Pred 100 rokmi, 25. marca 1918, zomrel v Paríži hudobný skladateľ Claude Debussy. Jeho hudbu označujú kritici za prejav impresionizmu, hoci on sám sa tomuto zaškatuľkovaniu vyhýbal. Zanechal po sebe len jednu operu Pelléas a Melisanda, základom jeho tvorby boli orchestrálne skladby.
Achille Claude Debussy sa narodil 22. augusta 1862 v chudobnej rodine, v ktorej nemal šancu rozvíjať prirodzený hudobný talent. Našťastie, rodičia ho zverili do výchovy bohatšej tety, ktorá mu zaplatila hodiny klavíra. Náhoda chcela, že si ho všimla pianistka Mauté de Fleurville, jedna z najnadanejších Chopinových žiačok. Pod jej vedením Claude rýchlo napredoval a hoci otec chcel mať zo syna námorníka, Mauté ho presvedčila, že aj klavírni virtuózi slušne zarábajú a súhlasil, aby Claude pokračoval v štúdiách na konzervatóriu, kde si osvojil aj hudobnú teóriu a kompozíciu.
Debussy, ktorý prichádzal do mladíckeho veku, mal svojskú povahu. S niektorými učiteľmi vychádzal dobre, s inými – konzervatívnejšieho ladenia – sa dostával do konfliktov. Už počas štúdií dostal ponuku učiť hru na klavír deti Nadeždy von Meckovej, ktorá bola známa ako mecenáška Pjotra Iljiča Čajkovského. Tak sa dostal s rodinou von Meck do Švajčiarska, Talianska a napokon do Ruska. Mladému Debussymu padla do oka Nadeždina dcéra a trúfol si ju požiadať o roku. Nezapadalo to však do vtedajších spoločenských zvyklostí a nádejná svokra veľmi rýchlo poslala zaľúbenca do Paríža.
Claude Debussy bol ctižiadostivým mladým mužom a zaumienil si, že získa prestížnu Rímsku cenu. Tvoril, no jeho diela sa nepozdávali profesorovi Giraudovi. Patril medzi tých, ktorí sa snažili mladíkovi pomôcť, a tak sa napokon zrodila kantáta Márnotratný syn, s ktorou získal v roku 1884 Grand prix de Rome a tým štipendium na študijný pobyt v Ríme.
Napriek tomu, že dosiahol veľký úspech, v Ríme sa necítil dobre, čo sa prejavilo aj na jeho vtedajšej tvorbe a tak sa rozhodol pre návrat do Paríža. Hoci bol chudobný ako povestná kostolná myš, hral sa na bohéma. To mu síce pomohlo spriateliť sa s mladými poetmi i s početnými milenkami, ale k rozvoju tvorby to neprospelo. Viac preňho znamenalo stretnutia s Johannesom Brahmsom vo Viedni a s Richardom Wagnerom v bavorskom Bayreuthe. Po nich prijal vážne rozhodnutie, že hoci obaja skladatelia mali meno nielen v Nemecku, ale i vo svete, on ich nebude napodobňovať, ale bude komponovať hudbu, ktorá bude vychádzať z francúzskeho ducha.
Debussy sa oženil s rozkošnou krajčírkou Lilly, ale podobne ako pri predošlých vzťahoch aj tentoraz vystúpil do popredia fakt, že potreboval vedľa seba ženu nielen krásnu, ale aj intelektuálku, s ktorou môže hovoriť o umeleckých problémoch. Takú našiel v speváčka Emme Bardacovej. Vtedajší bulvár priniesol správu, že po jednej z manželských scén sa Lilly pokúsila o samovraždu. Po rozvode sa s Emmou oženil a ukázalo sa, že to bolo dobré riešenie. Narodila sa im dcérka, ktorú volal Chou-chou, a pre ktorú šťastný otec skomponoval klavírne skladbičky Detský kútik.
V roku 1909 pocítil Debussy prvé príznaky rakoviny hrubého čreva. Napriek Emminej starostlivosti sa jeho stav zhoršoval a od roku 1917 bol pripútaný na lôžko. Zomrel pred 100 rokmi, 25. marca 1918, v čase nemeckého bombardovania Paríža, čo znemožnilo, aby ho pochovali čo najdôstojnejšie. Jeho hrob nájdeme na Cimitiére de Passy, kde po jeho boku odpočíva aj Emma a milovaná dcérka, ktorá zomrela rok po ňom na diftériu.
Tvorba Claudea Debussyho patrí k tým, ktoré zvykneme označovať ako revolučné. Predovšetkým Faunovo popoludnie sa vníma ako hraničné dielo medzi hudbou 19. a 20. storočia. V raných časoch mu bol vzorom najmä Richard Wagner, ale postupne sa od neho odvrátil a negativistický postoj zaujal aj voči dielam Brahmsa či svojich francúzskych kolegov. Snažil sa ísť vlastnou cestou a vari jediným, kto ho výraznejšie inšpiroval, bol ruský skladateľ Musorgskij, s ktorého hudbou sa zoznámil počas krátkeho pôsobenia v Rusku. Skutočnú revolúciu spôsobili jeho zmeny v tradičnej orchestrácii, keď dominujúce sláčiky nahradil dychovými nástrojmi a skvele zapojil do hry flauty alebo harfy. Svojským sa snažil byť aj čo sa týka hry na klavír. „Nemám rád klavírne koncerty Mozarta, no priam nenávidím koncerty Beethovenove,“ vyjadril sa pri jednej príležitosti.
Claude Debussy bol samotársky typ s ironickým, až sebeckým pohľadom na svet okolo seba. Najväčšiu záľubu mal v siamských mačkách. A hoci boli chvíle, keď nemal ani na chlieb, kupoval vzácne výtvarné diela, ktoré ho inšpirovali. Je autorom len jednej opery Pelléas a Melisanda, na ktorej údajne pracoval až 25 rokov, a pre ktorú využil básnické texty belgického poeta Mauricea Maeterlincka. Ťažiskom jeho tvorby sú orchestrálne a vokálne skladby. V začiatkoch svojej tvorby zložil kantáty a piesne na texty Charlesa Baudelaira a iných parížskych básnikov. Na prelome storočí jeho dielo – hoci si to sám nechcel priznať – znamenalo začiatok hudobného impresionizmu, čoho najvýrečnejším príkladom je symfonický obraz Faunovo popoludnie. V rokoch 1911 – 12 zaujal dvoma javiskovými dielami: oratóriom Martýrium svätého Sebastiána, pre ktoré mu napísal text taliansky básnik d´Annunzio (a dostal sa tak do nemilosti Vatikánu), a baletom Hry. Na parížskej scéne ich uviedli ruskí umelci z Ďagilevovho súboru. V posledných rokoch – aj pod vplyvom prvej svetovej vojny – komponoval najmä sonáty a príležitostné skladby a napriek ťažkej chorobe neodmietal vystupovať na koncertoch ako klavirista.
https://www.youtube.com/watch?v=qRZmdzCGLYw