sliacky

Dedina Ostrá Lúka neďaleko Zvolena sa stala známou najmä vďaka rodáčke Adelke Ostrolúckej, obdivovateľke a priateľke Ľudovíta Štúra. Už tradičným podujatím sa stala kultúrna jar s Adelkiným menom. Uskutočnila sa uplynulý víkend.

Žiaľ, osobne som sa tejto kultúrnej akcie nemohol zúčastniť, ale dovolím si odcitovať pochvalné slová Jána Beljaka, poslanca Banskobystrického samosprávneho kraja a vedúceho archeologického výskumu na zvolenskom Pustom hrade: „Posledné dva dni som sa s radosťou zúčastnil podujatí, ktoré v spolupráci s ďalšími inštitúciami organizovalo SCVČ Heuréka. Počas piatka prebiehala konferencia pre mladých ľudí o demokracii v Krajskej knižnici Ľ. Štúra a diskusia vo vynovenej zasadačke na Mestskom úrade vo Zvolene. Vynikajúco pripravený program vyvrcholil podujatím Kultúrna jar Adely Ostrolúckej pri kaštieli v obci Ostrá Lúka.“

Z krátkeho života Adelky Ostrolúckej

Adela Ostrolúcka sa narodila v posledný marcový deň roku 1824. Jej otcom bol Mikuláš Ostrolúcky, majiteľ ostrolúckeho kaštieľa a rozsiahlych majetkov, ale i rozhľadený muž, ktorý pri návšteve brata v Zemianskom Podhradí spoznal Ľudovíta Štúra a bol to práve on, kto odporučil zvolenským mestským pánom, aby si ho vyvolili za vyslanca do uhorského snemu v roku 1847.

Štúr, ktorý bol dušou slovenského diania v búrlivých revolučných časoch 1848 – 49, však nezaujal iba pána Mikuláša, ale aj jeho dcéru, ktorá vošla do histórie ako Štúrova láska. Tak sa to traduje, tak ich vzťah zachytil Ľudo Zúbek v románe Jar Adely Ostrolúckej. Bola to však veľmi krátka jar. Začiatkom marca 1853 počas pobytu vo Viedni sa mladá deva nakazila týfusom a chorobe podľahla dva týždne pred svojimi 29. narodeninami. Ako dátum úmrtia sa udáva 18. marec, niektoré zdroje deň skôr a 17. marec je aj na pamätníku.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Hoci sa Štúr zaprisahal, že svoju dušu a srdce dá národu a vedomý si toho nechcel komplikovať život žiadnej žene, predsa len strata Adelky bola preňho ťažkou ranou, ktorú cítiť aj z jeho veršov venovaných pamiatke devy, ktorá – keby to bol osud chcel – mohla výrazne zasiahnuť do jeho života:

Uvädol si prenáhlo, kvet,

ty pekný kvet Hrona,

v duši tej svet opúšťala

v láske, viere k svojim stála,

zbožná Antigona.

Ani ten kvet rodné kraje

Nezreli, keď vädol, ani tvor svoj ušlechtilý

do náručia nestúlili,

keď uvädlý padol.

A v srdci tom toľká láska

horela k tým krajom,

že sa mnela v jejich lone,

tam na živom šumnom Hrone,

otočená rajom.

A k rodom ich koho srdce

túžobnejšie bilo?

Jako sestra k bratom zlatým

navráteným, driev odňatým

tak sa k nim túlilo.

A v týchto citoch, v tom nadšení

mizla tá postava,

duch sa to len byť pozdával,

a ten v ríšu duchov

plával,

kde jeho oslava.

Čo s kaštieľom?

Adelu Ostrolúcku pochovali do rodinnej hrobky na cintoríne vedľa vtedajšieho evanjelického kostola. Ten padol za obeť poslednej vojne, hrobka s pamätníkom, ktorý v roku 1967 navrhol zvolenský architekt Jozef Chrobák, je však dodnes zaujímavou pamiatkou, pri ktorej sa zastavia najmä romantici a milovníci slovenskej literárnej histórie. Kaštieľ, v ktorom sa Adela narodila a prežila podstatnú časť života, by však súrne potreboval opravu.

Kaštieľ vyrástol v rokoch 1636 – 41 na podnet Melichara Ostrolúckeho. Banskoštiavnický projektant Abrahám Arzt mu dal renesančný vzhľad. Dvojpodlažný objekt postavený na obdĺžnikovom pôdoryse zvýrazňujú dve nárožné bašty so strieľňami. V miestnostiach sa zachovali nástenné maľby.

Po vojne – do roku 2005 – bol kaštieľ sídlom zvolenského štátneho archívu. Keď sa stal prázdnym a ministerstvu vnútra sa ho nedarilo predať, o osud najvýznamnejšej stavby v obci sa začali zaujímať samotní Ostrolúčania. Radi by v ňom videli priestory, ktoré by boli veľkým lákadlom turistických návštevníkov, mohli by slúžiť muzeálnym expozíciám i rôznym spoločenským a kultúrnym podujatiam. V roku 2012 sa ho predsa len ministerstvo „zbavilo“, pričom obec, ktorá si na odkúpenie vzala úver, sa stala menšinovým vlastníkom. Nádej, že sa podarí získať na rekonštrukciu financie z eurofondov, pohasla pre nezáujem ostatných vlastníkov, ktorí chcú kúpiť celý objekt, ale za nižšiu, pre nich výhodnú cenu. Spoločnými silami sa predsa len podarilo vyriešiť akútne problémy a tak zostáva dúfať, že túto národnú kultúrnu pamiatku nepostihne podobný osud, ako druhý ostrolúcky kaštieľ, barokový, z 18. stor., ktorý sa stal po vojne domovom rodín, čo museli opustiť horskú dedinu Lešť v súvislosti s výstavbou vojenského výcvikového priestoru. Neskôr ho využívalo miestne roľnícke družstvo až tak „aktívne“, až z neho zostali iba základy. Nad hlavným vchodom mal nápis: „V lepšie dúfam.“ Nestalo sa. Treba veriť, že sa naplnia slová, ktoré stavitelia vysekali do kameňa na prízemí honosnejšieho renesančného kaštieľa: „Nech tento dom stojí dovtedy, kým mravec nevypije more a korytnačka neobíde svet.“

Posledným z rodu Ostrolúckych, ktorý mal v majetku kaštieľ zo 17. stor., bol Mikuláš, ktorý sa však zdržiaval v Budapešti, kde pôsobil ako právnik. Zomrel v roku 1947 bez potomkov. Jeho brat Gejza zdedil ostrolúcke majetky v Zemianskom Podhradí. Jeho potomkovia žijú v Maďarsku a tak sa stalo, že hoci priezvisko Ostrolúcky nájdeme vo Zvolene a v okolitých obciach, v samotnej Ostrej Lúke sa s ním dnes už nestretneme.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Z histórie obce

Dedina Ostrá Lúka je zaujímavá predovšetkým vďaka spomenutému kaštieľu a sympatickej Adelke, ktorá bola na tú dobu vzdelaná a rozhľadená žena, údajne hovorila šiestimi jazykmi. O jej živote, ako aj o minulosti a folklórnych tradíciách Ostrej Lúky, sa veľa dozvieme v pamätnom dome, ktorý je súčasťou kultúrneho centra v strede dediny.

V chotári Ostrej Lúky, na brale Gunda nad ľavým brehom Hrona, žil už človek doby bronzovej. „Valové opevnenie hradiska má dĺžku asi 700 m a uzamyká ho z troch strán,“ dozvedeli sme sa od archeológa Jána Beljaka. „Zo severu je strmý zráz a rieka Hron. Hradisko dosahuje rozlohu takmer 5 hektárov, pričom val je veľmi pekne čitateľný so šírkou 6 – 7 m a výškou do 2 m. Doposiaľ sa na tomto mieste neuskutočnil vedecký archeologický výskum.“ Počas víkendového podujatia na Ostrej Lúke Ján Beljak sľúbil, že v budúcom roku urobia na hradisku archeologické sondy, ktoré napomôžu k určeniu jeho vzniku a funkcie.

Na mieste prehistorického osídlenia vyrástla stredoveká drevorubačsko-roľnícka osada – majer. „Dodnes je tu viditeľná budova kúrie, pivničné priestory, opevnenie, ako aj ruiny hospodárskych objektov,“ informoval nás Ján Beljak. „V areáli kúrie sa nachádza záhrada a vidiecky dom, ktorého majiteľ sa v rámci možností stará o jej ruiny. Presnejšími informáciami o vzniku kúrie nedisponujeme. V polovici 14. storočia vznikla samostatná osada Gunda na území pôvodne vyčlenenom Michalovej dcére Gunde z rodu Ostrolúckych a jej sestrám. Začiatkom 15. storočia sa tu vyčlenila vedľajšia vetva rodu Ostrolúckych, ktorá používala predikát z Gundy (de Gundafalwa) a neskôr aj priezvisko Gunda (Gonda).“ Tragicky sa do histórie majera zapísal 15. december 1575, keď sem vtrhla skupina Turkov, niekoľkých obyvateľov – vrátane tehotnej ženy – sťali, 18 odvliekli do osmanského zajatia.

Samotná obec Ostrá Lúka určite existovala už v 13. storočí, hoci prvá zachovaná písomná zmienka pochádza až z roku 1332. Od roku 1393 tu bola mýtna stanica na významnej ceste z údolia Neresnice do údolia Hrona.

Obec má nevšedný erb. Vychádza z pečatidla z roku 1726, na ktorom je pelikán kŕmiaci tri mláďatá. Samozrejme, tieto majestátne vtáky tu nikdy nežili a nežijú, ale v cirkevných tradíciách patria k symbolom kresťanskej lásky.

Evanjelický kostol z roku 1742, po ktorom zostala len hrobka Ostrolúckych, padol za obeť bojom v marci 1945. „V obci Ostrá Lúka sa nachádza ešte jeden zaniknutý kostol,“ dozvedeli sme sa od archeológa Jána Beljaka. „V priestore miestneho cintorína sú viditeľné relikty kostola Zjavenia Pána, ktorý sa prvýkrát spomína v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337. Okolo kostola je viditeľné opevnenie. Georadarom sme tu v roku 2011 na ploche 20 x 20 metrov potvrdili jeho pôdorys s presbytériom, loďou a sakristiou. Dĺžka lode kostola je asi 13 metrov a šírka – so sakristiou – asi 10 metrov.“
Tajomná Peťuša

Z novodobej histórie stojí za zmienku rok 1968. Vtedy sa do lesov na Peťuši zrútilo sovietske zásobovacie lietadlo, pričom posádka zahynula. Z trosiek lietadla si mnohí občania odniesli domov zásoby potravín. Pamätníci spomínajú najmä na maslo.

Peťuša, ktorá sa nachádza v ostrolúckom chotári, sa stala známou v posledných rokoch, keď tu archeológovia odkryli základy stredovekého hrádku. Je pravdepodobné, že išlo o predsunutú pevnosť, ktorá mala strážiť starý Zvolenský (Pustý) hrad na prístupe od západu a brod cez Hron.

Hrádok Peťuša sa nachádza asi 2 km od Pustého hradu na zalesnenom kopci, výbežku Javoria, s výškou niečo nad 370 m n. m., ktorého stráne strmo spadajú k vodám Hrona. Václav Hanuliak, s ktorého menom sa spájajú začiatky archeologického výskumu starého Zvolenského – Pustého – hradu, považoval Peťušu za tzv. Matčí zámok. Starší historici však predpokladali, že tento povesťami opradený „zámok“ stál južne od Pustého hradu, na kopci zakončenom skalami, a tam ho nájdeme aj na starých turistických mapách.

Peťušu začali systematicky skúmať v roku 2011 odborníci z Katedry archeológie Univerzity Konštantína Filozofa z Nitry v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV – vysunutým pracoviskom vo Zvolene. Ruku k dielu pridali účastníci letnej školy archeológie, ktorej sa už tradične zúčastňujú desiatky študentov zo Slovenska i zo zahraničia.

Zdrojom základných údajov o Peťuši, ktoré predkladám čitateľom v tomto blogu v stručnej podobe, je predovšetkým webová stránka Pustého hradu (www.pustyhrad.com) a ďalšie internetové podklady, najmä informácie, ktoré pri rôznych príležitostiach poskytla médiám Noémi Beljak Pažinová, vedúca archeologického bádania na Peťuši.

Na Peťušu prišiel už v roku 1997 Václav Hanuliak, ktorý v tom čase viedol výskum na zvolenskom Pustom hrade. Dával ju do spojitosti s dramatickými udalosťami v polovici 15. stor., keď vo Zvolenskom zámku sídlil Ján Jiskra z Brandýsa a jeho žoldnieri bývali aj na Pustom hrade. Počas systematického výskumu sa podarilo odkryť oválny hrádok s rozmermi asi 38 x 18 m, chránený 4 až 5 m vysokou hradbou a priekopou s hĺbkou až 15 m. Do skaly bola vyhĺbená nielen priekopa, ale aj cisterna na zachytávanie dažďovej vody, na ktorej existenciu poukazujú okrem iného otesané kamenné kvádre. Prieskumom sa dostalo na svetlo sveta tisícky najrôznejších keramických (asi štvrtina), kostených, kovových a hlinených fragmentov, ktoré vnášajú lúč svetla do tajomnej histórie tohto donedávna neznámeho objektu. Ide o remeselnícke, hlavne stavebné nástroje, súčasti konského postroja, zvyšky zbraní, ozdobné predmety… Medzi najvýznamnejšie nálezy patrí minca – falošný denár z čias panovania kráľovnej Márie z konca 14. stor., ďalej bronzový prsteň a olovená plomba na obchodný balík ľanovej textílie, ktorá – podľa vyobrazení na oboch stranách plomby – sa sem dostala až z ďalekých Benátok niekedy koncom 14. stor. Archeológovia natrafili aj na artefakty z mladšej doby bronzovej, keď bol Zvolen a jeho okolie pomerne husto osídlený. Otázne je, či tu bolo sídlo ľudu lužickej kultúry, alebo ide o zvyšky predmetov, ktoré sa dostali na hrádok sekundárne v privezenej hline.

O hrádku Peťuša nie sú doteraz známe žiadne písomné zmienky. Názov mu dali objavitelia podľa blízkej lúky. Na základe archeologických poznatkov sa dá predpokladať, že bol vybudovaný koncom 13. alebo začiatkom 14. stor. a jeho poslední obyvatelia ho opustili o 150 až 200 rokov neskôr, teda najneskôr začiatkom 16. storočia. Množstvo nájdených militárií naznačuje, že tu sídlila vojenská posádka, ktorej úlohou bolo chrániť prístup ku Zvolenu od západu a brod cez Hron. Stráž nachádzala prístrešie v obytnej veži, ktorej základy sa podarilo objaviť.

Pre turistov

Na Peťušu sa môžeme vybrať z Ostrej Lúky, v ktorej centre nájdeme základné informácie o tomto tajomnom objekte, ale najjednoduchší prístup je od Červeného medokýša (aj tam je informačný panel), obľúbenej a tichej prímestskej rekreačnej oblasti Zvolenčanov na ľavom brehu Hrona. Prístupový chodník vybudovali zvolenskí nadšenci pre históriu mesta a záchranu jeho pamätihodností a každú jar, pred začiatkom turistickej sezóny, sa sem vracajú, aby chodník vyčistili a upravili celý areál a tak pomohli archeológom. Všetko podstatné o Peťuši si môžeme prečítať na informačných paneloch pri Červenom medokýši, v Ostrej Lúke i priamo na hrádku.

Turista na Ostrej Lúke a v jej okolí však nájde aj iné pozoruhodnosti a malebné miesta. Už samotný prístup je zaujímavý: z jednej strany – z údolia Neresnice – vedie na Ostrolúcku planinu strmo stúpajúca cesta cez dedinu Breziny, z druhej – od Hrona – nemenej strmá cesta plná ostrých serpentín, kde sa každoročne (od roku 1975) konajú obľúbené preteky automobilov do vrchu.

Stred dediny tvorí priestranný rínok. Okrem dominantného kaštieľa naše pohľady upútajú aj staršie trojpriestorové domy, na ktorých vzhľade sa odráža zdatnosť miestnych staviteľov azda i spred storočia. Žiaľ, v 70. rokoch sa aj k týmto pamiatkam pristupovalo necitlivo, dva najstaršie domy a kováčňa boli zbúrané.

Dedina je odetá do sviežej zelene. V roku 1996 bol vyhlásený za chránený strom mohutný exemplár jedlého gaštana, rastúceho pravdepodobne na najsevernejšom mieste u nás. Za asi 150 rokov dorástol do výšky okolo 20 m s obvodom kmeňa takmer štyri metre.

Z Ostrej Lúky sa môžeme vybrať po tzv. Barborskej ceste k Červenému medokýšu na brehu Hrona, odkiaľ to už nie je ďaleko do Zvolena.

Samozrejme, že tento peší výlet môžeme absolvovať aj opačným smerom a ak sa potom z Ostrej Lúky prejdeme po asfaltke k odbočke cesty na Bacúrov a Dubové, natrafíme na zelené značky. Tie smerujú na jednej strane do Štiavnických vrchov (k jazerám pri Banskom Studenci), na strane druhej do lesov, ktoré pokrývajú masív Pustého hradu. Naň sa dostaneme, keď asi po dvoch hodinách chôdze odbočíme v sedle pod Veľkým vrchom po modrých značkách, ktoré nás privedú do hradného komplexu, ktorý už nie je vôbec Pustým, a z neho až do Zvolena. Takýto okruh si však vyžaduje zdatnejšieho chodca (okolo 8 hodín chôdze).

Okruh Zvolen – Budča – Ostrá Lúka – Breziny – Zvolen je atraktívny aj pre cykloturistov.

Kvalitná voda sa nepresadila na trhu

Ako perličku spomeňme, že v čadičovom masíve, ktorý tvorí podložie Ostrolúckej planiny (vyvýšená súčasť Pliešovskej kotliny), sa nachádzajú bohaté zásoby kvalitnej vody. Dolu, pri Hrone, vybudovali plničku a zdalo sa, že Ostrolúcka voda si získa významné postavenie na trhu s touto na prvý pohľad jednoduchou, ale významnou komoditou. Nestalo sa. Prečo? Odpoveď na túto otázku môžu dať len kompetentní. Vraj nebol dostatok odberateľov, vraj ju producent ponúkal príliš draho… Problém, ktorý sa stal na Slovensku bežným. Nielen v prípade ostrolúckej vody, ale aj iných základných potravín a nápojov, je vraj výhodnejší dovoz zo zahraničia, ako si ho kúpiť od domáceho dodávateľa, ktorý – pravda – môže mať tiež svoj podiel viny, ak sa snaží o to, aby mu vložené investície priniesli čo najskôr veľký zisk.

K nerastným bohatstvám, ktoré prinášalo v minulosti Ostrej Lúke zisky, bola ťažba kvalitnej hliny, ktorú využívali na výrobu tehál, ale po ktorú si chodili aj výrobcovia slávnych fajok z Banskej Štiavnice.

Foto: autor a Ján Beljak