Pred 120 rokmi, 23. januára 1898, sa narodil v Rige sovietsky filmový režisér Sergej Michajlovič Ejzenštejn. V roku 1925 natočil film Krížnik Potemkin, ktorým sa zlatými písmenami zapísal do svetovej kinematografie.
Niektoré zdroje uvádzajú, že sa narodil o deň skôr. To v prípade takejto významnej osobnosti filmového sveta nie je podstatné. Po vzore otca začal študovať architektúru. Bola vojna a on si obliekol uniformu červenoarmejca. Po utíchnutí vojnového besnenia prišiel do Moskvy, kde sa venoval divadelnej tvorbe v rámci organizácie Proletkult. Zaujala ho však najmä filmová tvorba, ktorá sa v tom čase, v 20. rokoch minulého storočia, stávala významným fenoménom doby. Debutoval snímkou Glumovov denník, po ktorej nasledoval jeho prvý celovečerný film Štrajk v roku 1924 a Krížnik Potemkin o rok neskôr. (https://www.csfd.cz/film/32365-kriznik-potemkin/prehled/) Práve ním si získal uznanie nielen doma, ale v celosvetovom meradle. Napriek tomu, že ďalšie svoje diela musel podriadiť požiadavkám boľševických cenzorov, zachoval si svoj rukopis, ktorým priblížil mnohé historické udalosti, vrátane októbrovej revolúcie v roku 1917 (Október – Desať dní, ktoré otriasli svetom, ktorý pripravil k 10. výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie). Stalin dovolil, aby Ejzenštejn, jeho spolupracovník Grigorij Alexandrov a kameraman Eduard Tisse mohli prezentovať film v mestách západnej Európy – v Berlíne, Zürichu, Paríži a Londýne, čo vnímal ako významnú prezentáciu sovietskeho umenia a úspechov komunistického politického systému. Ejzenštejn mal zároveň možnosť zoznámiť sa s pokrokmi, ktoré zaznamenala svetová kinematografia a ktoré mohol uplatniť v ďalších svojich dielach. V máji 1930 prišli všetci traja tvorcovia do Hollywoodu, kde im ponúkli zmluvu na vtedajších 100 tisíc dolárov (dnes jeden a pol milióna). Zasiahol však technický riaditeľ Frank Pease, známy svojimi anitkomunistickými postojmi, a zmluvu museli zrušiť. Ejzenštejn sa stretol v Hollywoode aj s Charliem Chaplinom, ktorý mu odporučil, aby spracoval vo filmovej podobe diela Uptona Sinclaira, ktoré boli obľúbené aj v Sovietskom zväze. Práce na projekte sa začali v Mexiku, no po zásahu Stalina, ktorý videl v Ejzenštejnovi dezertéra, Sinclair stratil záujem o spoluprácu a urobil dva celovečerné filmy na vlastnú päsť. V roku 1978 Grigorij Alexandrov natočil vlastnú verziu filmu, ktorý bol ocenený na 11. Medzinárodnom festivale v Moskve v roku 1979, a o 20 rokov neskôr vznikla ďalšia verzia pod vedením režiséra Olega Kovalova.
Ejzenštejnove možnosti boli limitované režimom, ktorý ho mal pod zvýšeným dohľadom. Problémy spôsobil ďalším filmom Bežinova lúka v roku 1935. Tragicky sa jeho uvedenie skončilo pre šéfa sovietskeho filmového priemyslu Borisa Šumjatského, ktorého v roku 1938 počas Stalinských čistiek odsúdili na smrť a zastrelili. Ejzenštejn sa trestu vyhol, dostal od Stalina „druhú šancu“ – natočiť film o Alexandrovi Nevskom s hudbou Sergeja Prokofieva, čo mu vynieslo Leninov rad a Stalinovu cenu. Film so zjavnými protinacistickými narážkami však po podpise zmluvy Molotova s Ribbentropom stiahli z distribúcie a znova ho začali premietať až potom, keď nemecké vojská vpadli do Sovietskeho zväzu. Počas vojny pracoval na trilógii o cárovi Ivanovi Hroznom. Prvý diel sa Stalinovi páčil, opäť autorov ocenil, no s pokračovaním už nebol spokojný a tak dielo zostalo nedokončené. Aj tieto problémy sa podpísali pod jeho zdravotný stav. Slávny sovietsky režisér Sergej Michajlovič Ejzenštejn zomrel ako 50-ročný, 11. februára 1948, po silnom infarkte.