Vyštudoval právo, ale bol aj dobrý športovec, výborný plavec, držiteľ národných rekordov a účastník olympijských hier. Do povedomia celosvetovej verejnosti sa však Carlo Pedersoli zapísal ako herec pod pseudonymom Bud Spencer. Do hereckého neba odišiel pred rokom.
Azda všetci, ktorí chlapiska Buda Spencera poznali, ťažko uveria, že bol vynikajúcim plavcom, ktorý ako prvý Talian zaplával 100 m voľným štýlom pod jednu minútu (59,5 s). Zúčastnil sa olympijských hier v Helsinkách (v roku 1952) a Melbourne (1956). Trúfol si aj na jeden z najťažších vodných športov – vodné pólo. A pod vodou – tam sa dejú veci! Kopance, štípance, i do najchúlostivejších orgánov, sú tam vraj bežné. Osobne som sa o tom nemal šancu presvedčiť, ale veľmi živo mi ich opísal chlapík, pólista vtedy najúspešnejšieho slovenského tímu, s ktorým som náhodou cestoval deň a dve noci vlakom do Bulharska. Carlo Pedersoli bol s tímom S.S. Lazio vo vodnom póle majstrom Talianska a na Stredomorských hrách v Barcelone v roku 1955 získal v talianskom drese zlatú medailu. V roku 2005 jeho športové úspechy Talianska plavecká federácia odmenila cenou Zlatý krokodíl.
Možno práve v športe si Carlo osvojil základy „bojového umenia“, ktorým očaril filmových divákov najmä po boku Terencea Hilla. Spolu natočili okolo 20 filmov. Typickým príkladom ich hereckej veselohernej kreácie je film Ak sa nahneváme, budeme zlí.
Carlo Pedersoli sa prvýkrát postavil pred kameru už v roku 1950 v úlohe plavca. Aj neskôr dostával len okrajové úlohy. V roku 1960 sa oženil s Mariou Amatovou, dcérou významného talianskeho filmového producenta. Napriek tomu netúžil po hereckej kariére. Zlom nastal v roku 1967, keď ho režisér Guiseppe Colizzi obsadil do jedného filmu po boku Maria Girottiho – Terencea Hilla. Meno Bud si vraj odvodil od obľúbeného piva Budweiser.
Hovoril, že si netrúfa na tri veci: tancovať balet, byť džokejom a vstúpiť do politiky. Asi správne ohodnotil svoje možnosti. Do politiky však na staré kolená, v roku 2005, teda ako 76-ročný, predsa len vstúpil vo farbách strany Forza Italia. Neúspešne. Navyše novinári tento jeho krok označili za „politické divadlo“.
K jeho vášňam patrilo lietanie a ak sa vo filme objavila úloha, v ktorej mal pilotovať lietadlo alebo helikoptéru, nikdy sa nedal zastúpiť dablérom. Bol majiteľom leteckej spoločnosti Mistral Air.
Renomovaný režisér Franco Nero sa pri rozlúčke s Budom Spencerom vyjadril, že „bol osobnosťou s veľkou pokorou a energiou, pravý neapolský gentleman, veľký herecký talent“. Novinárom neušlo, že Terence Hill sa nad rakvou svojho hereckého parťáka pousmial. Možno mu prišla na myseľ nejaká smiešna príhoda, ktorých spolu prežili určite neúrekom. „Bud bol veselá kopa až do konca svojich dní,“ vysvetlil svoj úsmev. „My dvaja sme sa na plátne vynikajúco dopĺňali, boli sme zohraní. Keď sme sa k sebe s Budom priblížili, akoby niečo cvaklo a začala sa zábava. Som zdrvený. Stratil som svojho najdrahšieho priateľa.“