jeho živote bolo natočených niekoľko filmov.

(Chcel som blog oživiť fotografiami, žiaľ, je nejaký problém, ktorý mi to nedovoľuje. Vie niekto pomôcť?)