Pred 240 rokmi, 10. januára 1778, zomrel v Uppsale švédsky lekár a prírodovedec Carl Linné, známy aj pod latinským menom Carolus Linnaeus. Vytvoril pojem druh a jeho binomickým pomenovaním usporiadal botanický i zoologický systém tak, ako ho poznáme dodnes.
Carl Linné sa narodil 23. mája 1707 do sedliackej rodiny Nilsa Bengstona. Podľa rodinnej tradície sa jeden zo synov každej generácie stal kňazom, ktorý si zvolil vlastné priezvisko. V prípade Carla zohrala v tomto smere významnú úlohu stáročná lipa, ktorá rástla na ich usadlosti.
Kňazom sa nakoniec nestal. Carla lákala príroda už ako malého chlapca. Rýchlo sa naučil rozoznávať rastliny v okolí i v bohatej otcovej záhrade. Zachovala sa legenda, ktorá hovorí, že ak nemali spôsob, ako malého krikľúňa uspokojiť, dala mu mama do rúk nejakú bylinu a hneď prestal nariekať. Odrazilo sa to aj v škole, kde vynikol v matematike a fyzike, ale napríklad s jazykmi si nevedel poradiť, len ako-tak s latinčinou. Počas gymnaziálnych štúdií dostal jeho otec radu, aby dal syna radšej vyučiť nejakému remeslu, že z neho nikdy kňaz nebude. Otec sa dal prehovoriť a chcel ho dať za učňa k obuvníkovi. Náhoda chcela, že otec ochorel a pri návšteve miestneho lekára Rotmanna sa posťažoval, akého má neschopného syna. Lekár bol iného názoru, vzal si chlapca k sebe a súkromne ho pripravil na univerzitné štúdiá v Lunde.
Na štúdiá však boli treba peniaze. Aj vtedy pomohol lekár, ktorý videl v mladíkovi veľký talent. Po roku prešiel Linné na slávnejšiu univerzitu v Uppsale. Žil biedne, nosil šaty po svojich spolužiakoch, občas ho niektorý z nich pozval na obed. Opäť mu pomohla náhoda. Často sa prechádzal botanickou záhradu, kde sa stretol s doktorom, botanikom a filológom Olafom Celsiom. Keď videl jeho záujem a prehľad v botanike, vzal ho k sebe bývať. Okrem toho, že mal istú strechu nad hlavou a stravu, mal k dispozícii aj bohatú knižnicu a veľké herbáre. Už vtedy poznal, že botanické názvoslovie je komplikované a bolo by ho treba zjednodušiť a systematizovať.
Linné rýchlo napredoval. Vzal si na starosť univerzitnú botanickú záhradu, ktorá bola v dosť chatrnom stave, a ešte sám študent dostal šancu prednášať a študenti mali o jeho prednášky veľký záujem, čo vyvolalo závisť niektorých profesorov. Tento fakt vadil najmä doktorovi Nilsovi Rosénovi von Rosensteinovi. Linné nevydržal jeho ataky a prihlásil sa do expedície, ktorej cieľom bolo zmapovať prírodu Laponska. Bola to výprava plná útrap, keď sa len čas od času dostal k chlebu a väčšinou sa živil vlastnoručne ulovenými rybami a sobím mliekom. Najväčšou pohromou však boli roje komárov a muchničiek, čo dobre pozná každý, kto sa niekedy vybral do severských krajov. Napriek všetkým ťažkostiam Linné dokonale preskúmal laponskú flóru a faunu a priniesol aj cenné etnografické poznatky o živote najsevernejšieho národa Európy. Výsledky mu otvorili dvere do uppsalskej prírodovedeckej spoločnosti.
Opäť začal prednášať a opäť sa doňho obúval zmienený profesor Rosén. Vyčítal akademickému senátu, že Linné nemá doktorát. To už bolo na Linného priveľa, v hneve vytiahol kord a v ruke s ním naháňal nepriateľského kolegu po meste. Len príhovor Olafa Celsia zachránil Linného pred tvrdším trestom.
Na získanie doktorátu potreboval Linné peniaze. Ako si k nim najľahšie dostať? Sobášom s bohatou nevestou. To sa mu celkom pozdávalo. O ruku požiadal Sáru, dcéru doktora Morea z Falunu. Za svokrove peniaze mohol vycestovať do holandského Harderwijku. Cestou sa zastavil v Hamburgu, kde sa stal členom učenej spoločnosti, ale spôsobil aj nepríjemný trapas. Starostov brat mu ukázal „sedemhlavú hydru“, na ktorej kúpu vyhodil 10 000 hrivien striebra. Prostoreký Linné mu vysvetlil, že ide o vypchané vretenice, do ktorých nejaký „umelec“ vložil lasičie čeľuste. To dovtedy kamarátskeho starostu tak nahnevalo, že si Linné musel zachraňovať kožu útekom z mesta.
Doktorát získal v roku 1735. Počas pobytu v Amsterdame napísal a vydal viacero diel, medzi nimi aj binomickú nomenklatúru – systém, ktorý ho preslávil. V základnom diele Systema naturae, ktoré vyšlo v roku 1735 s podporou Leidenskej univerzity, opísal všetky dovtedy známe druhy rastlín a živočíchov. Neskôr v Genera plantarum a Species plantarum opísal celkom 7 300 druhov rastlín. Samozrejme, že ide iba o zlomok druhov, ktoré poznáme dnes, ale systém, ktorý zaviedol Carl Linné zostáva v platnosti do dnešných čias.
Pravda, ani taký vynikajúci učenec sa nevyhol chybným tvrdeniam, nad ktorými sa dnes môžeme len pousmiať. Tak napríklad tvrdil, že lastovičky a belorítky sa na jeseň ponoria do vody a v nej prežijú zimu. Ale s podobnými teóriami prichádzali aj iní vtedajší vedci.
Vrátil sa domov a uchytil sa ako lekár v dosť nezvyčajnom obore – otvoril si venerologickú poradňu. Keď sa mu v roku 1741 podarilo vyliečiť švédsku kráľovnú Luisu Ulriku, stal sa dvorným lekárom. V tom istom roku bol pri zrode Švédskej akadémie vied a stal sa jej prezidentom. Krátko na to ho zvolili za rektora Uppsalskej univerzity a ako šľachtic si mohol písať von Linné. V čierno-zeleno-červenom erbe mal v každom poli korunu a nad ňou štylizovanú kresbu severskej rastliny, ktorá nesie jeho meno Linnea borealis.
Svojich najlepších študentov posielal skúmať prírodu do rôznych kútov sveta. Tak napríklad Daniel Solander sa zúčastnil Cookovej výpravy do Tichého oceána.
Posledné dve desaťročia žil Carl Linné na svojom statku v Hammarby, kde zomrel 10. januára 1778. „S výnimkou Shakespeara a Spinozu na mňa nemal nikto taký vplyv ako Linné,“ vyjadril sa Johann Wolfgand Goethe. Pochvalu získal aj od francúzskeho filozofa Rousseaua: „Úprimne musím povedať, že som sa zatiaľ nestretol so žiadnou významnejšou osobnosťou.“ Jeho rodina venovala Linného pozostalosť do Londýna, kde sa stala základom Linnean Society of London.