Založ si blog

Skutočnosť nie je to, čo vidíme na povrchu. ..

75 rokov sa dnes dožíva Isabel Allende Llona, chilská spisovateľka. Svojou tvorbou sa zaradila medzi najvýznamnejšie prozaičky Latinskej Ameriky, ktorú porovnávajú s kolumbijským prozaikom, nositeľom Nobelovej ceny, Gabrielom Garcíom Márquezom.

 

Narodila sa 2. augusta 1942 v peruánskom hlavnom meste Lima, kde jej rodičia pracovali v diplomatických službách. Mala len tri roky, keď sa rozviedli a ona sa vrátila s matkou a dvoma súrodencami do Chile. S mamou neskôr prežila päť rokov v Bolívii a v libanonskom Bejrúte, kde študovala na anglickej škole. Po návrate do Chile dokončila novinárske štúdiá a spoluprácou s novinami a časopismi a ako televízna komentátorka si získala dobré meno. Pozornosť vzbudila rozprávkami a divadelnou hrou Vládca, ktorá mala premiéru v roku 1973. To sa však už blížila najväčšia tragédia v novodobej histórii Chile – vojenský prevrat, pri ktorom zahynul jej strýko, prezident Salvadore Allende. Zapojila sa do opozičnej aktivity, ale keď pribúdali anonymné listy a výhražné telefonáty, z obavy o vlastný život i život celej rodiny utiekla do Venezuely, kde bola učiteľkou a spolupracovníčkou novín El Nacional.

 

„Tieto udalosti zmenili celý môj život,“ povedala Isabel Allende v jednom rozhovore. „Uvedomila som si, že navôkol vládne násilie, utrpenie a že treba konať. Politika sa stala súčasťou môjho života; bolo treba pomáhať mnohým ľuďom, brániť prenasledovaným… Vyhnanstvo prebudilo vo mne sily, o ktorých existencii som dovtedy ani netušila. Neviem ako v Európe, ale v Latinskej Amerike človek po odchode z vlasti stráca všetko, jeho predchádzajúci životopis je prečiarknutý, musí začať od nuly.“

 

V roku 1982 chcela napísať list svojmu 100-ročnému dedkovi. Z listu sa stal román. „Prisahám, že som vtedy nemyslela na román,“ vyjadrila sa k svojmu prvému veľkému literárnemu dielu. „Bol to začiatok listu starému otcovi. Bol to pozoruhodný starý muž, no keď sa dožil sto rokov, rozhodol sa, že to už stačí, uvelebil sa do hojdacieho kresla, na kolená si položil paličku so striebornou rukoviatkou, prestal jesť a piť. Čakal na smrť. V tom čase som žila v Caracase. Chcela som sa s ním rozlúčiť, povedať mu, že svet môže opustiť pokojne, nič som nezabudla, všetky jeho príbehy žijú vo mne. Myslím, že som začala písať ten list aj preto, že ma hrdúsili nevypovedané slová, dlhé mlčanie mi menilo dušu na kameň. Celý rok som po nociach písala. Nakoniec predo mnou ležalo päťsto strán; videla som, že na list je to priveľa: skôr sa to podobalo románu. Previazala som hŕbu papierov špagátom a s úľavou som si vydýchla. Cítila som sa oveľa lepšie. Na týchto stránkach sa skĺbili príbehy z minulosti, výrazné spomienky a istá časť dejín mojej krajiny. Život sa mi zdal pochopiteľnejší a svet prijateľnejší. Našla som svoje korene. Každodenná usilovná práca na hárku papiera mi pomáhala nájsť samu seba. Nebolo už ženy, ktorá sa zmieta a stráca rovnováhu. Opäť som bola človekom.“

 

Román, na ktorého začiatku bol list storočnému dedkovi, ponúkla latinskoamerickým vydavateľom. Márne. Nikomu sa ho nechcelo ani len prečítať. „Pretože mal päťsto strán, pretože ma nikto nepoznal, pretože som bola žena,“ mieni autorka. Skúsila Španielsko a tam po pol roku román Dom duchov, ako ho nazvala, vyšiel a stal sa senzáciou. Neznáma spisovateľka sa takmer zo dňa na deň stala svetoznámou. Podobný triumf zaznamenal len kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez románom Sto rokov samoty. Nečudo, že na talianskom vydaní sa na prebale vynímalo porovnanie „García Márquez v sukni“.

 

„To, ako čitatelia kladne prijali Dom duchov v Španielsku a v ďalších krajinách, prekvapilo mňa samu,“ spomína Isabel Allende. „Otriaslo mnou vedomie, že hrdinovia mojej knihy si chodia po svete a rozprávajú svoje príbehy toľkým žičlivým poslucháčom! S bolesťou som si uvedomovala, že majú zavretú cestu do mojej vlasti. S tým som sa musela zmieriť. Ale kto by to bol povedal, že mnohí Chiľania sa nezľaknú polície a prepašujú do krajiny niekoľko výtlačkov románu. A potom sa z nich robili fotokópie a kolovali z rúk do rúk. Nakoniec vojenská vláda, aby si trochu napravila reputáciu, pokladala pod nátlakom medzinárodnej verejnosti za potrebné zrušiť cenzúru kníh. Nový zákon umožnil, aby sa do krajiny dostali texty zakázané celých desať rokov. Niektorí kníhkupci doviezli do Chile aj Dom duchov.“

 

Dom duchov sa dostala aj na filmové plátno. Sfilmovaná bola aj jej próza O láske a temnote, ktorá sa dostala k čitateľom o dva roky neskôr. V slovenskom preklade Evy Palkovičovej vyšlo v roku 1988 pod názvom Láska a tieň.

 

„Tento román vyjadruje hnev, nenávisť a bezmocnosť zoči-voči tomu, čím sa stali pre Latinskú Ameriku represálie, mučenie, smrť, vojna a najmä fakt, že ľudia zmizli a sú nezvestní,“ hovorí o tomto románe sama autorka. „Román bol založený na faktoch: v Chile v roku 1973 ktosi pri spovedi rozpovedal kňazovi o opustenej šachte, kde boli tajne pochovaní pätnásti ľudia. Katolícka cirkev otvorila šachtu skôr, ako to mohla polícia prekaziť. To bol prvý verejný škandál spojený s masovými vraždami. S postupom práce na románe mi bolo jasné, že nevznikol príbeh o nenávisti, strachu a smrti, ale príbeh o láske a solidarite. Veď na každého umučeného, na každého zabitého pripadali tisíce tých, čo riskovali život, keď pomáhali iným v mene pravdy, v mene slobody a spravodlivosti.“

 

Isabel Allende píše v duchu tzv. magického realizmu, ktorý bol a je medzi latinskoamerickými autormi veľmi obľúbený. Po dcérinej predčasnej smrti (nevyliečiteľnej chorobe podľahla ako 28-ročná) sa často vracala v spomienkach do svojho detstva, mladosti, až do čias, keď musela odísť z vlasti. Výsledkom bola autobiografia Paula.

 

„Skutočnosť nie je len to, čo vidíme na povrchu, skutočnosť má i magickú dimenziu, a keď po nej zatúžime, máme právo ju nadsadiť a dať jej farebnosť“, napísala na margo svojej literárnej tvorby.

 

S prvým manželom sa rozviedla. Pri návšteve Kalifornie sa zoznámila s Williamom Gordonom, s ktorým prežila 27 rokov, kým sa aj toto manželstvo oficiálne neskončilo. V roku 2003 získala americké občianstvo, v roku 2010 jej prínos do literatúry ocenili Národnou cenou Chile a pri príležitosti 70. narodenín si prevzala prestížnu Cenu Hansa Christiana Andersena.

 

„V Latinskej Amerike je kniha luxus, takmer rozlišovacie znamenie,“ povzdychla si Isabel Allende. „V kaderníctve ma oslovujú „pani doktorka“ len preto, že ma vidia s knihou pod pazuchou, a myslia si, že som právnička alebo niečo podobné. Tristostranový román stojí v Chile toľko, koľko si zarobí mesačne nekvalifikovaný robotník. Nie, na našom kontinente spisovateľ nemá na ružiach ustlané, netreba si však zúfať, lebo prebiehajú procesy, ktoré hrejú pri srdci. Literatúra napredovala aj za najhorších okolností: politickí väzni písali poviedky vo väzniciach na cigaretový papier, v Strednej Amerike vojaci písali verše do školských zošitov, amazonskí Indiáni, ktorí prežili napriek genocíde domáceho obyvateľstva tejto oblasti, vydali knižne legendy vo svojej materinskej reči… Ak je pravda, že na našom kontinente sú knihy prístupné len zopár ľuďom, pravda je i to, že si tu vážia spisovateľov oveľa viac ako v hociktorej krajine sveta. V očiach rodákov sú spisovatelia čosi ako šamani, čarodejníci alebo proféti, pokladajú ich za nositeľov absolútnej pravdy, za ľudí s aureolou múdrosti. So spisovateľmi sa radia aj v otázkach, ktoré nemajú nič spoločné s literatúrou, čo kladie na plecia našich autorov veľkú zodpovednosť.“

 

K vrcholom tvorby Isabely Allende patrí románová trilógia, ktorá – podobne ako niektoré jej ďalšie knihy – vyšla v češtine: Mesto netvorov, Kráľovstvo zlatého draka, Les Pygmejov. V slovenskom preklade okrem spomenutej prózy Láska a tieň vyšli romány Dom duchov, Eva Luna, Dcéra šťasteny, Paula, Sépiový portrét a zbierka poviedok Skazené dievča.

 

„Literatúra je mojou profesiou,“ povedala Isabel Allende. „Jediný materiál, ktorý potrebujem, sú slová. Slová… slová… slová nežnej a zvučnej španielčiny. Nimi je nasýtený vzduch, rozfukuje a opäť ich prináša vietor, môžem si vybrať hociktoré celkom zadarmo: slová krátke, dlhé, biele, čierne. Veselé – zvon, priateľ, bozk. Alebo strašné – vdova, krv, väzenie. Nesmierne množstvo slov, môžem ich kombinovať, ako sa mi zapáči, môžem sa na nich smiať, môžem si ich vážiť, môžem ich využiť tisíc ráz a nemusím sa pritom báť, že sa zoderú. Tu sú, stačí len natiahnuť ruku. Môžem ich chytiť do lasa a skrotiť. A čo je hlavné, môžem ich napísať…“

Z galérie osobností

03.10.2017

S každým dňom v kalendári sa spájajú mená významných osobností alebo udalostí. Nie je tomu inak ani pri dátume 2. október. Aspoň stručne o štyroch slovenských ženách a dvoch mužoch. viac »

Dvaja z literárnych velikánov

29.09.2017

Pred 470 rokmi, 29. septembra 1547, sa narodil španielsky dramatik a prozaik Miguel de Cervantes y Saavedra. Pred 115 rokmi, 29. septembra 1902, sa v Paríži zavŕšila životná púť Émila Zolu. Cervantes viac »

Jeden z trojice maďarských revolučných básnikov

29.09.2017

Stáročné spolužitie s Maďarmi v jednom kráľovstve viedlo i k tomu, že mnohí literáti, ktorým sa právom môže pýšiť maďarská kultúra, sa narodili, alebo pôsobili na dnešnom území viac »

trump

Trump označil dobytie Rakky za zlomový bod v ťažení proti IS

22.10.2017 09:31

"Spoločne naše sily oslobodili celé mesto od nadvlády IS," uviedol vo vyhlásení Trump.

babiš

Babiš: Česko musí v EÚ hľadať partnerov aj mimo Vyšehradskej skupiny

22.10.2017 09:23, aktualizované: 09:46

"Musíme si pripraviť témy, navrhnúť Európskej rade, čo chceme zmeniť," tvrdí Babiš.

Benátky, karneval, masky, Námestie svätého Marka, Taliansko, kostýmy

V Lombardsku a Benátsku sa koná referendum o väčšej autonómii

22.10.2017 08:03

Bohaté regióny chcú hlasovaním dosiahnuť väčšiu kontrolu nad financiami a správou.

CZECH-ELECTION/

Ohlasy svetových médií na české voľby: Vyhral populista Babiš

21.10.2017 20:46, aktualizované: 21:04

Na výsledky českých volieb reagujú svetové médiá aj agentúry.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 80
Celková čítanosť: 55821x
Priemerná čítanosť článkov: 698x

Autor blogu

Kategórie