V jeden podvečer som išiel vo Zvolene po Jesenského ulici z domu do mesta. Čo budem tajiť: vysmädol som. Ale to nie je témou tohto minipostrehu. Inokedy rušná ulica bola takmer pustá. Okrem mňa len jeden pešiak, nejaké postavičky na autobusovej zastávke a vari len tri autá na inokedy frekventovanej ceste. Zaujala ma štvorica počerných detí na chodníku. Odhadom predškoláci, možno jedno z nich bolo vo veku, keď si práve „užívalo“ prázdniny. Piate spalo v kočíku. Šofér okolo prechádzajúceho auta zatrúbil. Zrejme pre istotu. Lebo aj tieto deti – ako všetky – sú hravé. Šantia.
Smäd som zahnal pivom a vari po hodine som sa vracal domov. Deti boli stále na ulici. To si už deň podával ruku s nocou. A kde boli rodičia? Nie je to ťažké uhádnuť. Deti so „zaparkovaným“ kočíkom na nich čakali pred vchodom do herne, do ktorej je vstup deťom zakázaný.