Druhý marec roku 1978 sa významne zapísal do histórie kozmonautiky. Na obežnú dráhu okolo Zeme sa dostal prvý letec, ktorý nepochádzal z veľmocí – Sovietskeho zväzu a USA, ale z tretej krajiny, vtedy Československej socialistickej republiky. Hoci viacerí publicisti radi zvýrazňujú, že prvým slovenským kozmonautom bol Ivan Bella, faktom je, že ním – aspoň spolovice – bol Vladimír Remek.
Medzi významné dni v dejinách kozmonautiky sa radí 2. marec 1978. V tento deň pred 40 rokmi vyštartovala na svoju vesmírnu púť sovietska kozmická loď Sojuz-28, ktorá bola unikátna v tom, že vedľa veliteľa lode, skúseného sovietskeho kozmonauta Alexeja Gubareva (zomrel v Moskve 21. februára 2015), sa vybral na vesmírnu púť Vladimír Remek, čím sa Československo, vtedy socialistická republika, stalo tretím štátom sveta, ktorý mal svojho kozmonauta.
Vladimír Remek zdedil záujem o lietanie i o vojenskú uniformu po otcovi Jozefovi, ktorý bol rodákom zo stredného Slovenska, zatiaľ čo mama bola Češka, čo mohlo – ale nemuselo – zohrať úlohu pri konečnom výbere kandidáta na vesmírnu púť.
Vladimír Remek sa narodil 26. septembra 1948 v Českých Budějoviciach. Ako skúsený pilot, absolvent Leteckej akadémie J. A. Gagarina v Moskve, sa koncom roka 1976 dostal do užšieho výboru nádejných kozmonautov v Hviezdnom mestečku pri Moskve v rámci vesmírneho programu socialistických krajín Interkozmos. Po jeho boku prešiel výcvikom Oldřich Pelčák a piloti z Poľska a Nemeckej demokratickej republiky.
Deň D mal prísť 25. februára, teda v deň 30. výročia prevzatia moci komunistami v Československu. Technické problémy však štart posunuli na 2. marca. Kapitán Vladimír Remek nastúpil do kozmického korábu po boku sovietskeho plukovníka Alexeja Gubareva. Kozmická loď s prvou medzinárodnou posádkou tak vyštartovala na obežnú dráhu Zeme až popoludní 2. marca 1978 o 16.28 h nášho času z klasického miesta štartu sovietskych rakiet Bajkonur. Na druhý deň, po 18. oblete Zeme, sa spojila s orbitálnou stanicou Saľut 6, na ktorej palube pôsobila sovietska posádka Georgij Grečko a Jurij Romanenko. Vladimír Remek letel do kozmu ako výskumník, ktorý mal úlohy, vyplývajúce z dlhodobých experimentov vedcov z Československej akadémie vied. Išlo celkom o šesť experimentov, medzi ktorými bolo napríklad sledovanie rozmnožovania morských rias Chlorella v beztiažovom stave. Súčasťou programu bol aj priamy rozhovor naprogramovaný na 8. marca, teda na Medzinárodný deň žien.
Po splnení výskumných úloh sa ráno 10. marca kozmonauti Remek a Gubarev odpojili od stanice a bez problémov pristáli na plánovanom mieste v Kazachstane. Obaja sa stali – ako to bolo zvykom – Hrdinami Sovietskeho zväzu.
V jednom z nespočetných rozhovorov po návrate sa Vladimír Remek vyjadril, že „to bolo nesmierne zaujímavé. Doslova som sa toho nemohol nabažiť, ale jednou vetou je to ťažko popísať. Vidieť na vlastné oči, že je Zem guľatá, by som doprial každému.“
Život Vladimíra Remeka sa po návrate z kozmickej misie neuberal celkom podľa jeho predstáv. Komunistický režim ho využíval ako symbol úspechov socialistického zriadenia a namiesto do lietadla ho posadil do kancelárie. Po novembri ´89 šéfoval Leteckému múzeu v pražských Kbeloch. Paradoxom je, že keď po odchode z armády chcel byť aspoň obchodným pilotom, musel absolvovať na vlastné náklady letecký kurz, počas ktorého sa stretol napríklad s muzikantom Michaelom Kocábom. „Všetko bolo do značnej miery premárnené tým, že po návrate z letu sa Remek – v žiadnom prípade nie vlastnou vinou – stal súčasťou propagandistického cirkusu a i skromné odborné výsledky sa doslova rozplynuli,“ vyjadril sa český astronóm Jiří Grygar.
Kontakty v Rusku a jazykové znalosti napokon Vladimír Remek využil v nových podmienkach ako obchodný zástupca i ako zástupca Českej republiky v Moskve. Hoci sa v roku 1990 vzdal členstva v komunistickej strane, na jej kandidátke sa dostal do poslaneckého kresla v Európskom parlamente.