Pred 195 rokmi, 10. augusta 1822, sa narodil v Hornom Záturčí pri Martine Ján Kalinčiak, významný spisovateľ štúrovskej generácie. Presne o sto rokov neskôr, teda 10. augusta 1922, sa narodil v Klenovci Vladimír Mináč, ktorého môžeme oprávnene zaradiť medzi najvýznamnejšie osobnosti Slovenska minulého storočia, a to nielen pre jeho literárne dielo.
Ján Kalinčiak
„Matka podaniami o rodinách zemänských celej stolice turčianskej od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje,“ spomínal na svoje detské roky pri príležitosti svojej štyridsiatky Ján Kalinčiak, ktorý sa narodil v Hornom Záturčí 10. augusta 1822. „Čítavala veľmi rada a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim. – Otec zas mal zásadu, synka svojho brávať kamkoľvek išiel v privátnych veciach. A boli to často i hostiny, t. j. karmeše v Draškovciach, Záborí, Jasene, Vrútkach, Lipovci, samých čírych, nám spriatelených zemänských dedinách, kde i spectabiles i perillustres prebývali. Krem toho otec mi ustavične rozprával o veľkých mužoch v histórii sa vyznamenavších.“
Študoval na lýceu v Levoči a od roku 1839 v Bratislave, kde sa veľmi rýchlo zaradil medzi vodcov slovenskej mládeže po boku Ľudovíta Štúra. Ten mu po návrate z univerzity v Halle zabezpečil učiteľské miesto na gymnáziu v Modre, ktorého sa po predčasnej smrti Karola Štúra stal rektorom. To už bolo v porevolučnom čase, ktorého sa Ján Kalinčiak – hoci bol uvedomelým Slovákom – nezúčastnil, čo mu Štúr vyčítal. Patril medzi tých, ktorí neverili sľubom viedenského dvora. Napriek tomu udržiavali medzi sebou priateľské vzťahy, a to aj potom, čo Kalinčiak vyjadril iné názory na literárnu tvorbu svojich romantických rovesníkov, predovšetkým v recenzii Štúrovej knihy O národných povestiach a piesňach plemien slovanských.
Prvé svoje poviedky, ktoré nazýval „povesťami“, napísal po česky. Ale len čo sa štúrovci uzhodli dať do života novú koncepciu spisovnej slovenčiny, Ján Kalinčiak patril medzi prvých, ktorí sa rozpísali vo svojej materčine. V slovenčine zaznela aj jeho báseň, ktorú venoval v roku 1843 k meninám Jánovi Hollému. Jeho básne vychádzali na stránkach Hurbanovho almanachu Nitra, ale viac ako veršotepec sa Ján Kalinčiak prejavil ako prozaik. Námety nachádzal predovšetkým v slovenskej histórii, v časoch povesťami opradeného kráľa Mateja a v protitureckých bojoch v 16. a 17. stor., ale často sa vracal k rozprávaniam rodičov i k osobným zážitkom, ktoré najvýraznejšie spracoval v humoreske Reštavrácia. Preferoval kratšie prozaické útvary a až poslednému svojmu dielu Orava dal skutočnú románovú podobu.
V roku 1859 odišiel Ján Kalinčiak učiť na gymnázium v Tešíne, kde sa stretával s Michalom Miloslavom Hodžom. V roku 1869, keď musel predčasne zanechať pedagogické pôsobenie, prijal miesto redaktora v mesačníka Orol, ktorý vychádzal v Martine. V tomto meste sa predčasne, vo veku 48 rokov, zavŕšila jeho životná púť. Pochovali ho na Národnom cintoríne.
Vladimír Mináč
Vladimír Mináč, prozaik, filmový scenárista, esejista, činorodý človek, sa narodil v Klenovci pred 95 rokmi, 10. augusta 1922. Hoci verný komunistickým ideálom dokázal odovzdávať myšlienky s prirodzeným nadhľadom a intelektom.
Prvou jeho veľkou životnou skúsenosťou bola účasť v Slovenskom národnom povstaní a mesiace prežité v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau. Po vojne sa stal redaktorom a šéfoval redakciám Kultúrneho života a Slovenských pohľadov, neskôr sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V rokoch 1974 – 1990 bol predsedom Matice slovenskej.
Z jeho spomienok sme sa dozvedeli, že do komunistickej strany vstúpil dvakrát. Hneď po vojne a potom v roku 1953, keďže prvú legitimáciu sa mu podarilo kamsi zapotrošiť. Aj naňho mieril osteň čistiek v 50. rokoch, keď sa mocným znepáčil jeho kritický pohľad na budovanie socializmu na severe Kórejského polostrova.
Ako člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa má podiel na normalizačných praktikách v 70. a 80. rokoch, no patril k tým, ktorí sa nevyvyšovali, ktorí politiku nebrali v mene kariéry, čo plynulo z jeho vysokého intelektu. Vlastne jeho „upratanie“ do Martina možno vnímať aj ako snahu tých, ktorí sa obávali, že by ohrozil ich ambície. V roku 1988 sa postavil na stranu ekologických aktivistov, vydávajúcich Bratislavu nahlas. Kritický bol aj k novembrovým udalostiam v roku 1989, čo zachytil na stránkach Slovenských pohľadov v Návratoch k prevratu. Ďalšie dva roky pôsobil vo Federálnom zhromaždení vo farbách Strany demokratickej ľavice. Zomrel v Bratislave 25. októbra 1996. Jeho dielo dvakrát ocenili štátnou cenou Klementa Gottwalda, v roku 1975 ho menovali národným umelcom a v roku 1968 dostal Rad práce. V roku 1998 prezident Michal Kováč prepožičal Vladimírovi Mináčovi in memoriam Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
SNP sa odrazilo v začiatkoch Mináčovej literárnej tvorby. „Všetkým Klenovčanom bolo jasné, že slovenský štát je historická nespravodlivosť,“ povedal v jednom rozhovore. „Pritom klenovský roľník sa mal oveľa lepšie ako kedykoľvek za prvej republiky; svine, ktoré dochoval, chodili nakupovať Bratislavčania vlastnými autami a za dobré ceny. Naopak, sociálne bol uspokojený. Klenovský roľník nemal príčinu sťažovať sa na štát. Ale cítil sa ohrozený vo svojom duchovnom svete, v tom, čo považoval za svoj ostrov, za svoj hrad prepevný, teda v luteranizme, lebo slovenský štát nebol kresťanský, ale štát katolícky – aspoň pre nás v Klenovci… Na druhej strane je pravda, že mi slovenský štát nikdy nerobil nijaké zvláštne prekážky. Bez problémov som mohol študovať, čo som chcel, a dokonca aj akým tempom som chcel… Aby som to zostručnil, moje skúsenosti boli celkom iste protiľudácke, takže všetko, čo tuho voňalo a aj zapáchalo ľudáctvom, som odmietal nie preto, že to odmietal štát, alebo preto, že mi to zakazoval štát, ľudákov som odmietal z vlastnej vôle, z vlastného presvedčenia. Naozaj by som klamal, keby som hovoril niečo iné. Rozlišovať medzi jednotlivými prúdmi alebo aj jednotlivými osobnosťami emigrácie, na to treba čas. Ale neexistuje také niečo, že sú dobrí novoľudáci alebo zlí novoľudáci.“
Niektorí literárni historici píšu a hovoria o Vladimírovi Mináčovi ako o „slovenskom Hemingwayovi alebo Sartrovi“. V duchu amerického literáta napísal v roku 1947 román Smrť chodí po horách, na ktorý nadviazal o dva roky neskôr románom Včera a zajtra, ako i trilógiu Generácia: Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi a Zvony zvonia na deň. Predovšetkým v románe Výrobca šťastia sa odráža jeho zmysel pre zdravú kritiku, pri ktorej sa nevyhýba ani satirickým tónom. V esejach načrel do hĺbok slovenskej histórie. Vyšli ako Dúchanie do pahrieb, Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana a v ďalších zbierkach. Poviedku Prielom prepracoval na filmový scenár Boj sa skončí zajtra. Je aj autorom scenárov k filmom Kapitán Dabač, Žena z vrchov a Pole neorané podľa rovnomenného románu Petra Jilemnického.
Ak by sme mali vybrať spomedzi synov a dcér slovenského národa minulého storočia najvýznamnejšie osobnosti, Vladimír Mináč by medzi nimi určite nemohol chýbať.