Účel svätí prostriedky. To je asi najznámejší výrok Niccola Machiavelliho a v troch slovách vyjadruje jeho predstavy o politike. Na vlastnej skúsenosti poznal, že politika nie je a ani nemôže byť čistá, že je v nej veľa špinavosti, ale na druhej strane ak si túto realitu nebudeme všímať a budeme žiť uväznený vo vlastných ideálnych predstavách sa skôr či neskôr staneme obeťou politického boja.
V čase, keď Niccoló Machiavelli uzrel svetlo sveta (* 3. mája 1469) bolo Taliansko rozdrobené na množstvo vojvodstiev, kniežactiev a republík, ktoré sa síce vyžívali v drobných šarvátkach, ale celkovo si nažívali v mieri. To sa odrazilo aj na stavebnej činnosti a umení, v ktorom vládli takí majstri ako Leonardo da Vinci alebo Michelangelo Buonaroti. Akýmsi sprostredkovateľom mierového spolužitia bola Machiavelliho rodná Florencia. Pokoj narušil vpád francúzskych vojsk. Obsadili aj Florenciu, odstránili klan Mediciovcov a vyhlásili republiku. 29-ročný Machiavelli sa stal jej úradníkom, a to nie hocijakým, ale vysokopostaveným kancelárom, ktorý mal na starosti správu územia a zahraničnú politiku. Na tomto poste bol až do konca existencie Florentskej republiky a stretnutia s významnými panovníkmi rozširovali obzor jeho poznania, ktorého základom boli diela antických filozofov. Mohol tak porovnávať rôzne názory s praxou.
S obdivom hľadel k Cesare Borgiovi, ktorý vynikal ľstivosťou, krutosťou, násilnosťou i vierolomnosťou. Na ceste k moci vraždil oponentov, vrátane príbuzných, a za pomerne krátky čas sa mu ako správcovi Pápežského štátu podarilo dostať pod kontrolu nové územia. Stretli sa v roku 1502 a Machiavelli napriek mnohým negatívam nachádzal v tomto tyranovi aj veľa pozitív. Vo svojom najvýznamnejšom knižnom diele Vladár, aj v Úvahách o prvej dekáde Tita Livia, uvádza príklady, kedy je prípustné násilie. Politika sa podľa neho musí podrobiť cieľu a nie etike. Násilie má mať však svoju mieru. Nový panovník si musí svoje postavenie upevniť a po zaistení poriadku by malo násilie klesať. „To, čo na prvý pohľad vyzerá odpudivo, môže znamenať prospech a bezpečnosť pre celú krajinu,“ tvrdil.
„Keby všetci ľudia boli čestní, moja rada by bola zlá. Ale pretože nie sú a sami dané slovo neplnia, rozumný panovník ho nemôže dodržiavať. Bol by sám proti sebe,“ napísal vo Vladárovi. Narážal tak i na konanie nového pápeža Júliusa II., ktorý sa dostal k moci v roku 1503, najprv podporoval Francúzov v boji proti Benátskej republike, neskôr obrátil kabát a pre Florenciu ako pre francúzskeho spojenca sa tak objavila reálna hrozba, že sa do mesta vrátia Mediciovci. Ideálny panovník by mal mať podľa Machiavelliho silu leva a prefíkanosť líšky, teda vlastnosti, ktoré sa nedajú stotožniť s obyčajnou morálkou. „Lev sa nedokáže sám uchrániť pred pascami a líška sa sama neubráni pred vlkmi, preto musíš byť líškou, aby si rozpoznal pasce, a levom, aby si odstrašil vlkov,“ tvrdil. Za chvályhodné považuje len to, čo vedie ku konsolidácii moci v štáte a k presadzovaniu štátnych záujmov. Táto jeho idea – štátny záujem, postavenie štátu vysoko nad jednotlivca – platí v podstate dodnes. Slovo štát použil vlastne ako prvý. Bol presvedčený, že „nenávisť vyvoláme dobrým skutkom rovnako ako skutkom zlým,“ a že „vladárovi nikdy nemôže chýbať legitímny dôvod, aby porušil svoj sľub.“
Francúzski vojaci v roku 1512 opustili Florenciu a hlavou mestského štátu sa stal Giovanni de Medici. Machiavelliho obvinili zo sprisahania a zavreli do žalára. Po vypočutí, pri ktorom sa nevyhol mučeniu, musel žiť pod dohľadom na svojom majetku San Casciano mimo mesta, do politiky sa už nevrátil a v ústraní koncipoval svoje literárne a filozofické diela. Kardinál Giulia de Medici ho poveril napísaním dejín Florencie. Krátko pred ich dokončením, 21. júna 1527, teda pred 490 rokmi, však Niccoló Machiavelli zomrel. Ako príčina úmrtia sa uvádzajú žalúdočné vredy.
Najznámejší spis Vladár začal tvoriť v roku 1513 a venoval ho Lorenzovi II. de Medici, ktorý bol vtedy na čele Florencie. Azda si robil nádej, že ho znova povolá do svojich služieb. Mal to byť návod, ako vytvoriť vnútorne i zvonka pevný štát. Svoje politické úvahy zhrnul do 26 kapitol. Kniha vyšla až v roku 1532, ale čoskoro sa dostala na cirkevný index zakázaných kníh, z ktorého ich vyškrtli až v roku 1850. Napriek tomu si ju prečítali jezuiti i protestanti – a písali proti Machiavellimu siahodlhé traktáty, tak aj osvietenskí filozofi, teoretici absolutizmu.
Machiavelli vnímal politiku ako umenie dostať sa k moci a narábať ňou. Jeho politický pragmatizmus a morálny, v skutočnosti cynický relativizmus dostal označenie machiavellizmus, v ktorom platí zásada, že v mene vyššieho cieľa možno viesť politický boj akýmikoľvek, i zákernými prostriedkami vrátane násilia a bez ohľadu na zaužívané morálne princípy. Na konci takéhoto boja má byť silný štát, v ktorom zavládne spokojnosť ako na strane vládcu, tak aj bežného občana.
Machiavelli pri tvorbe svojich politických spisov vychádzal z poznanej reality. Ktovie, čo by vyšlo spod jeho pera dnes, po poltisícročí. Niekedy mám dojem, že sa doba – čo sa týka politického boja – ani veľmi nezmenila, a to na vysokej i miestnej úrovni. Len sa tak deje „sofistikovanejšie“, netečie toľko krvi, nevraždí sa, hoci zlikvidovať súpera sa dá aj inak, ako mu odťať hlavu. Niekedy si kladiem otázku, čo je lepšie pre národ: dobrý diktátor, ktorý má záujem o to, aby sa jeho ľud mal čo najlepšie, alebo neschopná, demokraticky zvolená vláda, ktorej členom je osud ich ovečiek ukradnutý a cieľ zjavný a niekedy jediný – nahonobiť si v tom krátkom čase čo najviac?