Dali by ste si na obed šampióna? Alebo radšej šampiňón? K chybám môžeme byť tolerantní, ba sa na nich aj zdravo zasmiať, ale keď sa stávajú pravidlom, vtedy už čosi nie je v poriadku.
Už veľa rokov dostávam maily cez centrum.sk. Keď sa chcem dostať k mojej pošte, objaví sa mi najprv spravodajská stránka a keďže som od prírody zvedavec, nedá mi, aby som si niektoré články alebo komentáre neotvoril a neprečítal. Málokedy mi síce povedia niečo nové a príliš často nad nimi len neveriacky musím krútiť hlavou, ba ma aj zodvihnú zo stoličky. Nejde pritom len o obsahovú stránku, ale aj o prehrešky voči slovenčine. Uznávam, chybička sa pritrafí a sám sa niekedy s odstupom času čudujem, čo v strese či v rýchlosti napíšem, ale profesionálny, vysokoškolsky vzdelaný novinár, s dostatkom času a s dobrým platom, teda bez dôvodov na stres, by sa nemal dopúšťať elementárnych chýb.
Niekto je šampiňóny, niekto na šampiónov
Pred niekoľkými dňami som na tej nemenovanej stránke natrafil na článok, ktorý autor prevzal z Fínska. V tejto krajine údajne došlo k otravám hubou, ktorej slovenský názov je ušiak obyčajný, vedecký Gyromitra esculenta, a ktorý rastie na jar aj u nás. Hoci v latinskom pomenovaní je slovko „jedlý“, mykológovia varujú pred jeho konzumovaním, keďže boli zaznamenané aj smrteľné otravy touto hubou. Hubári, ktorí tvrdia, že zjedli ušiaky a nepocítili žiadne príznaky otravy, sa zrejme mýlia v tom, že namiesto ušiakov nazbierali podobné ušiakovce obrovské (Neogyromitra gigas), ktoré sú neškodné a vhodné do omáčok či polievok.
Po tomto malom mykologickom odbočení, ktorým som pretlmočil mienku odborníkov z hubárskej príručky, sa vrátim k článku, ktorého autor síce vedel, ako sa táto nebezpečná huba volá po fínsky, ale v ďalšej časti začal rozoberať iné huby, ktoré nazval „šampiónmi“.
A práve tu je havko zakopaný.
Osobne – a zrejme ani nikto z vás – by si na obed nepripravil šampióna. Možno tak po večeri by prišla vhod sympatická šampiónka… Nejedovatá. Ale to je o inom. Zostaňme pri jedle a pri hubách, ktoré nie sú žiadnymi šampiónmi, ale šampiňónmi.
Ak sa s touto zámenou stretnem na jedálnom lístku či tabuli v nejakej reštaurácii alebo bufete nižšej cenovej skupiny, beriem to ako fakt, na ktorom obyčajne nič nezmením, aj keď na chybu upozorním. Ale profesionálnemu novinárovi by sa to stávať nemalo.
Kde sa stala chyba?
Vnímam to aj ako príklad, že naše univerzity síce chrlia ľudí pre masmediálnu komunikáciu, žurnalistov, ale ich uplatnenie v praktickom živote je biedne. Znižovať nezamestnanosť tým, že aj ten najmenší direktor, politik či úrad má svojho hovorcu, nie je podľa mňa riešením, navyše, keď plat takéhoto „vraviaka“ nejde z osobného vrecka, ale zo štátnej či mestskej kasy.
Uznávam, že máme kvalitných novinárov, a to aj čo sa týka slovenčiny, ale vyzerá to tak, že akosi priveľa je tých, ktorí si so slovenčinou netykajú, pritom ich nenájdeme len v nejakých reklamných plátkoch, ale aj v médiách, ktorým by malo záležať na ich renomé.
Nikto nie je dokonalý
Kto robí, robí aj chyby, hovorí stará ľudová múdrosť. Osobne nie som výnimkou, sám v strese, v nevyhnutnej rýchlosti alebo pri nečakanom vyrušení urobím chybu, nad ktorou s odstupom času len neveriacky krútim hlavou, a som tolerantný k chybám iných, ktoré sú náhodné, neúmyselné, ale ak ide o chyby, ktoré by nemal urobiť ani žiačik základnej školy, tak je to prinajmenšom na zamyslenie. A ak sa stávajú pravidlom, tak niečo nie je v poriadku.
Aj múdry schybí alebo Nikto nie je dokonalý. Známe a obľúbené televízne relácie. Výber respondentov zodpovedá faktu, že nejde o vedomostný kvíz, ale o zábavu. Tešíme sa, aká hlúposť alebo – v lepšom prípade – vtipná odpoveď vyjde z úst odpovedajúcich. Ide o zábavu a kto sa dokáže zasmiať na vlastnom omyle, na svojej chybe, má moje sympatie.
Ale čo s tým, kto sa nedokáže na vlastnej chybe ani zasmiať, ani si ju priznať, poučiť sa z nej?
Keď nejde iba o vtáka…
Jeden príklad:
Je tomu už niekoľko rokov. V čase, keď na Zvolenský Pustý hrad viedol starý náučný chodník, som si na jednej informačnej tabuli všimol, že hýľ, ktorý tam bol namaľovaný, bol označený ako glezg. Upozornil som na to kompetentného pracovníka Mestského úradu vo Zvolene, ktorý mi odpovedal, že tabule navrhoval odborník a má na to autorské právo, teda bez jeho súhlasu mesto nemôže urobiť nič.
Možno si poviete: Je tam toho! Detailista! Kvôli jednému vtákovi sa svet nezrúti! Súhlasím s malým dodatkom, že takýto detail vedie k nedôvere ku informačnej kvalite celého náučného chodníka. V prípade novinárskeho článku k nedôvere k jeho celému obsahu.
Medzitým bol starý náučný chodník na Zvolenský Pustý hrad nahradený novým s estetickejšími a informačne bohatými a kvalitnými tabuľami.
Čo tým chcel autor povedať?
Samostatnou kapitolou sú napríklad monografie miest a obcí. Z nedostatku financií, ale aj v snahe dať zarobiť niekomu blízkemu, sa dostanú do rúk čitateľov publikácie s katastrofálnymi textami alebo grafickým spracovaním. Tento fenomén si zaslúži samostatný blog. Pre túto chvíľu aspoň malý dúšok.
Tvorcovia takýchto vlastivedných publikácií si často neuvedomujú, že nejde o vedeckú štúdiu, ale o knihu, ktorej obsah by mala pochopiť väčšina čitateľov. Príklad mi ponúkla monografia Očovej, ktorá je inak obsahovo bohatá a zaujímavá. Ale autor, ktorý sa podujal na prezentovanie geologických pomerov očovského chotára, možno ani sám nerozumie tomu, čo napísal. Malá ukážka: „… je zložený z epiklastických brekcií až konglomerátov, tufov, pyroklastických prúdov, redeponovaných pyroklastík s ojedinelými hrubými lávovými prúdmi prevažne amfibolických, amfibolicko-pyroxenických a pyroxenicko-amfibolických andezitov. Vo vrchnej časti je súvrstvie prekryté lávovými prúdmi vulkanických dómov, budovaných hlavne hyperstenicko-amfibolickými andezitmi s biolitom, ktoré sú väčšinou propylitizované.“ Stačí?
Dokáže mi niekto citované vety preložiť do zrozumiteľnej slovenčiny?