Dnes – v predošlom blogu – som si dovolil pripomenúť podnikateľa svetového mena Tomáša Baťu. Za čias „reálneho socializmu“ bolo jeho meno symbolom „kapitalistického vykorisťovania“. Negatívne sa hovorilo – a aj dnes neraz hovorí – aj o inom Čechovi – Emilovi Háchovi.
Československá republika, či už vo svojej kapitalistickej alebo socialistickej podobe, mala deväť prezidentov. Väčšina z nich je všeobecne známa. Výnimkou je Emil Hácha, ktorý sa narodil v mestečku Trhové Sviny pred 145 rokmi, 12. júla 1872.
Emil Dominik Josef Hácha, ako znelo celé jeho meno, bol právnikom a od roku 1925 predsedal Najvyššiemu správnemu súdu a zároveň prednášal na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Vynikal ako odborník na anglosaské zvykové a medzinárodné právo, čo mu vynieslo miesto v haagskom súdnom dvore.
V tom čase písal aj básne, ktoré vydal v zbierke Omyly a preludy. Dvanásť rokov redigoval Slovník verejného práva československého a v spolupráci s bratom Theodorom prekladal beletriu anglicky píšucich autorov.
Rok 1938 bol pre Emila Háchu komplikovaný. Úmrtie manželky a rozvod dcéry tvrdo zasiahli do dovtedy harmonického života. Napriek tomu po abdikácii Edvarda Beneša sa nechal 30. novembra zvoliť prezidentom republiky, ktorá bola pod tlakom mocného nacistického suseda pred rozpadom. Podporu mu vyjadrilo 272 z 312 prítomných poslancov Národného zhromaždenia.
Vianoce a Nový rok 1939 prežil vo Vysokých Tatrách, kde sa stretol s politickými špičkami autonómneho Slovenska, ktoré pre ambiciózne plány potrebovalo financie. Hácha sľuboval pomoc, za čo slovenský parlament 18. januára vydal prehlásenie lojality k československej štátnosti a voči Prahe. Kolotoč dejín sa však krútil inak a rýchlejšie. Silnejšia sa ukázala byť „šedá eminencia“ Vojtech Tuka, ktorého sa Háchovi nepodarilo odstrániť z politického života.
10. marca 1939 vyhlásil prezident Hácha stanné právo, zosadil autonómnu slovenskú vládu na čele s Jozefom Tisom a moc na Slovensku sa pokúsila uchopiť československá armáda. O štyri dni neskôr si ho pozval na koberček Hitler, ktorý už mal za sebou rozhovor s Tisom a Háchu postavil pred hotovú vec: buď podpíše súhlas s nemeckým protektorátom nad Čechmi a Moravou, alebo nacistické letectvo premení Prahu na trosky.
Po okupácii sa 16. marca 1939 stal prezidentom protektorátu Čechy a Morava. Naivne veril, že nacisti budú dodržiavať platné medzinárodné dohody a normy, pokúsil sa zo svojho postu vystupovať za záchranu českého národa proti násilnej germanizácii, odmietol sľúbiť Hitlerovi vernosť, hľadal cestu k exilovej československej vláde v Londýne a požadoval prepustenie študentov, ktorých nacisti uväznili v novembri 1939. To všetko však bola už len jeho labutia pieseň.
Po príchode protektora Reinharda Heydricha do Prahy sa Háchovo postavenie veľmi oslabilo. Do väzenia sa dostal premiér Alois Eliáš. Keď atentátnici zabili Heydricha, stal sa prezident bábkou v rukách nacistov. V rozhlasovom prejave ostro odsúdil čin československých výsadkárov a aktivity Benešovej exilovej vlády. Za oddanosť ríši mu Hitler poslal darček – luxusný mercedes – a Goebelsova propaganda v ňom ironicky videla „protektorátne vlastenectvo v rámci Nemeckej ríše“.
Hácha, sužovaný artériosklerózou a s podlomeným duševným zdravím, sa dostal na samý okraj politického diania. Stal sa nezaujímavým a nedôveryhodným ako pre český antifašistický odboj a londýnsky exil, tak aj pre okupantov a ich domácich prisluhovačov, ktorým jeho nepríčetnosť vyhovovala. V úradných záležitostiach ho zastupovali predseda prezidentskej kancelárie a premiér protektorátnej vlády. Dožíval v zámku Lánky, kde ho po oslobodení Prahy zatkli a previezli do väzenskej nemocnice na Pankráci. Mal sa postaviť pred súd, no jeho zdravotný stav to už nedovoľoval. Zomrel vo väznici 27. júna 1945. Povojnový Národný súd priznal, že chorý Hácha už nemohol zodpovedať za svoje činy. Napriek tomu je v očiach mnohých Čechov doteraz vnímaný ako zradca a kolaborant.