Založ si blog

Ešte naša slovenská reč žije

Pred 130 rokmi, 10. septembra 1887, sa na fare v gemerskej dedine Chyžné skončila životná púť evanjelického farára, básnika, prozaika a národného dejateľa Sama Tomášika. Všeobecne známym sa stal najmä ako autor textu hymnickej piesne Hej, Slováci!

 

„Pohnutý smutnou skúsenosťou, že Prahu našiel som priveľmi ponemčenú, rozpomenul som sa tam i na svoj milý národ slovenský, už v ten čas nemilobohu utláčaný, hanobený a hatený vo svojom kultúrnom vývoji,“ zaspomínal si s odstupom rokov na zrod svojej najznámejšej básne Samo Tomášik. „Vracajúc sa z českého polozrúcaného divadla večer domov, počali ma trápiť pochybovanie a bázeň, či ozaj Praha, táto perla západného Slovanstva, nezanikne pre Slovanstvo v cudzom mori a či potom i môj milý národ slovenský tiež neutopí sa v cudzine? Konečne nad pochybnosťami zvíťazila pevná moja viera v lepšiu budúcnosť môjho utláčaného národa, padla mi na myseľ známa poľská pieseň Jeszcze Polska niezginela, poki my źijemy a na tento nápev vyrojili sa z hlbín mojej duše všetky tri slohy piesne Jej, Slováci! – ktorú som si zaznačil do svojho cestopisného denníka.“

 

Hej, Slováci!

 

Samo Tomášik, ktorý sa narodil v Jelšavskej Teplici 8. februára 1813, sa zastavil v Prahe pri ceste na štúdiá do Berlína. Stovežatú metropolu Čiech našiel apatickú, českých vlastencov vystrašených všadeprítomnými špicľami Metternichovej tajnej polície. V hoteli U zlatého vola, v ktorom sa ubytoval, vytryskli na papier z jeho duše verše, ktoré sa o štyri roky neskôr objavili v kalendári Gašpara Fejérpataky – Belopotockého.

 

Hej, Slováci!, ešte naša slovenská reč žije

 dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,

žije, žije duch slovanský, bude žiť na veky,

hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!

 

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,

nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny

 i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete,

Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.

 

I nechže sa aj nad nami hrozná búrka vznesie,

skala puká, dub sa láme a zem nech sa trase:

My stojíme stále pevne ako múry hradné

– čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne!

 

Tomášikove verše s pôvodným názvom Na Slovany zneli z hrdiel štúrovcov, na barikádach v Prahe v meruôsmom roku, jeho báseň sa stala neoficiálnou hymnou všetkej slovanskej mlade v revolučnom vrení 1848 – 49. Noviny Pesti Napló označili Tomášika za panslavistického Rougeta de Lisle a jeho pieseň za slovanskú Marseillaisu. Počas prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 45 bola slovenskou hymnou. (Jej text v rôznych slovanských jazykoch môžete nájsť na https://sk.wikipedia.org/wiki/Hej,_Slov%C3%A1ci)

 

Život plný tragických udalostí

 

Samo Tomášik prevzal po otcovi faru v Chyžnom, kde ho počas štúdií v Nemecku zastupoval ďalší známy štúrovský dejateľ a básnik Samo Chalupka. Po návrate zo štúdií zostal Samo Tomášik verný chyžnianskej farnosti až do konca života. Svedčí to o tom, že si získal úctu a dôveru tamojších veriacich, ktorí ho dokázali potešiť v trpkých chvíľach. A tých bolo naozaj veľa. Stačí, keď sa začítame do Národných novín, ktoré pri príležitosti 50. výročia vzniku piesne Hej, Slováci o jej autorovi napísali: „Najstarší syn Pavel, chlúba vtedajšej slovenskej mládeže, ktorému sám Palacký sľuboval veľkú budúcnosť na poli slovanskej vedy, keď už práve mal nastúpiť svoju mnohosľubnú dráhu – umrel. Najstaršia dcéra skončila tragickou smrťou, taktiež i druhý syn. Tretí, Samko, ako už kaplán pri otcovi, šiel sa kúpať do vody takej tichej a plytkej, že tá od nepamäti nepripravila človeku smrť, a doniesli ho domov – mŕtveho.“ Sám utrpel úraz, ktorý ho poznačil na celý život. V roku 1846 pri ceste kočom cez Hnúšťu sa kone splašili, Tomášik vypadol na cestu a otrasom mozgu prišiel o sluch.

 

Vychádzal z ľudových povestí a piesní

 

Musela byť v jeho tele a najmä duši veľká sila, keď pri všetkých tých nešťastiach vytrvalo bojoval za práva Slovákov. Významný je jeho podiel na založení prvého slovenského gymnázia v Revúcej, ktoré si práve v týchto dňoch pripomína 155. výročie svojho založenia. Výzvy na vzkriesenie slovenského národa nechýbajú ani v jednej z literárnych prác Sama Tomášika. Pri ich tvorbe vychádzal z ľudových piesní a povestí.

 

Zahĺbil sa do poznania histórie rodného Gemera, ktorý zachytil v poviedkach a novelách. V prvej z nich s názvom Hladomra sa vrátil do čias tatárskeho plienenia. Do nej vložil aj túto pieseň:

 

Do boja, Slováci, do boja, junáci, do boja!

Paloše po boku, koníky do skoku už stoja.

Za našu rodinu, za dom a krajinu bojujme!

Jak naši otcovia i sláva národa! Nech žije!

Kto nezná slávne žiť a môže v hanbe hniť, nech hnije!

 

Jeho pozornosti samozrejme nemohli uniknúť zrúcaniny Muránskeho hradu na pyšnom brale nazývanom od nepamäti Cigánka. V jeho historických poviedkach a novelách vystupuje lúpežný rytier Bašo i chýrna krásavica Mária Széchyová – Muránska Venuša, ktorej pôvabu neodolal ani sám uhorský palatín Fraňo Vesselényi. V novele Malkotenti približuje Samo Tomášik protihabsburské povstanie vedené Imrichom Tökölim, v ďalšej s prostým názvom Kuruci Rákocziho povstanie na začiatku 18. storočia.

 

Pri všetkej vážnosti tém, nechýba v Tomášikovej próze a poézii ani štipka humoru, opäť ním nadväzujúc na ľudové spevy a obyčaje. Všeobecne známymi, zľudovenými, sa stali jeho piesne Hej, pod Kriváňom (pôvodne Hej, pod Muráňom) a Ja som bača veľmi starý.

 

Infarkt po zaťovej samovražde

 

Napriek hrdosti na národ, z ktorého pochádzal, sa Samo Tomášik neznížil k znevažovaniu a spochybňovaniu podielu Maďarov na historickom vývoji krajiny pod Tatrami a na strednom Dunaji. Napriek tomu si ho uhorská polícia začala bližšie všímať, a to najmä po ováciách, ktoré mu pripravila Praha pri príležitosti 50. výročia vzniku hymnickej piesne Hej, Slováci!

 

Ale aké nebezpečenstvo mohlo hroziť Uhorsku od 70-ročného starca? Viac sa zamerali na jeho zaťa Bohumila Nosáka, ktorý pod maďarizačným tlakom zvolil samovraždu skokom z kostola v Čiernej Lehote. Nedlho po tom – evidentne aj pod vplyvom tejto ďalšej tragickej udalosti v živote – sa smrteľným infarktom skončila životná púť Sama Tomášika. Stalo sa tak pred 130 rokmi, 10. septembra 1887.

 

Pamätná izba v Chyžnom

 

Samo Tomášik sa pridal k tým kňazom, ktorí šírili hospodársku osvetu a v praxi sa snažili ukázať, ako sa dá aj v nehostinnejšom kraji dopestovať kvalitné ovocie, ako sa vyplatí chovať včely… Svoje poznatky odovzdával vo svojom okolí i prostredníctvom časopisu Obzor, kde sa mohol oprávnene pochváliť napríklad dopestovaním hrozna: „Aj keď u nás v Chyžnom nemáme riadnych viníc, predsa na zábradliach, pri stenách budov, dvorov a záhrad radi pestujeme dobré a včasné druhy hrozna. Odporúčam modrú Isabellu, lebo je včasná a bohato rodí. Keď na jeseň roku 1863 dolnokubínsky pán farár Samuel Novák priviedol prvých oravských žiakov do revúckeho gymnázia, navštívil aj mňa. Ponúkol som ho týmto hroznom, nechcel veriť, že sa to urodilo tu v Chyžnom pod Kohútom. Aj v neprajnom roku 1864, keď hrozno na mnohých miestach pomrzlo, Isabella u nás úplne dozrela.“ 

 

Ak vás cesta zavedie na Gemer a konkrétne do dediny Chyžné, o ktorej prvá zmienka pochádza síce až z roku 1427, ale podľa ranogotického kostola je určite najmenej o dve storočia staršia, môžete nahliadnuť do kostola, v ktorého interiéri sa nachádzajú vzácne fresky z druhej polovice 14. storočia a oltár, ktorý vznikol v dielni chýrneho majstra Pavla v Levoči. O obci a o živote Sama Tomášika a o jeho podiele na slovenskej kultúre a historickom vývoji sa môžete dozvedieť viac v jeho pamätnej izbe, ktorú otvoril v roku 1997. Jej tvorcovia vychádzali z myšlienky Sama Tomášika: „Aby národ vedel milovať a vážiť si svoje rodisko, svoju vlasť, aby nemal príčin za svoje sa hanbiť, ani za cudzím sa pachtiť a len to chváliť a obdivovať, čo nie je jemu samému vlastné, ale cudzie: Teda musí predovšetkým dobre poznať svoje rodisko, tú kolísku svojich dávnych predkov, pamiatku ich dejov a dávnej moci, ktorú predsudky a neprajnosť terajšieho pokolenia radi do tône postavili a večnou tmou zahaliť chceli…“

 

A patrí sa pri krátkej prechádzke gemerskou obcou Chyžné zastaviť sa i na miestnom cintoríne a pri hrobe Sama Tomášika sa pokloniť jeho pamiatke.

Premiéry svojho posledného filmu sa nedožil

12.01.2018

Prešovský rodák Leopold Arje Friedmann (* 30. januára 1918), ktorý si v roku 1945 zmenil meno na Leopold Lahola, sa zaradil medzi významným slovenských dramatikov a scenáristov. Detstvo prežil viac »

Herec a režisér s nezabudnuteľným hlasom

12.01.2018

Pred 100 rokmi, 12. januára 1918, sa narodil vo Svätom Antone herec a režisér Karol L. Zachar. Jeho občianske priezvisko bolo Legény. To je to L., ktoré sa pri ňom uvádza. Z úcty k matke si viac »

Z väzenia do prezidentského kresla

11.01.2018

Desiateho januára 1913 sa v Dúbravke narodil posledný československý socialistický prezident Gustáv Husák. Jeho život je typickou ukážkou cesty, ktorou museli prejsť mnohí komunistickí funkcionári viac »

Vladimir Putin

Rusko obmedzilo účasť pozorovateľov z USA na voľbách prezidenta

17.01.2018 16:11

Ruskí pozorovatelia, ktorí prišli predvlani na americké voľby, smeli pôsobiť len ako členovia medzinárodných misií.

Sajf Islam Kaddáfí

Zachráni Líbyu syn zvrhnutého plukovníka Kaddáfího?

17.01.2018 16:00

Sajf Islam, druhorodený syn zvrhnutého a zavraždeného plukovníka Muamara Kaddáfího, sa môže vrátiť na politickú scénu.

psia toaleta, pes

Pribúdajú psie toalety, mestá ich chvália

17.01.2018 16:00

Handlová je ďalším slovenským mestom, v ktorom zaviedli novinku - psie toalety. Momentálne je mestom s najväčším počtom psích záchodov na Slovensku. Majú ich až dvadsať.

merkelová

Merkelová verí, že SPD o koaličných rokovaniach rozhodne zodpovedne

17.01.2018 15:58

Angela Merkelová verí, že sociálni demokrati (SPD) urobia zodpovedné rozhodnutie, keď budú v nedeľu riešiť, či začať koaličné rozhovory alebo nie.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 90
Celková čítanosť: 69134x
Priemerná čítanosť článkov: 768x

Autor blogu

Kategórie