Pred 115 rokmi, 23. februára 1903, sa na pražskom Smíchove narodil novinár Július Fučík. Stal sa jednou z najznámejších obetí nacistického teroru. Popravili ho v berlínskej väznici Plötzensee 8. septembra 1943. Po februári 1948 sa stal pre komunistov jeden zo symbolov antifašistického odboja.
Július Fučík bol komunistom. Priviedli ho k tomu skúsenosti z robotníckeho prostredia, z rodiny, v ktorej vyrastal. Keď mal 10 rokov presťahoval sa s rodinou z pražského Smíchova do Plzne, kde jeho otec – pôvodne sústružník – ako úspešný ochotnícky herec dostal šancu pôsobiť v Mestskom divadle. Po jeho boku si zahral aj syn. Po maturite viedli jeho kroky na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Už ako 16-ročný sa rozišiel s kresťanskou vierou, stal sa ateistom a ako 18-ročný vstúpil do Komunistickej strany Československa. Vynikal aktivitou a organizačnou prácou, spoluzakladal Ľavý front a v rokoch 1928 – 38 šéfoval Tvorbe a zároveň pracoval ako redaktor v Rudom práve, odkiaľ ho vyslali okrem iného aj na pôsobenie v Moskve, kde sa zaradil k tvrdým odporcom akejkoľvek kritiky komunistického zriadenia, čo podčiarkol zbierkou reportáží Krajina, kde zajtra už znamená včera. Paradoxne vyšla prvý krát v roku 1932, keď sa Sovietsky zväz zmietal v problémoch, keď naberal na sile stalinistický teror a na Ukrajine zomierali ľudia hladom.
Politickým väzňom sa stal Július Fučík už v 30. rokoch. Pobudol za mrežami na Pankráci a už vtedy sa pokúsil opísať svoje pocity a názory, ktoré však mohol priniesť z väzenia sám, keďže ho po 10 dňoch prepustili. Počas ďalšieho stíhania v roku 1933 volil odchod do ilegality, keď využil svoje divadelné skúsenosti a ako neznámy starý profesor redigoval i šéfoval z pražskej kaviarne Roxy. Jeho súčasníci však tvrdia, že nešlo o politickú revoltu, ale že sa Július Fučík takto snažil ujsť pred milenkou, ktorá ho prestala baviť. Koľko je na tom pravdy a koľko zlomyseľnosti, nevedno, faktom však je, že v roku 1938 sa oženil s Augustou Kodeřicovou, neskôr známou ako Gusta Fučíková. Svedkami im boli ďalší komunistický novinár Ján Šverma a kontroverzný generál Bedřich Reicin, ktorý 3. decembra 1952 skončil na popravisku. Gusta Fučíková ho obvinila, že počas vojny bol udavačom gestapa a že práve on má na svedomí Fučíkovu smrť.
Od marca 1939 sa z obáv pred zatknutím zdržiaval u rodičov v Chotiměři na Domažlicku. Do Prahy sa vrátil na jeseň nasledujúceho roka, ale naďalej pôsobil v ilegalite, bývajúc u dobrých známych v Nusliach. Sklamaný z podpísania paktu Molotov – Ribbentrop sa do protinacistického odboja aktívne zapojil až po vpáde nemeckých vojska do Sovietskeho zväzu v lete 1941. Svoj odpor prejavil najmä ako vydavateľ a redaktor ilegálneho Rudého práva a iných ilegálnych tlačovín. Aj tentoraz využil herecké skúsenosti a po protektorátnej Prahe sa prechádzal ako fúzatý a krívajúci profesor Horák. V rokoch 1941 – 42 bol členom druhého ilegálneho ústredného výboru KSČ. 24. apríla 1942 sa dostal do rúk gestapa v byte manželov Jelínkových. Za socializmu túto udalosť pripomínala pamätná tabuľa, po novembri ´89 ju dalo vedenie mestskej časti Praha 4 odstrániť. Po viac ako ročnom väzení na Pankráci a v berlínskom Plötzensee ho odsúdili na trest smrti. V minulosti sa hovorilo a písalo, že ho popravili gilotínou. V deň popravy však tento vražedný nástroj nebol použiteľný, keďže popravnú komoru poškodilo bombardovanie, takže život Júliusa Fučíka sa naozaj skončil na šibenici, ako to zachytil v najznámejšej knihe, ktorá sa zrodila z motákov tajne vynášaných z väznice.
Novinári, ktorí sa radi zahrajú na investigatívcov, prišli po vojne s teóriou, že Fučík bol v skutočnosti agentom gestapa a jeho poprava bola iba ďalším divadielkom, po ktorom mu umožnili utiecť do Južnej Ameriky. Po rokoch dokonca Bolívia ponúkla vtedajšej Československej socialistickej republike údajné telesné pozostatky Júliusa Fučíka. Žiadna z týchto hypotéz, ktoré sa dostali na verejnosť najmä po novembri ´89, sa nepotvrdila. Je však evidentné, že po vojne bola upravená jeho Reportáž spod šibenice, aby čo najviac vyznela v prospech komunistickej ideológii. Po februári ´48 sa Fučík stal legendou, ktorá mala presvedčiť ľud, že išlo o človeka s výraznou prosovietskou orientáciou. Komunistickým vládcom to vyhovovalo, keďže bol už mŕtvy. V roku 1950 udelili Júliusovi Fučíkovi in memoriam prvú Medzinárodnú čestnú cenu mieru.
O propagovanie mena a diela Júliusa Fučíka sa starala vdova Gusta. Otázne je, či to bola práve ona, ktorá „upravila“ Reportáž spod šibenice, pravdepodobnejšie je, že sa o to pričinili iní komunistickí funkcionári. V 60. rokoch Gusta Fučíková navrhla, aby bolo vytlačené nové vydanie, v ktorom by boli aj moták s číslom 91, ktorý sa našiel po vojne v Humpolci. Plné znenie reportáží sa tak dostalo k čitateľom až v roku 1994.
Gusta Fučíková sa podieľala aj na tvorbe memoárovej knihy Július Fučík, hrdina našej doby, ktorá vyšla v roku 1953 pri príležitosti 50. výročia Fučíkovho narodenia a vyniesla na piedestál Fučíkov kult. Veľkou poctou pre úspešných mladých ľudí sa stal Fučíkov odznak, ktorý bol jedným zo stupienkov, po ktorom sa dalo dostať medzi elitu. K čitateľom sa dostávali oslavné básne, ale predovšetkým spoza hraníc bol jeho kult odsudzovaný s odôvodnením, že Fučík sa ako intelektuál pre ilegalitu „nehodil“. V 60. rokoch, keď Fučík ako ideálny národný hrdina strácal na popularite, sa snažila jeho kult oživiť Gusta Fučíková vydaním ďalších spomienkových kníh Spomienky na Júliusa Fučíka a Život s Júliusom Fučíkom. Nestretli sa s takým ohlasom, s akým ona a predovšetkým komunistickí ideológovia v normalizačných časoch počítali. Podľa môjho osobného názoru to nebolo dobré riešenie, ale rovnako tak nemôžem súhlasiť s vyjadreniami na jeho adresu po roku 1989. Jednoznačne išlo o osobnosť, ktorá sa postavila proti fašizmu a zaplatila za to životom. Zachovaným motákom sa venovali vedci, ktorí jednoznačne označili, čo je a čo nie je Fučíkov rukopis a tak bolo toto jeho najznámejšie dielo vydané v roku 1995 v podobe, ktorá má čo najbližšie k originalite, alebo je úplne originálne. V roku 1992 vznikla Spoločnosť Júliusa Fučíka, dobrovoľné združenie, ktoré si kladie za cieľ šíriť a obhajovať pravdu o Fučíkovom diele, zhromažďovať svedectvá žijúcich osôb a podporovať humanistický odkaz, ktorý je v jeho diele obsiahnutý známym odkazom: Ľudia, bdejte!, ktoré má svoju hodnotu i dnes.