sliacky

Ľudo Zelienka, ktorý sa narodil vo Zvolene 5. decembra 1917, mal veľký dar rozdávať smiech a dobrú náladu. Spolu s Ďurim Štachitkom (Elemírom Erbym) a Strýcom Marcinom (Milanom Mlsnom) kraľoval ako Ujo z Detvy slovenským zábavám v socialistických rokoch. Neraz zaťal do živého v duchu arménskeho príslovia „Pravdu treba hovoriť žartom“.

Po štúdiách na Učiteľskej akadémii v Banskej Bystrici učil Ľudo Zelienka v Zolnej a na Budči. Po vojne sa presťahoval do Bratislavy, kde pôsobil na Povereníctve školstva a od roku 1950 bol redaktorom v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve.

Ako tvorca čŕt, fejtónov a krátkych poviedok sa prejavil už ako stredoškolák. Knižne debutoval v roku 1950 divadelnou hrou pre deti Detvančok a Hopsasa vo svete nestratia sa. Už v prvých prácach sa odrazil jeho záujem o ľudovú slovesnosť, čo znásobil zbieraním anekdot a humorných príbehov. Využil ich najmä pri tvorbe scenárov k estrádnym programom, v ktorých ako Ujo z Detvy rozdával smiech plnými hrsťami.

Ľudo Zelienka publikoval jednak pod svojím pravým menom, ale aj pod rôznymi pseudonymami. Okrem najznámejšieho Uja z Detvy to boli prímena Akela, Detvan, Hron, Ľudovít Radimovský a iné. V roku 1951 sa dostali na divadelné scény jeho veselohry Figliari spod Poľany a Živý kútik. Na motívy prvej z nich pripravil o tri roky neskôr libreto k prvej slovenskej detskej opere Rozprávka pri praslici, ktorej hudbu skomponoval Július Kowalski. Práve tvorba pre deti hrala významnú úlohu v živote Ľuda Zelienku. Išlo predovšetkým o bábkové a divadelné scénky, ale aj spevníky pre mladých skautov a iné mládežnícke skupiny.

Do všeobecnej známosti sa však dostal najmä vďaka svojim humoristickým, anekdotickým poviedkam, ktoré zhrnul do kníh Detvianska nátura, Poľovnícke, Rybárske a Športové smiechoty. Napísal aj ďalšie veselohry a kabarety a pre televíziu populárny seriál Chválenkári. Ľudo Zelienka zomrel v Bratislave ako 59-ročný 8. augusta 1977.

Vo Zvolene pri DK ŽSR úspešne funguje divadelný ochotnícky súbor, ktorý si vzal do svojho názvu meno Ľuda Zelienku. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť pocitu, že tomuto nášmu rodákovi zostávame vo Zvolene veľa dlžní, akoby jeho hviezda zapadla a – ako sa hovorí v inej súvislosti – zišiel z očí, zišiel z mysle. Na svoju tvorbu síce nekládol vysoké umelecké nároky a jeho ľudový humor vyznieva dnes možno starosvetsky, no ešte aj dnes je dosť tých, ktorí sa pri čítaní Zelienkových anekdotických príbehov chytajú za bránice, a nie sú medzi nimi iba takí, ktorí si Uja z Detvy  naživo pamätajú.

V mojej knižnici mám všetky Zelienkove Smiechoty. Detviansku náturu som už dakedy dávno niekomu požičal. Už neviem komu, viem len to, že natrvalo. Dnes je to taká vzácnosť, že keď som si ju chcel vypožičať vo zvolenskej knižnici, div som to nemusel podpísať vlastnou krvou. Naštval som sa a celú knihu som si prepísal do počítača. Aj v naivnej nádeji, že sa nájde nejaký vydavateľ, ktorý sa dá na to riziko, že v dnešnej zamerikanizovej (ne)kultúre knihu opäť vydá.

Aby som vám ušetril námahu, dovolím si na záver pridať jedno zo Zelienkových humorných rozprávaní s pevnou vierou, že sa autor niekde v spisovateľskom nebi za to neurazí a nebude si nárokovať honorár, ktorý v dnešnej dobe na Slovensku beztak nie je zvykom platiť.

Včelár

Ľudo Zelienka

Sváko Adamoje viezli z Detvy do Podkriváňa včely. Rojáčik s rojom si vo vlaku položili pod lavicu. Bafkali si spokojne z fajočky a dymili, akoby chceli včelí roj podkurovať. Skúseným okom pozorovali prírodu a šacovali, ako bude medovať ďatelina, horčica, agát, lipa a iné medonosné rastliny. Tešili sa na znášku.

Náhle akoby do nich blesk udrel… Pomrvili sa… Fajka im vypadla z úst. Tri ostatné vlasy im dupkom vstali… Nahli sa pod lavicu. Rojáčiku sa odškeril letáč. Časť roja už vyšla na slobodu! Včeličky si radostne mašírovali po svákových nohách ta hore, hore – do gatí…

– Otca vám! – uľavili si sváko a horúčava ich zaliala, keď si len pomysleli, čo sa stane, až sa včely napaprčia a začnú ukazovať, čo vedia. Nemali ani kedy domyslieť, letáč na rojáčiku zavreli, ale rozprplené včeličky už začali trnofraj. A medzi prvými to skúsili práve na svákovi.

Dovtedy pokojný, dôstojný starec sa v okamihu zmenili na zúrivého šarkana. Nič netušiaci cestujúci len oči otvárali. Nechápavo krútili hlavami, čo sa to stalo starčekovi.

V prvej chvíli nikto nevedel pochopiť, prečo sa zrazu rozmrvili. Prečo švihajú rukami, hromžia a škrabú sa na miestach, kde slušný človek pred inými ani nepozrie.

Prv, ako sa cestujúci spamätali, sváko na dovŕšenie pochýb priškrteným hlasom preukrutne zrevali:

– Všetci von!… Ohluchli ste?!… Von!!!

Ľudia sa nazdali, že sa starký zbláznil, preto pred ním naozaj ustupovali, aby ho nedráždili. Po chvíli, pravda, už aj oni sa spamätali a začali rovnako nadávať, kričať, šomrať, vyhrážať a škrabať sa tam, kde pred ľuďmi ani okom nezavadia…

Včely potvorsky sekali, štípali. Najhoršie bolo, že sa širokými gaťami dostali až na najcitlivejšie miesta. Sváko tancovali na laviciach ako indiánsky náčelník. Rukami sa tĺkli po stehnách a vydávali škreky ako jastrab, keď zajaca drhne. Napokon skočili k obloku. Hanba sem – hanba tam, stiahli gate a vytriasali ich von.

Keď sa však človeku začne lepiť smola na päty, málokedy zostane pri jednej nepríjemnosti. Ani so svákom nebolo ináč.

Ako sa tak rozháňali so svojimi „štípavými gaťami“, akoby na potvoru naďabil sa nablízku strom. Gate sa zachytili oň a zostali visieť na haluzi ako biela zástava.

– Čo si teraz počať? – dumali utrápený, doštípaný. Ľudia, čo sa tisli na chodbe, búchali na dvere ako diví. Sváko by aj vybehli medzi nich, ale hanbili sa.

Medzitým cestujúci prišikovali k zatvoreným dverám konduktora. Ktosi dokonca stiahol záchrannú hamovku. Vlak o chvíľu stál. Zo všetkých vagónov vychádzali zvedavci. Prvé správy o starom človeku, čo náhle dostal ťažký záchvat zúrivosti, vo chvíli premenili na reči o nebezpečnom medzinárodnom lupičovi, ktorý sa zbláznil na kope zlata a nikoho nepúšťa k sebe. Na opačnom konci vlaku iný pohotovo rozchýril, že akýsi starec – bosorák bojuje o svoju čiernu dušu s húfom ježibáb, ktoré síce nevidieť, ale počuť, ako strašne fučia.

Zvedavci, čo do všetkého strkajú nos, robili najväčšiu garazdu. Nábožní sa vrúcne modlili, iní zorganizovali záchrannú čatu. Napochytro sa ozbrojili palicami, kameňmi i železom a zaútočili. Jedni zvnútra, druhí zvonku.

Sváko už boli doštípaný a taký opuchnutý, že oči mali tam, kde im ešte pre chvíľou uši trčali.

Jeden z čudákov, čo sa prvý odvážil k obloku a videl neforemnú tvár starca, zakričal:

– Pripravte zvieraciu kazajku!

– Ka-zaj-kúúú! – nieslo sa od úst k ústam. – Ka-zaj-kúúú!

Sváko už videli, že tak či onak je zle. Nezdržali sa a otvoreným oblokom zrevali z plných pľúc: – Ja sa vám, prepytujem, na vašu kazajku! Podajte mi gate alebo nohavice, a hneď bude po paráde!… A ujdite, lebo aj vás moje včely dorichtujú!

Len vtedy si dav cestujúcich všimol, že z vagóna sa roja včely ako z úľa. A keď niekoľko zatúlaných včiel aj žihadlami sa predstavilo zvedavcom, nastal hromadný ústup. O chvíľu bolo okolo vagóna všetko prázdne. Cestujúci si zakrývali hlavy a rukami sa oháňali proti rozkokošeným bojovniciam.

Akýsi dobrodinec sa osmelil a podal svákovi svoje pracovné nohavice…

Chudák, viac mŕtvy ako živý, fukli s rojáčikom poza kríky do polí. Nič to, že boli doštípaný, znivočený, hlavné je, že sa bez posmechu vytratili z vlaku, ktorý v ten deň meškal bezmála dve hodiny.