Založ si blog

Osobnosť, na ktorú by sme nemali zabudnúť

Pred 115 rokmi, 20. septembra 1902, sa narodil v Tisovci Vladimír Clementis, osobnosť, ktorá je príkladom historického vývoja u nás v prvej polovici minulého storočia. Za svoje presvedčenie zaplatil životom. Odsúdili a obesili ho tí, ktorým najviac veril – komunisti.

 

Rodný dom Vladimíra Clementisa sa nachádza v centre Tisovca a dnes je v ňom zriadená pamätná izba. V nej sa môžeme detailne zoznámiť so životom, dielom a ideovým zmýšľaním človeka, ktorý za svoje presvedčenie zaplatil tým najcennejším – vlastným životom. Koniec jeho života je o to tragickejší, že ho na popravisko poslali tí, ktorým najviac veril – komunisti.

 

Vladimír Clementis sa narodil 20. septembra 1902 v Tisovci do učiteľskej rodiny. Ako 11-ročný odišiel na gymnázium do Skalice, odkiaľ pochádzal jeho otec. Maturitu zložil už ako občan nového štátu – Československej republiky. Už počas gymnaziálnych štúdií sa dostal k marxistickej literatúre, ktorá sformovala jeho ideový pohľad na svet a spoločnosť. Ako študent práva na Karlovej univerzite v Prahe sa zapojil do socialistického hnutia, medzi študentov, sústreďujúcich sa okolo časopisu DAV, ktorého bol redaktorom. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Československa (KSČ).

 

Vladimír Clementis pôsobil ako advokát v Bratislave, kde sa zapojil do politickej práce a v roku 1935 sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Pred fašistickými mračnami emigroval do Francúzska, kde vstúpil do česko-slovenských jednotiek. Hoci komunista nemohol sa nečinne dívať na paktovanie Stalina s Hitlerom a otvorene tieto udalosti kritizoval. Po tom, čo hitlerovci obsadili Francúzsko, odišiel do Veľkej Británie. Dostatok voľného času v internačnom tábore využil na písanie listov. Jeden z nich – svoje Hádičke, ako volal manželku Lídu – narástol na viac ako 300 strán. Vložil doňho všetky spomienky od najrannejšieho detstva až po posledné dni. Ako Nedokončená kronika vyšli v roku 1964 zásluhou jeho manželky. V rokoch 1941 – 45 sa Clementis spájal so svojou vlasťou aspoň hlasom z londýnskeho vysielania pre Slovensko.

 

Na rozdiel do Jána Nálepku, ktorý bol od neho presne o desať rokov mladší a ktorého som pripomenul v predošlom blogu, sa Vladimír Clementis dočkal konca vojny a dokonca mu bola vrátená legitimácia člena Komunistickej strany Československa. Vo svojom vrodenom zmysle pre spravodlivosť nemohol ani len vytušiť, koľko je v tomto akte úprimnosti a koľko farizejstva. Neubehlo veľa rokov a tragicky sa presvedčil o tom, že nie každý je skutočný priateľ, ktorý ti hovorí súdruh.

 

Stal sa námestníkom ministra zahraničných vecí a vo februári 1948 stál po boku Klementa Gottwalda, ktorý pred nadšenými Pražanmi oznamoval odstúpenie ministrov, ktorí mali iné predstavy o smerovaní Československej republiky. Fotografia, ktorá to dokumentuje, sa stala vzácnou pamiatkou. Netrvalo dlho a postava Vladimíra Clementisa musela byť z fotky vyretušovaná.

 

Po tragickej smrti Jana Masaryka si Vladimír Clementis sadol do kresla ministra zahraničných vecí v novej, Gottwaldovej vláde. Ako svedčia jeho listy, veril, že teraz nastala tá pravá chvíľa, aby sa jeho vlasť vydala na novú cestu, v ktorej bude vládnuť spravodlivosť. Žiaľ, opäť sa mýlil.

 

Do New Yorku, kam vycestoval na Valné zhromaždenie OSN, dolietali správy, že v pofebruárovej Československej republike začali kruté čistky – zatýkanie, súdy, vraždenie… Neveril tomu. Neverila tomu ani jeho manželka Lída, ktorej sám prezident Gottwald vybavil, aby vycestovala za svojím manželom za Atlantik. Spolu sa vrátili domov, kde však na Clementisa čakalo väzenie. Posadili ho na lavicu obžalovaných spolu s tými, ktorých označili iní súdruhovia za sprisahancov, vlastizradcov, buržoáznych nacionalistov. Bol medzi tými, ktorých komunistickí sudcovia poslali na šibenicu. Príbuzní sa obrátili na prezidenta Gottwalda so žiadosťou o milosť. Márne. Vladimíra Clementisa popravili 3. decembra 1952, jeho telo spálili a popol rozsypali niekde na zasnežených cestách za Prahou.

 

„Viem, že zabudnúť na mňa nechcete a nemôžete,“ písal v posledných chvíľach života svojim sestrám. „Ale zabudnite aspoň na bolesť posledných dvoch – troch rokov a týchto dní. Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy – i keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil, tak pre toto. I to je jedna z trpkých útech v týchto posledných hodinách. Vaši vnuci budú žiť životom ozajstne radostným, bez tejto zloby a zla, ktoré boli naším údelom. Aj Vám bude ľahšie, keď sa takto budete prizerať na svet a čím menej sa obzerať do minulosti.“

 

Aj v bezprostrednom tieni šibenice zostal Vladimír Clementis verný svojej filozofii, svojmu názoru. „Verím, že sa dožiješ – za desať, za pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju odo mňa,“ napísal v noci pred popravou svojej manželke Líde. „Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku. Veď Ty najlepšie vieš, kto a čo som bol, ako som sa cítil a zmýšľal a z čoho pramenili moje nedostatky a chyby a vo svojich výsledkoch zlé konanie a chovanie. A vo svete zbavenom napätia, nebezpečenstva zvratov a dusného ovzdušia poslednej zrážky budú to azda môcť vidieť aj iní… Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti. A predsa len spomínam. Bez trpkosti, bez zloby – a tým je aj povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba…“

 

Dnes sa mi naskytla možnosť v skratke upozorniť na dvoch chlapov, ktorí sa výrazne zapísali do histórie nášho národa. Dokážeme si ich vklad dostatočne vážiť? A čo by nám asi povedali – keby mali tú neskutočnú možnosť – čo si myslia o dnešnom Slovensku, o našich dnešných činoch? Osobne si myslím, že by nadšení neboli…

 

Premiéry svojho posledného filmu sa nedožil

12.01.2018

Prešovský rodák Leopold Arje Friedmann (* 30. januára 1918), ktorý si v roku 1945 zmenil meno na Leopold Lahola, sa zaradil medzi významným slovenských dramatikov a scenáristov. Detstvo prežil viac »

Herec a režisér s nezabudnuteľným hlasom

12.01.2018

Pred 100 rokmi, 12. januára 1918, sa narodil vo Svätom Antone herec a režisér Karol L. Zachar. Jeho občianske priezvisko bolo Legény. To je to L., ktoré sa pri ňom uvádza. Z úcty k matke si viac »

Z väzenia do prezidentského kresla

11.01.2018

Desiateho januára 1913 sa v Dúbravke narodil posledný československý socialistický prezident Gustáv Husák. Jeho život je typickou ukážkou cesty, ktorou museli prejsť mnohí komunistickí funkcionári viac »

Vladimir Putin

Rusko obmedzilo účasť pozorovateľov z USA na voľbách prezidenta

17.01.2018 16:11

Ruskí pozorovatelia, ktorí prišli predvlani na americké voľby, smeli pôsobiť len ako členovia medzinárodných misií.

Sajf Islam Kaddáfí

Zachráni Líbyu syn zvrhnutého plukovníka Kaddáfího?

17.01.2018 16:00

Sajf Islam, druhorodený syn zvrhnutého a zavraždeného plukovníka Muamara Kaddáfího, sa môže vrátiť na politickú scénu.

psia toaleta, pes

Pribúdajú psie toalety, mestá ich chvália

17.01.2018 16:00

Handlová je ďalším slovenským mestom, v ktorom zaviedli novinku - psie toalety. Momentálne je mestom s najväčším počtom psích záchodov na Slovensku. Majú ich až dvadsať.

merkelová

Merkelová verí, že SPD o koaličných rokovaniach rozhodne zodpovedne

17.01.2018 15:58

Angela Merkelová verí, že sociálni demokrati (SPD) urobia zodpovedné rozhodnutie, keď budú v nedeľu riešiť, či začať koaličné rozhovory alebo nie.

sliacky

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 90
Celková čítanosť: 69113x
Priemerná čítanosť článkov: 768x

Autor blogu

Kategórie