Rozprúdila sa diskusia na tému nekvalitného tovaru, dovážaného do našich super- a hypermarketov. Podľa vlastných skúseností, i podľa toho, čo počujem v mojom okolí, si myslím, že nekvalita rastie a nie je to len importom a nie je to len o potravinách. Alebo sme si doteraz tú nekvalitu nevšímali a musíme sa učiť základy nakupovania? Niekoľko príkladov.
Hneď na úvod musím napísať, že v nakupovaní som lajdák. Ak sa k tomu pridá štipka naivity, viera, že ľudia sú poctiví, tak sa negatívny výsledok ľahko dostaví. Ale zase nenakupujem až tak veľa a často, aby som musel denne šomrať či nadávať.
Pred týždňom, v sobotu, som sa vybral na nákup základných potravín. Bežne nakupujem v predajni, v ktorej sa rýchlo zorientujem, v ktorej sú moje, teda „dôchodcovské“ ceny, s ktorou mám dobré skúsenosti. Žiaľ, z technických príčin bola zavretá. Prešiel som teda do ďalšej, ktorú z reklamných dôvodov nemôžem menovať, aby som neporušil kódex. Nakúpil som rýchlo. Okrem iného som si pridal do košíka aj kečup. Doma som ho vyložil na stôl. Ráno ma čakalo prekvapenie: plastová fľaša „sa otvorila sama“ a kečup som mal už aj na stole. Namiesto ostrého som mal kečup kyslý, ktorý – a tým aj 99 centov – letel rovno do smetí. Záruku mal do 19. januára 2018 a určite som ho „chránil pred pôsobením priameho slnečného žiarenia a pred mrazom“, ako ma poučuje nálepka na fľaši.
Našťastie, nakupujem málo. Naozaj to najpotrebnejšie na prežitie. Ale sklamal som sa – napríklad – aj na takej základnej potravine, akou je určite chlieb. Tiež som si tak v jednu sobotu, v posledný deň upotrebenia, kúpil neznámy druh chleba, pekne nakrájaný, ktorý mi do nedele „zakvitol“ plesňou. Odvtedy som – aspoň čo sa týka chleba – opatrnejší.
Ani čo sa týka oblečenia alebo obutia, nie som z tých, ktorí si môžu dovoliť drahé veci. Na druhej strane aj v takom second hande môžete natrafiť na kvalitné a dobré nohavice, vetrovky… Ba aj u Čiňana som mal šťastie na celkom nositeľné topánky. Vydržali síce len niečo vyše roka, ale pri tej cene to bola dobrá kúpa. Rovnako som mal väčšinou šťastie pri nákupe rôznych doplnkových tovarov, ktoré ponúkajú naše potravinové reťazce. Napríklad také trekingové sandále. Stáli 550 Sk a nosil som ich v pohode niekoľko liet. Podobne aj kamarát, ktorého som na kúpu nahovoril.
Ale dovolil som si kúpiť aj drahšie topánky, žiaden luxus, ale určite nad úroveň mojich bežných nákupov. Potreboval som slušnú obuv na víkendové podujatie. Hneď pri prvom použití mi dali podrážky „pá-pá“. Takmer ma trafil šľak. Našťastie v tomto prípade – čo u mňa nebýva samozrejmosťou – som si nechal bloček a hneď v pondelok som naklusal do predajne. Keď predavačka pri pokladni videla škatuľu, rovno sa ma opýtala: „Chcete naspäť peniaze, alebo si vyberiete iné?“ Nuž, nebol som prvý a zrejme ani posledný. Na úprimnú otázku predavačky som reagoval rovnako úprimne: vzal som peniaze a išiel som do iného obchodu.
V roku 2006 som si kúpil malý digitálny fotoaparát. So štyrmi tužkovými nabíjacími baterkami. Hoci som fotil naozaj veľa, tie baterky mám stále! Pravda, po dobytí s nimi urobím tak tri – štyri fotky, ale v hodinách vydržia niekoľko mesiacov. Medzitým som prikúpil ďalšie sady bateriek. V jednom prípade aj s nabíjačkou, ktorá sa mi rozpadla. (Mal som aj bloček, ale čo s ním, keď som ju kúpil v Nemecku, tisíc kilometrov od domova?). A baterky? Nevydržali ani rok. Aj pri menej intenzívnom fotení ako predtým. Začali „štrajkovať“. Aj dnes som vložil do foťáku čerstvo nabité baterky a pri prvom cvaknutí som počul zlovestné pípanie: batérie boli „empty“. Uff! Skoro som šmaril o zem nielen baterky, ale i nevinný foťák.
Ťažko sa učiť na staré kolená, ale asi si musím zafixovať v pamäti, že nakupovať musím celou hlavou. Pozorne, opatrne. A bločky si pekne odkladať a v prípade „prieseru“ sa nebáť nepodarok reklamovať. Almužna, ktorú mi láskavo venuje „sociálny štát“ za odpracované roky bez jedného jediného zápisu na úrade práce, ma núti žiť skromne. Takých je nás v tomto štáte určite veľa a nielen medzi nami, dôchodcami.