Henri Marie Beyle, ktorý sa narodil v Grenoble pred 235 rokmi, 23. januára 1783, vošiel do svetovej literatúry pod pseudonymom Stendhal. Prvýkrát ho použil v roku 1817, keď vydal spis Dejiny maliarstva v Taliansku, a inšpiroval ho k nemu názov rodného mesta nemeckého historika umenia a archeológa Johanna Joachima Winckelmanna.
Narodil sa do zámožnej rodiny, čo mu umožnilo získať kvalitné vzdelanie a prístup do parížskych salónov, kde sa v tom čase – za vlády Napoleona – horlivo diskutovalo. Výrečnosť a prehľad mu dovolili aktívne sa zapájať do týchto besied, čím sa stal obľúbenou postavou večierkov. Obliekol si uniformu a tiahol s Napoleonom na Moskvu a po hanebnej porážke patril k tým šťastlivcom, ktorým sa podarilo zachrániť si život a vrátiť sa domov.
Od študentských čias ho ovplyvnili diela osvietenských filozofov a nadšenie, ktoré priniesla do sŕdc Francúzov Veľká revolúcia. Napriek tomu, že Napoleon ako jej dieťa si dal na hlavu cisársku korunu, veril v ideály bratstva a slobody, čo sa odrazilo aj na jeho diele, ktoré literárni historici radia na pomedzie klasického realizmu a romantizmu. Bol dobrým znalcom života a podľa jeho názoru umenie – a to literárne zvlášť – malo reálne zachytávať to, čo človeku hovorí jeho srdce. Báseň, poviedka či román musia čitateľa zaujať, hlboko ho zasiahnuť, doslova zatriasť jeho mysľou, musia byť kritické, ale späté so životom. Hrdinovia jeho noviel a románov sú ctižiadostiví, raz romantickí, inokedy rebelujúci, až cynickí. Jeho romány Červený a čierny (1830) a Kartuza parmská (1839) sa dávajú za vzor európskeho realizmu 19. stor., a to napriek tomu, že v čase ich prvých vydaní nevyvolali u kritikov, ani u čitateľov takú eufóriu, ako tomu bolo napríklad v prípade Honoré de Balzaca. Až po Stendhalovej smrti sa zvýšil záujem o jeho dielo.
„Vidím, že som mal zo všetkého najradšej snenie, dokonca som mu dal prednosť pred úspechom v spoločnosti,“ napísal Stendhal v Živote Henriho Brularda, ktorý je vlastne jeho autobiografiou, a zároveň dospel k poznaniu, že „to, čo som roku 1800 pokladal za vysoké hory, sú väčšinou len krtince, ale na tento objav som prišiel príliš neskoro.“ Podčiarkuje to aj v románe Červený a čierny myšlienkou starou ako ľudstvo samo a predsa sa v každom živote opakujúcou, že „je predsa zvláštne, že umenie užívať si život chápem až teraz, keď je jeho koniec taký blízky“. Spomenul si pritom na podenky, drobný hmyz, ktorému príroda nadelila len niekoľko hodín života a napriek tomu sa dokážu zamilovať a priviesť na svet nové pokolenie: „Podenka sa rodí za dlhých letných dní o deviatej ráno a umiera o piatej popoludní; ako by mohla pochopiť, čo je to noc?“
V roku 1830 ho menovali konzulom vo vtedy rakúskom Terste, ale viedenská vláda ho odmietla prijať kvôli Stendhalovmu protihabsburskému postoju v čase boja Talianska za nezávislosť a zjednotenie. Poslali ho preto zastupovať Francúzsko do Vatikánu, hoci už od detstva – po smrti matky a pri bezcitnom otcovi – inklinoval k ateizmu, údajne tvrdiac, že „Boha ospravedlňujete iba to, že neexistuje“. Aj vo svojich románoch vystupoval s ostrou kritikou cirkvi, kvôli čomu sa niektoré jeho diela dostali na index zakázaných kníh. V Ríme prežil väčšinu z posledných rokov. Zomrel v Paríži 23. marca 1842, teda ako 59-ročný, keď ho priamo na ulici zasiahla mŕtvica. Jeho pamiatke sa môžeme pokloniť na cintoríne na Montmartri.