Pred 110 rokmi, 10. apríla 1908, sa narodil v Dolnom Kubíne Theo Herkeľ Florin, básnik s neľahkým osudom, ktorý sa výrazne zapísal do kultúry rodnej Oravy i Slovenska.
Pochádzal z rodiny, ktorá mala hlboké oravské korene. Mal 24 rokov, keď sa vybral do sveta. Najprv medzi vojvodinských Slovákov, kde pracoval v Novom Sade vo vydavateľstve Slavija, a po dvoch rokoch sa presťahoval do Paríža, kde pracoval v redakciách slovenských časopisov a v kancelárii organizácie, ktorá združovala českých a slovenských vysťahovalcov do Francúzska.
Paríž – Londýn – Washington
V Paríži dal dohromady svoje básnické pokusy a vydal ich v dvoch zbierkach: Z diaľky (1936) a Ruže smútku (1939). Už názvy naznačujú, ako celou jeho dušou prenikali lúče nostalgie. Pokúsil sa založil vydavateľskú edíciu, ktorej prostredníctvom by francúzskych čitateľov zoznámil s dielami slovenských literátov, výtvarníkov i ďalších osobností. Žiaľ, vydal len jeden zväzok venovaný maliarovi a spisovateľovi Jankovi Alexymu.
Všetky plány zmarila vojna. Nemecké vojská obsadzovali Francúzsko a aj Florin musel hľadať nový domov za Lamanšským kanálom. V Londýne sa zapojil do československého odboja. Vtedy sa spriatelil s Vladimírom Clementisom. Napriek ťažkým podmienkam v Londýne vydal počas vojny dve zbierky lyrických básní: Predjarie (1944) a V nezvučnú hodinu (1945).
Skúsenosti, ktoré Theo Herkeľ Florin nazbieral vo Francúzsku a v Anglicku, využil po vojne ako diplomat. Rok pracoval na československom veľvyslanectve v Paríži, v rokoch 1946 – 48 vo Washingtone.
Z výslnia do väzenia
Vtedy si naňho spomenul minister zahraničných vecí Vladimír Clementis a vybral si ho za osobného tajomníka. Bolo to osudné rozhodnutie. Ubehlo len niečo vyše roka a spolu s Clementisom putoval do väzenia.
Boli to najzložitejšie dni a roky Thea H. Florina, určite horšie ako tie, ktoré prežil počas vojny. Vo väzení ho držali nezákonne tri roky. Na vlastnej koži i duši pocítil všetky vyšetrovacie metódy. Ubolenú dušu si liečil spomienkami i veršami: „Viem, na mne leží kliatba otcovská. Zabudol som na otca, mať, odišiel som v diaľné diale. Poznávať som chcel veľkú rodinu sveta. Netrafil som k cieľu. Zabudnite ľudia, čo moja mladosť spáchala. Ako na vody, ktoré pominuli v dolinách…”
Sestra ho nespoznala
S podlomeným zdravím sa vrátil na rodnú Oravu. Nebol doma celé dve desaťročia. Prvé jeho kroky smerovali k sestre Jolane. Keď otvorila dvere, zľakla sa, brata nespoznala. Túto chvíľu zachytil veršami v básni Vrátil sa domov:
Vrátil sa domov
v ľahkom spánku jara.
V ošumelom šate,
s rozorvanou dušou.
Ľahučký jak pierko,
s tabletkou na spanie.
Vrátil sa domov
a nič nerozprával.
Myslel si, že po rokoch utrpenia sa vrátil medzi svojich, medzi príbuzných, priateľov, ktorých poznal od detských liet. Veľmi sa v nich sklamal. V roku 1957 síce dostal rozhodnutie súdu o tom, že bol väznený nevinne, napriek tomu ho neprijali do Spolku slovenských spisovateľov. A keď v tom istom roku pochoval otca, doľahli naňho hlboké depresie. Cítiť ich z veršov básne V starej kúrii:
Umrelo všetko. Básnik sám.
Bez priateľov a nežných dám –
– osamote žije v kúrii.
Vrátil sa do života
Florin ako mladík si krátky čas zarábal na živobytie ako predavač kníh v Martine. Teraz sa mu to zišlo. Zamestnal sa v predajni Slovenskej knihy v Dolnom Kubíne, kde pracoval až do odchodu na dôchodok. Postupne sa vrátil do života. Našiel si nových priateľov doma, v Martine i v Bratislave. Najčastejšie by sme ho však zastihli v starej drevenej kúrii, kde sumarizoval svoje literárne snaženie, i pridával nové básne, a kde zhromažďoval informácie o kultúrnych dejateľoch Oravy. Vydal zbierky básní Oheň na Potomacu a Farbistá kantiléna a regionálny životopisný slovník Oravci v slovenskej kultúre. „Pozitívna práca oravských národných buditeľov, či to boli učitelia, kňazi, advokáti, úradníci, docielila veľké výsledky a úspechy,“ napísal v jeho úvode. „Národní pracovníci osvietenskej doby ukázali ľudu oravskému jasnú cestu, a to nie k malomyseľnému fatalizmu, ale ku kultúrnemu aktivizmu.”
Vrátil sa do života, ale určite to nebol život taký, aký si azda ako mladík vysníval.
Hviezdoslavov Kubín
„Slnko svieti pre každého rovnako,” vravieval a svoje pocity vyjadril aj v týchto veršoch:
V dome gazdujem
Nemám kravy ani sliepky ani holuby
Pavúci veľkí i malí čierni aj šediví
Tkajú siete po mojom gazdovstve
Všade samé girlandy z pavučín
Plno tkáčov
Hodne práce
Ja gazda bez gazdovstva
Šťastný som
Nemôžeme obísť ešte jeden prínos Thea Herkeľa Florina pre oravskú a slovenskú kultúru: Hviezdoslavov Kubín. Stal sa jeho dušou, tajomníkom, redaktorom, editorom tlačí, ktoré sa stali impulzom pre rozšírenie tohto podujatia do celého Slovenska.
Neľahká životná púť básnika Thea Herkeľa Florina sa zavŕšila 11. marca 1973.