Filippo Pacini, ktorý zomrel pred 135 rokmi, 9. júla 1883, vynikol ako lekár – anatóm. Napriek úspešným výsledkom výskumov sa svetskej slávy nedočkal.
Pochádza z talianskeho mesta Pistoia, kde sa narodil 25. mája 1812. Chudobná rodina nadaného chlapca videla jeho budúcnosť v kňazskom povolaní s nádejou, že to dotiahne až na biskupský stolec. Všetko sa zmenilo, keď v roku 1830 získal štipendium na štúdium medicíny.
Po štúdiách sa stal asistentom prírodovedca Paola Saviho v Pise, odkiaľ sa presťahoval do Florencie, kde pracoval v Ústave anatómie človeka, učil na gymnáziu a v roku 1849 sa stal predsedom „Inštitútu vyšších štúdií pri tamojšej univerzite, kde pôsobil až do konca svojej kariéry.
Filippo Pacini sa vo výskume zameral na rôzne orgány ľudského tela. V odbornej tlači publikoval výsledky výskumov o sietnici ľudského oka, o štruktúre kostí a mechanike dýchania, ale zaujala ho aj funkcia elektrických orgánov u niektorých rýb. Pandémia cholery v rokoch 1845 – 46 ho priviedla k štúdiu jej príčin. V roku 1854 ako prvý na svete izoloval jej pôvodcu Vibrio cholerae. Vtedajší vedecký svet, jeho kolegovia, jeho teórii neverili, takže sa objaviteľovi nedostalo zaslúženého uznania. Hoci nemal zlý príjem, väčšiu peňazí minul na podporu dvoch chorých sestier. Sám napokon zomrel v biede. Až po viac ako polstoročí boli jeho telesné pozostatky umiestnené na čestnom mieste v kostole Santa Maria delle Grazie.
Slávu napokon získal nemecký lekár Heinrich Hermann Robert Koch (* 11. decembra 1843 – † 27. mája 1910), ktorého história vedy vníma ako zakladateľa bakteriológie. Takmer tri desaťročia po Pacinim prišiel aj on na pôvodcu hrozných epidémií. Jeho zásluhy sú však podstatne väčšie – objavil i pôvodcu antraxu Bacillus anthracis, tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis a ďalších nebezpečných ochorení. Právom ocenili jeho celoživotné dielo v roku 1905 Nobelovou cenou.