Pred 50 rokmi zomrel rakúsko-nemecký biochemik Richard Johann Kuhn. V roku 1938 mu udelili Nobelovu cenu za výskum karotenoidov a vitamínov. Ako chemik vynikol, ale ako človek sa diskvalifikoval podporou nacizmu a prácou na vývoji jedovatých plynov v rokoch Hitlerovej Tretej ríše.
V diskusii k jednému z mojich predošlých blogov som bol „pasovaný“ na profesora, čo ma teší a zaväzuje, hoci ním nie som. Zároveň som bol upozornený na to, že kritizujem knihy, ktoré som nečítal, resp. ktoré som čítal, ale s ich obsahom nesúhlasím. Na to mám azda právo. Pokiaľ nešlo vyslovene o politikov, pri spomienke na osobnosti som sa vždy snažil – a snažím – oddeliť ich ideové presvedčenie od ich odbornej práce a dosiahnutých výsledkov.
Žiaľ, môj prístup na internet je časovo veľmi obmedzený, preto mám málo možností reagovať v diskusii. Ale rád si prečítam každý názor, aj taký, s ktorým osobne nesúhlasím.
Dnes sa mi naskytá možnosť uviesť príklad. Pred 50 rokmi, 1. augusta 1967, zomrel v Heidelbergu biochemik Richard Johann Kuhn, rodák z Viedne (* 3. decembra 1900).
Chémia ho zaujímala už od detských liet. Doktorát získal na mníchovskej univerzite v roku 1922 za vedeckú prácu o enzýmoch. Pôsobil v Zürichu a v Inštitúte cisára Wilhelma pre medicínsky výskum v Heidelbergu, ktorého sa stal v roku 1937 riaditeľom. Zároveň prednášal na Heidelberskej univerzite a ako hosť na Pensylvánskej univerzite vo Philadelphii.
Richard J. Kuhn sa špecializoval na biochémiu, kde boli v centre jeho pozornosti karotenoidy, flavíny, enzýmy a vitamíny, predovšetkým vitamíny B2 a B6, ktorý synteticky pripravil v roku 1938. V tom istom roku výsledky jeho práce viedli k najvýznamnejšiemu vedeckému oceneniu, k Nobelovej cene. Na Hitlerov príkaz si ju však nemohol prevziať.
Profesijná kariéra Richarda J. Kuhna je jedna stránka jeho osobnosti. Určite sa zapísal medzi významné vedecké kapacity minulého storočia. Na druhej strane je tu jeho politické presvedčenie, oddanosť nacistickému režimu. Už v roku 1936 sa postaral o to, aby ústav opustili jeho židovskí spolupracovníci. O dva roky neskôr sa stal „führerom“ Nemeckej chemickej spoločnosti a svoj prejav pri oslavách 75. výročia vzniku spoločnosti 5. decembra 1942 zakončil slovami: „Ďakujeme mužom, v ktorých rukách je náš spoločný osud. Ducemu, tennóvi a nášmu führerovi trikrát Sieg Heil!“ (Tennó – božský vládca, označenie pre japonského cisára). Počas vojny pracoval Richard Kuhn na vývoji chemických zbraní, čoho výsledkom bol jedovatý nervový plyn Soman. O výsledkoch pokusov informoval 10. decembra 1943 a o dva mesiace neskôr bol členom rokovania, na ktorom sa rozhodlo, že ďalšie výskumy budú pokračovať na väzňoch koncentračných táborov. K jeho použitiu napokon nedošlo.
Pred koncom 2. svetovej vojny odišiel do USA, odkiaľ sa vrátil v roku 1953 do inštitútu v Heidelbergu, ktorý medzitým dostal meno po Maxovi Planckovi. Po jeho smrti od roku 1968 každý druhý rok udeľovali Medailu Richarda Kuhna za výsledky v oblasti biochemických výskumov. V roku 2005 predseda Spoločnosti nemeckých chemikov zastavil udeľovanie tejto ceny, keďže Kuhn vývojom jedovatých plynov a odstránením židovských spolupracovníkov nebol vhodným vzorom pre ďalšie generácie chemikov. Od roku 1973 nesie jeho meno ulica vo viedenskej štvrti Penzing.