sliacky

Ailsa Domanová. Jej osud je známy mnohým Zvolenčanom. Počas druhej svetovej vojny sa doma, v Anglicku, zoznámila so slovenským výsadkárom Alexandrom. Padli si do oka, no bola vojna, ktorá ich rozdelila. Nie natrvalo, našťastie len na jeden rok. Keď skončilo vojnové besnenie, slovenský dôstojník  nezabudol na svoju lásku a svoju sľub. A bola svadba.

S manželom prišla na Slovensko pred 70 rokmi. Určite nebolo ľahké nechať príbuzných, priateľov, známe prostredie anglickej metropoly a odísť do neznámych končín kdesi v strede Európy. Ale láska a dôvera k manželovi boli silné. Začiatky boli zložité. Už sám jazyk, ktorý bol pre ňu tak cudzí. Ale prekonala všetko. Aj všetky protivenstvá, ktoré jej osobne a jej rodine pripravil komunistický režim.

Bývala vo Zvolene a náhoda chcela, že sme sa stretli na výstave fotografií vo vtedajšom Dome armády na sídlisku Podborová. Bolo to v adventnom čase roku 2003 a tak reč prišla aj na Vianoce. Pre regionálny týždenník, v ktorom som vtedy pracoval, mi porozprávala, ako to vyzerá počas sviatkov na Britských ostrovoch, v Anglicku i v Škótsku. Nedalo mi, aby som sa jej neopýtal na jej prvé Vianoce na Slovensku. „Pukalo mi srdce,“ zaspomínala. „Príchod na Slovensko bol pre mňa – dievča z Londýna – šok. Nikdy nezabudnem, keď nás na Mikuláša z bytu vyhodili do snehu a na rukách som mala poldruharočné dieťa. A to len preto, že sa manžel so mnou, Angličankou, odmietol rozviesť.“

Alexander Doman, pôvodným priezviskom Deutelbaum, bol synom remeselníka z Nového Mesta nad Váhom, kde sa narodil 2. februára 1914. Ich rodinu sprevádzal smútok. Jeho otec dvakrát ovdovel. Po prvej žene mu zostali dcéra a syn, s druhou mal dvoch synov. Jedným z nich bol Alexander, ktorý prišiel o mamu ako štvorročný a jeho brat sotva dovŕšil rok. V ťažkej situácii sa otec oženil po tretí krát so svojou švagrinou a celá rodina sa presťahovala do Zvolena, kde Alexander vyštudoval na gymnáziu. Chcel sa stať lekárom, no štúdium na Karlovej univerzite v Prahe bolo nad ich finančné možnosti a po roku sa vrátil domov. Stal sa úradníkom a onedlho dostal povolávací rozkaz: 1. októbra 1937 nastúpil základnú vojenskú službu v Banskej Bystrici.

Bol zdatným vojakom a po roku bol už čatárom ašpirantom. Po vzniku slovenského štátu sa aj naňho vzťahovali protižidovské zákony, zdegradovali ho na vojaka a poslali do pracovného tábora na Oremovom laze.

V polovici januára 1940 sa dostal ilegálne do Maďarska a po dlhej púti po stredomorských krajinách vstúpil do československej armády vo Francúzsku. V obranných bojoch bol zranený, no spolu s ďalšími vojakmi ho presunuli za Lamanšský kanál, kde pokračoval v dôstojníckom výcviku. Tam sa stretol so svojou osudovou láskou.

„Zoznámili sme sa niekedy na jar roku 1944,“ povedala Ailsa Domanová v jednom rozhovore pre Pravdu. „Českí a slovenskí vojaci vtedy táborili v zámockom parku v Chomley. Alexander bol výsadkár, mal už za sebou boje a zranenia vo Francúzsku aj v Afrike a čoskoro sa mal presunúť s jednotkou na východný front. Ja som mala 17 rokov, študovala som farmáciu a vo voľnom čase som pracovala ako dobrovoľníčka Červeného kríža. Každý víkend osem hodín v nemocnici. Vraj už po našom prvom stretnutí vyhlásil, že si našiel ženu, ktorú si vezme za manželku, ak prežije vojnu. Oveľa neskôr mi to prezradil Alexandrov priateľ Laco. Koniec vojny však bol ešte ďaleko… Alexander sa mi páčil, bol vzdelaný, ovládal šesť jazykov, bol odvážny, krásne spieval, mal rád hudbu, bol výborný športovec. Takých mužov už dnes nestretnete. O jeho židovskom pôvode sme sa takmer nerozprávali, bol pokrstený evanjelik, a v našej rodine sa nehodnotilo, či je niekto takého alebo onakého vierovyznania, hlavné bolo kritérium – aby to bol dobrý človek.“

Hoci nemecké bombardéri nalietali nad Anglicko takmer každý deň a noc, našli si čas aj na oddych a pre seba. „Nemohli predsa slúžiť 12 – 16 hodín denne, museli si aj oddýchnuť,“ povedala mi pani Domanová v rozhovore pred 13 rokmi. „Chodili sme do kina, do divadla, zatancovať si. Vaši chlapci krásne spievali. Ich reč nám pripadala zvláštna, ale postupne sme sa nejaké pesničky naučili aj my. Vaši chlapci boli pekní a odvážni. Fešáci. Tešili sa, že sa raz vojna skončí a oni sa budú môcť vrátiť domov.“

Podľa jej slov sa do Československa vydalo až 1 800 Angličaniek. S nástupom normalizácie z nich najmenej polovica odišla. „Tie rodiny, ktorých deti sa narodili v Anglicku, mohli odísť. Môj najstarší syn sa narodil v Prahe tesne po februári 1948, takže mňa s ním do Anglicka nepustili. Ani manžel nemal záujem odísť. Bol hrdý na Slovensko, tu chcel žiť. Teraz chodím do Anglicka každý rok, musím dobehnúť tie roky. Ale nad návratom nerozmýšľam. Tu mám svoju rodinu, tu, na Sliači, tak, ako si sám želal, je pochovaný aj môj manžel,“ vysvetlila mi. Alexander Doman zomrel 29. októbra 1996. Ale to predbieham…

V lete 1944 v hodnosti poručíka Alexander Deutelbaum nastúpil na loď Capetown Castle, ktorá československých vojakov odviezla do egyptského prístavu Port Saíd a odtiaľ okľukou cez Sýriu, Irak a Irán na sovietske územie do Baku a na Ukrajinu. Stal sa veliteľom roty 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR, ktorá sa zapojila do bojov o Duklianskych priesmyk. Ako spomínala pani Domanová, mal šťastie. Z 97 vojakov, ktorí odchádzali z Anglicka, padlo na Dukle 84. Aj poručík Doman bol ranený, ale to mu nebránilo, aby nasadol do lietadla a išiel na pomoc povstaniu. Zúčastnil sa obranných bojov pri Dobrej Nive, Dobroči, Podbrezovej, Hiadli… Po rozkaze, aby prešli na partizánsky spôsob boja, ustúpila jeho jednotka do Nízkych Tatier, pretrpel pochod cez Chabenec v snežnej búrke, ktorá zabila desiatky mužov, jeho jednotka sa usadila nad Krpáčovom, odkiaľ podnikala diverzné akcie, a v polovici februára 1945 sa spojila v Brezne s Červenou armádou.

Po skončení vojny nechcel mať nemecké priezvisko a úradne si ho zmenil na Doman. K takémuto rozhodnutiu dospeli mnohí. Nečudo. 23 jeho príbuzných zahynulo v nacistických táboroch smrti, alebo bolo zavraždených inde. Brata Arnolda, zvolenského inštalatéra, našli po prechode frontu v spoločnom hrobe na židovskom cintoríne. Už v hodnosti kapitána bol pridelený k pátracej skupine pre službu v zahraničí a bol medzi tými dôstojníkmi, ktorí vypátrali miesto pobytu Jozefa Tisu v americkej okupačnej zóne a priviedli ho do Prahy. Vraj bol na stope aj ďalším fašistickým exponentom, no akosi priskoro prišlo jeho odvolanie a odsunutie na veľvyslanectvo do Londýna.

O tom, že jej Alexander žije, sa Ailsa dozvedela v máji 1945 a v septembri sa po viac ako ročnom odlúčení stretli. Bolo to iba na chvíľu. Alexander Doman priletel do Londýna služobne len na 24 hodín. „Času mal málo, ale navštívil nás. Chcel vedieť, či som ho čakala, či je tá láska obojstranná,“ spomína na opätovné stretnutie pred desiatkami rokov.

27. januára 1946 vymenovali Alexandra Domana za asistenta československého vojenského atašé v Londýne. „Vzali sme sa a chystali sme sa založiť rodinu,“ pokračuje v spomienkach pani Domanová. „V septembri 1947 však zavolali manžela do Prahy s tým, že ho chcú poslať na polročný študijný pobyt do USA. Vybrali sme sa do Československa spolu autom, bývali sme v pražskom hoteli Atlantis. Namiesto Ameriky mu však ponúkli štúdium v Rusku. Manžel to odmietol a oni v tom videli môj zlý vplyv. Nadriadení mu poradili rozviesť sa s Angličankou a vstúpiť do komunistickej strany. Za nič na svete – povedal. A tak ho poslali do Zvolena. Lenže to sa už mal narodiť náš Bobby. Chcela som rodiť v Anglicku. Vylúčené, povedali. Klietka spadla. Písal sa už apríl 1948.“

Vo Zvolene sa im žilo ťažko. „Manžela prepustili z armády a poslali ho do ostravských baní. Odmietol. Potom mu vybrali Handlovú. Opäť odmietol. Zostal nezamestnaný, ale to sa vtedy nesmelo. Obvinili by ho z príživníctva, hrozilo, že ho pošlú do pracovného tábora. Hodil sa teda na maródku. Z vojenského bytu nás vyhodili do snehu a vysťahovali nás do núdzového, pavlačového. Plienky som zrazu musela prať v drevenom koryte, ktoré som jakživ nevidela. V Anglicku sme už mali práčku. Zvykla som si. V peci, kde sa kúrilo drevom, som začala piecť z prídelovej múky biely chlieb. Vo Zvolene sa vtedy dal zohnať iba čierny. Nikdy som však nedala najavo, že nemáme čo jesť, hoci boli časy, keď skutočne nebolo čo do úst. Ani do Anglicka príbuzným som o tom nepísala. Ale keď je človek mladý, myslí si, že to nemôže trvať nekonečne, musí sa to raz skončiť. Tá nádej mi dávala silu pokračovať. Dva razy do roka som podávala žiadosť o vycestovanie do Anglicka, zakaždým to úrady zamietli. V roku 1953 mi zomrela stará matka. Pýtala som sa na pohreb. Veď ju pochovajú aj bez vás, – smiali sa tajní na polícii.“

V roku 1955 bola v Prahe spartakiáda, ktorá priláka turistov aj zo západnej Európy. Vtedy prišla do Prahy s cestovkou aj Ailsina matka. Jej zať ju načierno priviezol do Zvolena, aby si mohla vidieť vnukov. „Keď zazrela tie myši a potkany v našom baraku, len zalomila rukami a s plačom sa brala preč,“ hovorí aj po rokoch so smútkom v hlase. Konečne dostala aj ona šancu vycestovať, ale… „Mohla som príbuzných navštíviť každé tri roky, ale vždy len s jedným synom. Čo som si ja musela v súvislosti s týmito cestami vytrpieť! Deň pred cestou mi zobrali pas, a letenky už boli kúpené. Nehovoriac o výsluchoch po návrate a o domových prehliadkach. Keď mal manžel 40 rokov, dostal z toho ľahší infarkt. Ovládal šesť jazykov a chcel ich učiť, ale dovolili mu to až po piatich rokoch. Mňa prijali za laborantku na vysokú lesnícku školu až v roku 1962. Dostala som plat 700 korún. Aj za to vďaka, lebo si to žiadalo odvahu. Predtým som smela pracovať len ako robotníčka.“

Na Slovensku zostali aj po novembri ´89. Nemohli odísť. Alexander mal už 75 a sužovali ho choroby. A kto by im po viac ako štyridsiatich rokoch v Anglicku pomohol? Nechceli obťažovať rodinu. A Ailsa si na Slovensku napokon zvykla. Tvrdí, že má škótske korene a Slováci sú vraj svojou povahou Škótom podobní. Aj krajina je podobná – hornatá.

V roku 1969 Alexandra Domana rehabilitovali a povýšili do hodnosti podplukovníka, o 25 rokov neskôr mu pridali ešte jednu hviezdičku. V roku 2000 mu udelili in memoriam Cenu mesta Zvolen a jeho menom pomenovali nový park v centre mesta.

Ailsa Domanová je jediná slovenská žena s Radom Britského impéria za služby veteránom druhej svetovej vojny a za osobný prínos k formovaniu bilaterálnych vzťahov medzi Veľkou Britániou a Slovenskom. Pred 11 rokmi ju ním dekorovala sama kráľovná Alžbeta II., s ktorou sa stretla niekoľkokrát. Prvý raz vraj už na jej zásnubách s princom Philipom. Stále má aj britské občianstvo a je na svoju kráľovnú hrdá.

Ailsa Domanová, Angličanka, ktorá od svojich 20. rokov spojila svoj život so Slovenskom, sa v máji dožila úctyhodného veku 90 rokov.