sliacky

Jazyky – a slovenčina v tomto smere nie je výnimkou – sú ovplyvňované rečou susedných, ale občas aj vzdialenejších národov. A obyčajne si z cudzích jazykov najrýchlejšie osvojíme také výrazy, ktoré v bežnom slovníku nenájdeme.

Napríklad také slovenské sloveso fikať. Je synonymom slovies fňukať, vzlykať. Takže ak počujeme, že on fikal alebo ona fikala, nemuseli by sme si to ani bohvieako všímať, pokiaľ sa zároveň nedozvieme, že ten, kto fikal (fikala), je nám blízky človek. Vtedy sa nám totiž vynorí v mysli jedno nemecké sloveso, ktoré je v slušnom slovníku cudne vynechané, ale ktoré nájdeme v slovníkoch hovorovej alebo slangovej nemčiny a obyčajne patrí medzi prvé, ktoré sa pri pobyte v nemecky hovoriacej krajine hravo naučíme.

Nuž, tak je to. Slovko fikať v tej rýdzej slovenskej podobe akoby sa z našej materčiny vytrácalo. Vyskúšal som si to v partii pri poháriku vína a keď som sa opýtal vari tucta ľudí, či vedia, čo znamená slovo fikať, všetci sa zhodli na jeho nemeckom význame a jeho slovenská podoba im nebola známa.

A zrejme z nemčiny sa do našej hovorovej reči dostali aj výrazy: „Takú ti fiknem! Odfiknem ti nos! Odfiknem ti ucho!“ Preložiť ich by bolo proti blogerskému kódexu.

Jeden z mojich kamarátov zvykol hovoriť: „Ty koňo!“ Bral som to ako ekvivalent toho detského „Ty kokso!“ Až do chvíle, kým som si neprečítal článok v jednom českom časopise. Autor sa v ňom zaoberal vulgarizmami rôznych jazykov. Vtedy som sa dozvedel, že „coňo“ je po španielsky údajne to isté, čo rýdzo slovenský výraz pre vagínu. Keď som to kamarátovi povedal, zostal prekvapený a vôbec nevie, ako sa mu to slovko dostalo do jeho vyjadrovania. Uvažujem: Viem, že ako kamionista bol aj v Španielsku, takže azda mu tam niekto týmto slovom niečo „vysvetlil“ a jemu sa vrylo do pamäti.

Pred dávnymi rokmi, v roku 1968, som sa španielčinu učil, ale k slovku coňo som sa dostal až teraz a úplnou náhodou. V tom horúcom lete – nielen z hľadiska počasia – takmer pred polstoročím som mal posledné prázdniny po skončení ZDŠ-ky. Vtedy pri horárni, v ktorej sme bývali, si postavil kočovný voz starý môťovský včelár, vari osemdesiatnik, ktorý kedysi, ešte medzi vojnami, si bol zarábať na živobytie v ďalekej Argentíne, kde sa naučil po španielsky. To znásobilo môj záujem o tento jazyk, takmer som zhltol učebnicu a bol som nadšený, keď som s tým starým včelárom mohol prehodiť pár viet v jazyku, ktorému nikto v našom okolí nerozumel. Naučil ma aj vetu, ktorú vraj pre Španielom nemám vysloviť, ak nemám rýchle nohy alebo mocné päste, ale nespomínam si, že by niekedy vyslovil to „inkriminované“ slovko coňo.

V súvislosti so španielčinou ešte jedna záhada. Ako som spomenul, detstvo som prežil v horárni, najbližší kamaráti bývali najmenej kilometer odo mňa, ale vari nebolo dňa, aby som sa k nim nevybral a vrátil som sa až za tmy. Občas sa stalo, že som prišiel zababraný od uší až po päty, a vtedy, veru, mama musela vymeniť vari aj trikrát vodu v šafli, kým zistila, že som to naozaj ja, jej syn. Vtedy mi zvykla povedať, že som „vakero“. Až keď som sa začal učiť španielčinu, spoznal som význam tohto slova. Nie, nejde tentoraz o žiaden vulgarizmus. „Vaquero“ znamená kraviar. Nuž, byť špinavý ako pastier kráv – to je celkom milé prirovnanie. Ale dodnes som sa nedozvedel, ako sa mama, vyrastajúca na detvianskych lazoch, k tomu španielskemu slovu dostala.