Založ si blog

Poučenie, ktoré som si zapamätal

Dnes je tomu 10 rokov, čo zomrel umelecký fotograf Karol Kállay, ktorý sa svojou tvorbou presadil nielen doma, ale aj v tom zahraničí, ktoré bolo za nepriechodnou železnou oponou. Osobne som sa s ním nikdy nestretol, no s jeho menom sa spája moja spomienka na deň, v ktorom som sa presvedčil, že na tom našom milom Slovensku nie je ani dnes až taká sloboda, ako sa nám to snažia nahovoriť ponovembroví lídri.

 

Karol Kállay patril k tým umelcom, ktorí významne reprezentovali Česko-Slovensko a robili mu vo svete veľmi dobré meno. Za „totáča“ i po ňom. Jeho fotky sa objavovali v takých renomovaných časopisoch, ako je GEO (v roku 1992 mu udelili prestížnu cenu Fotograf roka), Focus, Paris Match, Spiegel… Preslávili ho obrazové publikácie Pieseň o Slovensku a o najvýznamnejších veľkomestách sveta, dvakrát získal cenu UNESCO. V roku 1998 mu prezident SR Rudolf Schuster za celoživotné dielo prepožičal Pribinov kríž I. triedy.

 

Osobne som sa s ním nikdy nestretol a nemá zmysel, aby som kopíroval informácie o jeho živote a tvorbe, ktoré si môže každý veľmi ľahko vygoogliť. Takú spomienku prenechám povolanejším. Ale s menom Karola Kállaya sa spája jedna moja životná skúsenosť, s ktorou je sám majster kresliaci svetlom spojený len úplne okrajovo a absolútne nevinne.

 

Je tomu možno 15 rokov, čo nám naša šéfka v redakcii regionálnych novín, patriacich do veľkej vydavateľskej grupy, oznámila, že redakciu navštívi chlapík, ktorý nás poučí, ako máme písať. Tuším sa volal Klein a jeho dôležitosť i schopnosti mal podčiarkovať fakt, že pôsobil v Slobodnej Európe. Naivne sme si mysleli, že príde a upozorní nás na štylistické či gramatické prehrešky…

 

Prišiel, sadol si, kávu odmietol, vraj škodí, ani bublinkovú vodu nemôže… Ani sa nezohrial a dal sa do práce.

 

Prvý som mu padol do rany ja. Položil mi na stôl článok. Dovolil som si ho napísať z úcty k priateľovi Janovi Laukovi, ktorý krátko predtým tragicky zahynul pri dopravnej nehode. Zoznámil som sa s ním v Dudinciach, kde býval a kde organizoval kultúrny život. V amfiteátri dávali akurát nejakú operetu, urobil som pár fotiek a tie sa náhodou dostali na obálku celoštátneho kultúrneho časopisu. Áno, bolo to ešte v časoch socializmu. Potom sme sa stretli viac-menej náhodne na kultúrnych podujatiach alebo v jeho pivničke na sebechlebskej Starej Hore, kde sa pochválil svojou robotou vo vinohrade. Pán Klein na mňa zaútočil otázkami asi v tom zmysle, že ako som si dovolil taký článok napísať, čo tým sledujem, prečo ho glorifikujem, a prečo som nenapísal pravdu, že bol komunista… Nuž, priznám sa, či bol komunista alebo nie, neviem doteraz, nemal som dôvod pýtať sa ho na to ani za socializmu, ani po novembri ´89. Nuž, dostalo sa mi poriadnej hubovej polievky, že som si takéhoto človeka dovolil pochváliť za jeho celoživotnú prácu na kultúrnom poli.

 

To bolo z jeho strany – aspoň čo sa týka mňa – všetko. Priznám sa, že som chvíľu sedel s otvorenými ústami i vypúlenými očami, že mi pri tom poučení vyschlo v krku a tak som ani nepoďakoval a vyparil som sa z redakcie na druhú stranu námestia – do vinotéky. Pohárom tramínu som spláchol horkosť v ústach i na duši.

 

Netrvalo dlho a prišiel za mnou kolega. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že aj jemu vyčistil žalúdok. Dôvod si už nepamätám. Až potom prišla na rad sama šéfka. (Žiaľ, zomrela začiatkom tohto roka vo veku 51 rokov). Keď za nami prišla do nášho utešujúceho vínneho útulku, hnevom priam sršala. Krátko predtým urobila celostranový rozhovor – a rozhovory vedela robiť kvalitne – práve s fotografom Karolom Kállayom. A to vraj bola veľká chyba propagovať človeka, ktorý bol „protežovaný komunistami“. Prečo rozhovor neviedla práve týmto smerom? Prečo nenapísala, že slúžil komunistom? Nuž, asi preto, že na rozdiel od pána Kleina, ona pána Kállaya vnímala ako človeka – umelca, čo bolo nášmu poučovateľovi zrejme cudzie.

 

Ale prežili sme to. Pána Kleina som viac nestretol a zjavne mi nechýba. Ani podobné „politické školenie mužstva“ sa viac neopakovalo. A ani to mi nechýba. Trúfam si napísať, že aj bez tých odsúdení a poukázaní na našu neschopnosť sme si udržiavali primeranú novinársku slobodu, písali sme to, čo sme cítili za vhodné povedať čitateľovi, z úcty k nemu, bez takého či onakého politického podfarbenia. Možno si príliš fandím, ale myslím si, že takáto forma našej práce nebola nášmu týždenníku na škodu.

Ako prvý izoloval pôvodcu cholery

09.07.2018

Filippo Pacini, ktorý zomrel pred 135 rokmi, 9. júla 1883, vynikol ako lekár - anatóm. Napriek úspešným výsledkom výskumov sa svetskej slávy nedočkal. Pochádza z talianskeho mesta Pistoia, viac »

Posledný slovenský polyhistor

25.06.2018

Pred 175 rokmi, 24. júna 1843, sa narodil v oravskej dedine Jasenová pod majestátnym Chočom Ivan Branislav Zoch. V 19. stor. sa vedci už väčšinou špecializovali na úzky okruh problémov vo viac »

Muž, ktorý zastavil Slnko a rozhýbal Zem

24.05.2018

máj 1543 bol posledným dňom v živote Mikuláša Kopernika, poľského matematika a astronóma, ktorý sa heliocentrickou teóriou odvážil protirečiť súdobým vedcom i cirkvi. Pochádzal z kupeckej viac »

Peter Kresák

Most-Híd navrhne na ústavného sudcu svojho poslanca

17.12.2018 20:47

Poslanci parlamentu by mali voliť kandidátov na sudcov ÚS na schôdzi, ktorá sa začne 29. januára 2019.

Gabriela Matečná

Matečná: Neviem, čo chce kontrolovať misia europarlamentu na Slovensku

17.12.2018 19:30

Europoslanci z výboru CONT sú na kontrolnej návšteve na Slovensku do 19. decembra.

Anna Donáthová, maďarsko, protest

Orbánovízia je po nadčasoch ďalším terčom hnevu

17.12.2018 19:17

Otrocký zákon, ako odporcovia nazývajú novelu zákonníka práce, odštartoval dávno nevídanú vlnu protestov proti vláde Viktora Orbána.

Ukraine Russia

Od začiatku ruskej agresie zahynulo 2914 ukrajinských vojakov, tvrdí Porošenko

17.12.2018 19:03

Ozbrojený konflikt na Ukrajine vypukol pred štyrmi rokmi.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 125
Celková čítanosť: 134274x
Priemerná čítanosť článkov: 1074x

Autor blogu

Kategórie