Cestu do Indie, Číny a Japonska hľadal Kolumbus smerom na západ a nechtiac objavil nový kontinent. Portugalské lode postupovali popri afrických brehoch, až kým Vasco de Gama nevplával do indického prístavu Kalikat. Tretiu námornú cestu, tzv. Severovýchodný prejazd, hľadali pozdĺž severného pobrežia Ruska a Sibíri.
Pionierom v boji s búrlivými vodami, zimou a ľadom bol holandský moreplavec Willem Barents. Pri prvej výprave v roku 1594 sa dostal k severnému cípu Novej zeme, no ľad ho prinútil vrátiť sa. Situácia sa opakoval aj nasledujúce leto, keď eskadra siedmich lodí prenikla len do Karského mora a k ostrovu Vajgač. Ale opäť sa mu podarilo presvedčiť holandských kupcov, ktorí sa zložili na jeho tretiu výpravu.
Na cestu sa v roku 1596 vydali dve lode. Barents nebol kapitánom ani jednej z nich, ale ako vrchný navigátor bol dušou celého projektu a najdôležitejšou osobnosťou. Pri plavbe na sever objavili Medvedí ostrov a priplávali ku Špicbergom, ktorým dal Barents meno. Po prekročení 80. rovnobežky sa obrátili na juh. Jedna z lodí sa vrátila do Holandska, druhá, ktorej velil Jakob van Heemskerk, zamierila na východ. Opäť sa dostali len na Novú zem, kde ich už 26. augusta prekvapil silný mráz a ich loď zovrel v zálive ľad. Z dreva, ktoré vyplavilo more, alebo ho doniesli z poškodenej lode, si podľa Barentsovho náčrtu postavili námorníci na brehu zrub.
Napriek tomu, že zo snehu trčal iba komín, s ktorým Barents počítal ako s núdzovým východom, Holanďania ako prví ľudia prežili dlhú a krutú arktickú zimu. Tej sa dokázali námorníci ubrániť, nemohli sa sťažovať ani na nedostatok potravín, ale najväčšie problémy im spôsobil skorbut, na ktorý zomreli dvaja námorníci.
13. júna 1597 sa rozhodli opustiť zrub v otvorených člnoch. O týždeň neskôr, teda práve pred 420 rokmi, Willem Barents podľahol únave a chorobe. Pochovali ho do vĺn mora, ktoré dnes nesie jeho meno. Zvyšku výpravy sa podarilo vrátiť do Holandska.
Barentsov zrub našiel takmer po troch storočiach v roku 1871 nórsky lovec tuleňov Elling Carlsen. Priviezol z neho okrem iného denník a iné záznamy, ktoré pred odchodom zabalil Barents do plátna a ukryl v komíne. Dnes sa nachádzajú v Námornom múzeu v Haagu.
Viac na https://www.youtube.com/watch?v=q1ksYU9KSR8
Málo bolo odvážlivcov typu Willema Barentsa. V 18. stor. hľadal Severovýchodný prejazd ruský námorný dôstojník Vasilij Jakovlevič Čičagov. Jeho dva pokusy neboli úspešné a tak dal prednosť vojenskej kariére, v ktorej dosiahol admirálsku hodnosť. V 19. stor. mali už námorníci k dispozícii silnejšie a rýchlejšie lode poháňané parnými strojmi. V roku 1872 si to nasmerovala do ľadových končín Arktídy rakúsko-uhorská expedícia, ktorú viedli Julius von Payer, rodák z českých Teplíc, a nemecký polárnik Karl Weyprecht. Objavili ostrov, ktorý pomenovali po cisárovi Františkovi Jozefovi I., ale po druhom prezimovaní posádka musela zanechať loď v ľadovom objatí a mohli hovoriť o šťastí, že sa im podarilo dostať sa na Novú zem na saniach a člnoch. Prvý, kto sa dostal vodami Severného ľadového oceána až k Beringovmu prielivu a naplnil tak Barentsov sen, bol švédsky polárny bádateľ Adolf Erik Nordenskjöld. Podarilo sa mu to v rokoch 1878 – 79. Po ňom takisto nazvali jedno more, no neskôr ho premenovali po ruských polárnikoch bratrancoch Laptevovcoch.