Založ si blog

Osobnosť, na ktorú by sme nemali zabudnúť

Pred 115 rokmi, 20. septembra 1902, sa narodil v Tisovci Vladimír Clementis, osobnosť, ktorá je príkladom historického vývoja u nás v prvej polovici minulého storočia. Za svoje presvedčenie zaplatil životom. Odsúdili a obesili ho tí, ktorým najviac veril – komunisti.

 

Rodný dom Vladimíra Clementisa sa nachádza v centre Tisovca a dnes je v ňom zriadená pamätná izba. V nej sa môžeme detailne zoznámiť so životom, dielom a ideovým zmýšľaním človeka, ktorý za svoje presvedčenie zaplatil tým najcennejším – vlastným životom. Koniec jeho života je o to tragickejší, že ho na popravisko poslali tí, ktorým najviac veril – komunisti.

 

Vladimír Clementis sa narodil 20. septembra 1902 v Tisovci do učiteľskej rodiny. Ako 11-ročný odišiel na gymnázium do Skalice, odkiaľ pochádzal jeho otec. Maturitu zložil už ako občan nového štátu – Československej republiky. Už počas gymnaziálnych štúdií sa dostal k marxistickej literatúre, ktorá sformovala jeho ideový pohľad na svet a spoločnosť. Ako študent práva na Karlovej univerzite v Prahe sa zapojil do socialistického hnutia, medzi študentov, sústreďujúcich sa okolo časopisu DAV, ktorého bol redaktorom. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).

 

Vladimír Clementis pôsobil ako advokát v Bratislave, kde sa zapojil do politickej práce a v roku 1935 sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Pred fašistickými mračnami emigroval do Francúzska, kde vstúpil do česko-slovenských jednotiek. Hoci komunista nemohol sa nečinne dívať na paktovanie Stalina s Hitlerom a otvorene tieto udalosti kritizoval. Po tom, čo hitlerovci obsadili Francúzsko, odišiel do Veľkej Británie. Dostatok voľného času v internačnom tábore využil na písanie listov. Jeden z nich – svoje Hádičke, ako volal manželku Lídu – narástol na viac ako 300 strán. Vložil doňho všetky spomienky od najrannejšieho detstva až po posledné dni. Ako Nedokončená kronika vyšli v roku 1964 zásluhou jeho manželky. V rokoch 1941 – 45 sa Clementis spájal so svojou vlasťou aspoň hlasom z londýnskeho vysielania pre Slovensko.

 

Na rozdiel do Jána Nálepku, ktorý bol od neho presne o desať rokov mladší a ktorého som pripomenul v predošlom blogu, sa Vladimír Clementis dočkal konca vojny a dokonca mu bola vrátená legitimácia člena Komunistickej strany Československa. Vo svojom vrodenom zmysle pre spravodlivosť nemohol ani len vytušiť, koľko je v tomto akte úprimnosti a koľko farizejstva. Neubehlo veľa rokov a tragicky sa presvedčil o tom, že nie každý je skutočný priateľ, ktorý ti hovorí súdruh.

 

Stal sa námestníkom ministra zahraničných vecí a vo februári 1948 stál po boku Klementa Gottwalda, ktorý pred nadšenými Pražanmi oznamoval odstúpenie ministrov, ktorí mali iné predstavy o smerovaní Československej republiky. Fotografia, ktorá to dokumentuje, sa stala vzácnou pamiatkou. Netrvalo dlho a postava Vladimíra Clementisa musela byť z fotky vyretušovaná.

 

Po tragickej smrti Jana Masaryka si Vladimír Clementis sadol do kresla ministra zahraničných vecí v novej, Gottwaldovej vláde. Ako svedčia jeho listy, veril, že teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sa jeho vlasť vydala na novú cestu, v ktorej bude vládnuť spravodlivosť. Žiaľ, opäť sa mýlil.

 

Do New Yorku, kam vycestoval na Valné zhromaždenie OSN, dolietali správy, že v pofebruárovej Československej republike začali kruté čistky – zatýkanie, súdy, vraždenie… Neveril tomu. Neverila tomu ani jeho manželka Lída, ktorej sám prezident Gottwald vybavil, aby vycestovala za svojím manželom za Atlantik. Spolu sa vrátili domov, kde však na Clementisa čakalo väzenie. Posadili ho na lavicu obžalovaných spolu s tými, ktorých označili iní súdruhovia za sprisahancov, vlastizradcov, buržoáznych nacionalistov. Bol medzi tými, ktorých komunistickí sudcovia poslali na šibenicu. Príbuzní sa obrátili na prezidenta Gottwalda so žiadosťou o milosť. Márne. Vladimíra Clementisa popravili 3. decembra 1952, jeho telo spálili a popol rozsypali niekde na zasnežených cestách za Prahou.

 

„Viem, že zabudnúť na mňa nechcete a nemôžete,“ písal v posledných chvíľach života svojim sestrám. „Ale zabudnite aspoň na bolesť posledných dvoch – troch rokov a týchto dní. Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy – i keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil, tak pre toto. I to je jedna z trpkých útech v týchto posledných hodinách. Vaši vnuci budú žiť životom ozajstne radostným, bez tejto zloby a zla, ktoré boli naším údelom. Aj Vám bude ľahšie, keď sa takto budete prizerať na svet a čím menej sa obzerať do minulosti.“

 

Aj v bezprostrednom tieni šibenice zostal Vladimír Clementis verný svojej filozofii, svojmu názoru. „Verím, že sa dožiješ – za desať, za pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju odo mňa,“ napísal v noci pred popravou svojej manželke Líde. „Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku. Veď Ty najlepšie vieš, kto a čo som bol, ako som sa cítil a zmýšľal a z čoho pramenili moje nedostatky a chyby a vo svojich výsledkoch zlé konanie a chovanie. A vo svete zbavenom napätia, nebezpečenstva zvratov a dusného ovzdušia poslednej zrážky budú to azda môcť vidieť aj iní… Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti. A predsa len spomínam. Bez trpkosti, bez zloby – a tým je aj povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba…“

 

Dnes sa mi naskytla možnosť v skratke upozorniť na dvoch chlapov, ktorí sa výrazne zapísali do histórie nášho národa. Dokážeme si ich vklad dostatočne vážiť? A čo by nám asi povedali – keby mali tú neskutočnú možnosť – čo si myslia o dnešnom Slovensku, o našich dnešných činoch? Osobne si myslím, že by nadšení neboli…

 

Z galérie osobností

03.10.2017

S každým dňom v kalendári sa spájajú mená významných osobností alebo udalostí. Nie je tomu inak ani pri dátume 2. október. Aspoň stručne o štyroch slovenských ženách a dvoch mužoch. viac »

Dvaja z literárnych velikánov

29.09.2017

Pred 470 rokmi, 29. septembra 1547, sa narodil španielsky dramatik a prozaik Miguel de Cervantes y Saavedra. Pred 115 rokmi, 29. septembra 1902, sa v Paríži zavŕšila životná púť Émila Zolu. Cervantes viac »

Jeden z trojice maďarských revolučných básnikov

29.09.2017

Stáročné spolužitie s Maďarmi v jednom kráľovstve viedlo i k tomu, že mnohí literáti, ktorým sa právom môže pýšiť maďarská kultúra, sa narodili, alebo pôsobili na dnešnom území viac »

trump

Americký generál by Trumpa neposlúchol. Rozkaz k jadrovému útoku by nevykonal

19.11.2017 08:42

Penzionovaný generál Robert Kehle vyhlásil, že armáda môže odmietnuť rozkaz, ktorý považuje za nezákonný.

porošenko, ukrajina, vojaci

Ukrajinská armáda hľadá nových vojakov v baroch či kaviarňach

19.11.2017 07:00

Podľa ľvovského gubernátora nočné ukrajinské podniky navštevuje "zlatá mládež", ktorá by "najprv mala slúžiť vo vojsku a až potom sa baviť".

gabriel

Saudská Arábia stiahla svojho veľvyslanca z Nemecka

18.11.2017 21:01

Rezort diplomacie tiež uviedol, že nemecký veľvyslanec v Rijáde obdrží protestnú nótu.

volkswagen, emisie, pokuta, USA

Volkswagen chce byť svetovou jednotkou v elektrickej mobilite

18.11.2017 21:00

Najväčšia európska automobilka Volkswagen investuje do konca roka 2022 do elektromobilov a služieb novej mobility 34 miliárd eur.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 80
Celková čítanosť: 58140x
Priemerná čítanosť článkov: 727x

Autor blogu

Kategórie