Príklad – podložený osobnou skúsenosťou – je zo Zvolena, ale vôbec by ma neprekvapilo, že čosi podobného sa udialo a deje aj vo vašom meste alebo dedine. Však Slovensko je malé. Možno to vyznie príliš osobne, ale azda v tomto mikropríbehu bude kúsok poučenia, ako sa to robiť nemá.
Je tomu už niekoľko rokov, čo som poslal na zvolenský Mestský úrad mail, v ktorom som navrhoval spracovať a vydať spomienky starších Zvolenčanov. Odpoveď som nedostal. Ako tradične. Až raz – po rokoch – sa mi rozbúchalo srdce. V regionálnych novinách som našiel mestský oznam, že chystajú vydať Zvolen v spomienkach. Radosť ma však veľmi rýchlo prešla. Na konci oznamu, ktorý nápadne pripomínal moju ponuku, som našiel meno zostavovateľa. Ľahko môžete uhádnuť: nebolo moje.
Spojil som sa s avizovaným zostavovateľom, inak spravodajcom TASR, a otvorene som sa ho na to opýtal. Dostalo sa mi vysvetlenie, že on mal rovnaký nápad. Nuž, môže sa stať. „Neviem, ako som sa k tomu nápadu dostal, myslím, že sa mi prisnil,“ odpovedal pri krste knihy.
Napriek tomu som mu ponúkol spoluprácu a ako vzor som mu poslal jednu ukážku. Odpoveď stručná: „Je to dobré.“ Nakoniec to aj uverejnil. Bez autorizovania, bez nároku na honorár, bez slovka ďakujem. „To by som ti musel zaplatiť zo svojich,“ vysvetlil mi. Podotýkam, že nešlo o moje osobné spomienky, ale o spracovanie spomienok jedného zvolenského sedemdesiatnika, ktorému som zo slušnosti zaplatil aspoň nejaké vínne občerstvenie.
Vyšiel aj druhý diel spomienok, vyšiel aj tretí – súbor starých fotografií. Medzitým vydal renomovaný vydavateľ obrazových a spomienkových publikácií inú spomienkovú knihu Zvolenčanov. Určite na podstatne vyššej grafickej úrovni, hoci faktograficky je to horšie. Tento vydavateľ mi ponúkol, aby som to preňho pripravil. Aj sa mi to pozdávalo, ale keď som sa dozvedel, že mojím honorárom bude dvadsať kníh, ktoré predám, tak môj elán veľmi rýchlo pohasol.
Možno s jedlom rastie chuť. Dozvedel som sa o výzve, že sa chystá dokumentárny film – zostrih profesionálnych i amatérskych snímok, ktoré súvisia so Zvolenom. Určite dobrá myšlienka, ale…
Stručne:
Kedysi fungovalo vo Zvolene (a zrejme aj v iných mestách) Kultúrne a spoločenské stredisko. Po novembri ´89 ho najprv preriedili a potom zrušili. Kultúru skúšali robiť inak, ba stalo, že audit označil odbor kultúry na MsÚ vo Zvolene za jedinú zbytočnú, neefektívnu súčasť úradu, no prišli nové vedenia mesta a zrušený odbor obnovili viac-menej podľa svojich predstáv, menej podľa predstáv obyvateľov.
Budovu, kde malo svoje priestory Kultúrne a spoločenské stredisko, dali niekedy v 90. rokoch do prenájmu. Bývalí kolegovia si tam zriadili tlačiareň. Často som sa tam zastavil. Raz mi ukázali škatuľu, v ktorej boli filmové pásy, negatívy i diapozitívy. Hrali sa s nimi deti. Podarilo sa mi to torzo dokumentov zachrániť a mám ho doma aj po dvoch desaťročiach. Ľúto mi ich bolo vyhodiť. Keďže filmy si nemám možnosť prehliadnuť, pozrel som si aspoň tých pár diákov: sú na nich nejaké prvé máje a iné oslavy. Mne je to na prd a rád ich poskytnem mestským úradníkom a ich nenahraditeľným spolupracovníkom. Len sa mi ťažko hľadá odpoveď na otázku: Prečo tieto dokumenty najprv vyhodili do kontajneru a potom ich hľadajú? Žeby práve to bolo náplňou práce zvolenských mestských úradníkov? Len dodám, že zostavovateľ spomienok i filmového dokumentu bol zamestnancom Kultúrneho a spoločenského strediska.