Tvorcovia dokumentárnych i celovečerných filmov sa s dôverou obracali na hudobného skladateľa Ilju Zeljenku, ktorý zomrel pred 10 rokmi, 13. júla 2007.
Bratislavský rodák (* 21. decembra 1932) Ilja Zeljenka vyštudoval súkromne harmóniu, kontrapunkt, kompozíciu a hru na klavíri a ďalším samoštúdiom sa dopracoval k svojským riešeniam, ktoré z neho urobili významnú osobnosť slovenskej hudby druhej polovice minulého storočia. „Celý život som sa pokúšal odpovedať si na otázku, prečo umenie existuje. Prišiel som len na to, že je to jediný spôsob, ktorý nám umožňuje žiť svoj život ako chceme, lebo inak ho žijeme len tak, ako musíme a vieme,“ hovoril.
V 60. rokoch zaujal skladbami, v ktorých dominovala zvukovosť prenesená i do hlasového prejavu. Príkladom môže byť kantáta Osvienčim s textom Mikuláša Kováča (https://www.youtube.com/watch?v=OnmfUBsDk34) alebo Zaklínadlá pre zbor a orchester, ku ktorým napísal aj text. Je autorom opier Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy.
V roku 1957, rok po absolvovaní štúdií kompozície u profesora Cikkera na Vysokej škole múzických umení, sa dostal k spolupráci na dokumentárnych filmoch Tu kráčajú tragédie, Drevorubači a Na vedľajšej ceste. Také – dokumentárne – boli začiatky väčšiny slovenských filmových režisérov, kameramanov, skladateľov… Ale už v roku 1959 sa Ilja Zeljenka dostal k tvorbe hudby pre celovečerný film Jána Lacka Skaly a ľudia.
Zvlášť si sadli s režisérom Štefanom Uhrom, s ktorým sa zoznámil už pri tvorbe dokumentárnych filmov. Režisér Uher mal vyhranený názor na hudbu k filmom, ktoré režíroval. Odmietal dlhé pasáže vyplnené symfonickými skladbami, prednosť dával jednoduchej hudbe, ktorá však musela úzko súvisieť s prezentovanou náladou, musela ju dopĺňať, navodzovať správnu atmosféru, mala byť vo filme akoby korením. Práve v Zeljenkovi našiel skladateľa, ktorý napĺňal jeho požiadavky. Je autorom hudobného sprievodu v Uhrových filmoch My z deviatej A, Slnko v sieti, Panna Zázračnica, Tri dcéry, Génius, Keby som mal pušku (https://www.youtube.com/watch?v=RBjFjExTnNs), Javor a Juliana a Dolina.
Ilja Zeljenka však úspešne spolupracoval aj s ďalšími významnými filmovými režisérmi. Za 17 rokov zložil hudbu vari k stovke filmov, no prišiel rok 1973 a ocitol sa na čiernej listine. V tom neľahkom čase sa sústredil na tvorbu pre folklórne telesá a zaujala ho celková neoromantická orientácia európskeho hudobného umenia.
Ilja Zeljenka sa zaradil medzi priekopníkov elektroakustickej hudby u nás. Neváhal ju zakomponovať aj do filmov Slnko v sieti (https://www.youtube.com/watch?v=PCGjHnj9phk) alebo Každý týždeň sedem dní. Pritom nebolo problémom preniesť jeho skladby na koncertné pódium. Príkladom môžu byť hudobné sprievody k filmom dokumentujúcim slovenské výtvarníctvo. Jeho celoživotné dielo, ktoré patrí do klenotnice slovenskej hudobnej kultúry, ocenili v roku 2004 Krištáľovým krídlom. Zomrel pred 10 rokmi, 13. júla 2007.