Pred 95 rokmi, 3. januára 1923, štyri mesiace pred štyridsiatkou, zomrel český spisovateľ Jaroslav Hašek. Jeho meno – a predovšetkým meno Švejka, hrdinu jeho najznámejšieho románu – poznajú vari vo všetkých krajinách sveta. Haškov román Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny preložili doteraz do 58 jazykov.
Narodil sa 30. apríla 1883. Už ako jedenásťročný mohol spoznať život pražských krčiem. Priviedol ho do nich starý morský vlk, ktorý si rád vypil za peniaze, ktoré chlapec potiahol doma. A zavolal si ho k sebe aj vtedy, keď si užíval s dievčinou podobného razenia. To poznačilo Haška na celý život, vžitá trauma zničila jeho prvé manželstvo s Jarmilou Mayerovou a neskôr dala vzniknúť fámam o jeho homosexualite.
Ako študent gymnázia prišiel o otca, ktorý zomrel na rakovinu a nadmerné pitie. Keď sa ako 14-ročný zapojil do študentských nepokojov, „dobrovoľne“ musel z gymnázia odísť, dal sa na štúdium farmácie a maturitu napokon získal na obchodnej akadémii. Z tých čias pochádzajú aj jeho prvé básnické pokusy, v ktorých parodoval ľúbostné básne a spolu s kamarátom Ladislavom Hájkom ich vydal pod názvom Májové výkriky.
Mohol sa stať bankárom, no táto robota ho nebavila. Viac ho to ťahalo k literatúre a novinám. Cítil svoj talent, ale rýchlo sa chcel zaradiť medzi pražskú bohému, dnes by sme povedali – medzi celebrity. S bratom Bohuslavom prešiel Slovensko a iné kraje vtedajšieho Uhorska a jeho zážitky, ktoré prinášali Národní listy, si našli svojich čitateľov. Redigovanie anarchistického časopisu Komuna mu šťastie neprinieslo, ba dostalo ho aj za mreže. Zmenu sľuboval vzťah s Jarmilou Mayerovou, ktorej rodičia však o zaťa s bohémskymi maniermi nemali ani najmenší záujem. V mene lásky sa skúšal polepšiť. O jeho nadaní, ale i o usilovnosti, svedčí 64 poviedok, ktoré behom roka uverejnil v Ženskom obzore. Ďalšia jeho redaktorská zastávka vo Světe zvířat sa však skončila vyhadzovom kvôli článkom o imaginárnych tvoroch.
V máji 1910 sa Hašek s Jarmilou predsa len oženil. Nebolo to však šťastné manželstvo. Jaroslava dostihla trauma z detstva i pocit, že sa nedokáže postarať o rodinu, a pokúsil sa o samovraždu. Po roku sa Jarmila vrátila k rodičom a Jaroslav k svojim kumpánom, s ktorými založil Stranu mierneho pokroku v medziach zákona. Riadne ju zaregistroval a v jej farbách sa chcel stať starostom pražských Vinohradov. Dostal však len 28 hlasov.
V roku 1912 sa mu narodil syn Richard. Zapíjal ho v hostinci v Chotěboři s takým zápalom, že tam nechal poriadnu „sekeru“. Pil, ale zároveň nezaháľal. Dával na papier poviedky, ktoré väčšinou pramenili v jeho osobných zážitkoch.
Vypukla vojna a aj Jaroslav Hašek išiel bojovať za cisára pána na východný, haličský front. Už po niekoľkých mesiacoch však dal ruky nad hlavu a na ruskej strane vstúpil do československých légií. V nich ho zastihol aj Veľký október, ktorý razantne odsúdil, ale po štyroch mesiacoch zmenil farbu kabáta, opustil légie a odišiel do Moskvy. Boľševici mu dôverovali, poslali ho na dôležité posty na Ural i na Sibír. V Buguľme, kde má dnes múzeum, bol zástupcom okresného veliteľa a údajne sa podpísal pod niekoľko popráv Leninových odporcov. Zvláštnu úctu si vyslúžil u Burjatov. Zostavil abecedu ich jazyka a vydával v ňom časopis Jur (Úsvit). Burjati dodnes pri jeho mene pridávajú epiteton „otec národa“. Týfus ho položil na lôžko v meste Krasnojarsk, kde sa oženil so svojou opatrovateľkou Šurou a ešte v tom istom roku, pred Vianocami 1920, si ju priviedol do novej vlasti – Československej republiky. Hoci sa s prvou ženou nerozviedol, zákony boli postavené tak, že sa nemusel obávať súdu a väzenia za bigamiu.
Ruskí boľševici Haškovi dôverovali a mal byť jeden z tých mužov, ktorí mali v Čechách organizovať komunistické hnutie. Peniaze, ktoré mu na to dali, však v tom povojnovom čase mali mizernú hodnotu a rýchlo ich minul v pražských hostincoch. To naštvalo pravoverných socialistov a keď sa z nadmerného pitia začali ozývať chorobné príznaky, rozhodol sa so Šurou a priateľom, maliarom Panuškom presťahovať na vidiek, do Lipnice nad Sázavou. Aj tu síce väčšinu času trávil U české koruny, kde sa rodili príbehy udatného a dobrého vojaka Švejka. Napísal tri diely, štvrtý už dokázal iba diktovať z postele a napokon ho dopísal Karel Vaněk. Srdce Jaroslava Haška nevydržalo alkoholický nápor a posledný raz sa ozvalo pred 95 rokmi, 3. januára 1923.
Napriek alkoholickým excesom bol Jaroslav Hašek plodným autorom. Písal ľahko a rýchlo a výsledkom nie je len svetoznámy román so Švejkom ako hlavným hrdinom, ale aj okolo 1 200 poviedok. Literárni bádatelia dodnes získavajú nové a nové poznatky o živote a diele tohto fenomenálneho autora, niektoré diela – ako román História volov – sa možno navždy stratili, s určením autorstva niektorých prác majú odborníci problém.
Niektoré poviedky Jaroslava Haška, ale predovšetkým jeho Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny sa dočkali mnohých filmových a televíznych spracovaní. Najväčšiu pozornosť vzbudila dvojdielna adaptácia, v ktorej stvárnil hlavnú úlohu herec Rudolf Hrušínský. Jeho postava a tvár akoby vypadli zo štetca maliara Josefa Ladu, Haškovho starého kamaráta, ktorý ilustroval prvé Haškove knihy.
Jaroslav Hašek sa zaradil medzi najväčšie osobnosti nielen českej, ale i svetovej literatúry. Vyzerá to tak, že Švejk aj po storočí bude vzbudzovať záujem čitateľov, televíznych a filmových divákov. Nielen do českého, ale aj do slovenského jazyka prenikol výraz „švejkoviny“. Nuž, s tými sa stretávame dodnes aj u nás, a to ako na najvyšších miestach, tak aj v bežnom, každodennom živote.
Román Osudy dobrého vojaka Švejka a dve zbierky Haškových poviedok si môžete bezplatne stiahnuť na www.databazeknih.cz.