sliacky

Vyhnanstvo alebo dobrovoľný život v exile. Aký je v tom rozdiel? To by bolo na dlhé písanie. Teraz aspoň jeden príklad. Aj paraguajský spisovateľ Agosto Rua Bostas, ktorý sa narodil v Asuncióne pred 100 rokmi, 13. júna 1917, prežil podstatnú, tú najplodnejšiu časť života v emigrácii, no v prózach sa vracal do svojej latinskoamerickej vlasti.

Detstvo prežil na vidieku, kde sa zoznámil so životom a jazykom Guaraníov – pôvodného indiánskeho obyvateľstva. Na vidiek umiestnil aj dej svojich prvých poviedok. Strýko, biskup v Asuncióne, mu umožnil študovať na gymnáziu, no zo školy utiekol ako 17-ročný do plání Chaca, na bojisko vojny, ktorú vtedy viedla jeho vlasť Paraguaj so susednou Bolíviou.

Po návrate si zarábal na živobytie zberom čajových listov maté, ale neprestával písať. Jeho diela si získali síce uznanie i ocenenie kritikov, ale s ich vydaním to už bolo komplikovanejšie. Napokon dostal miesto redaktora mienkotvorného denníka El País, stal sa jeho šéfredaktorom a deväť mesiacov v rokoch 1944 – 45 bol jeho spravodajcom na európskych bojiskách 2. svetovej vojny. Pozornosť vzbudilo najmä Bostasovo interview s generálom de Gaullom po jeho príchode do oslobodeného Paríža.

V roku 1945 ho poslali do Buenos Aires, kde pôsobil na paraguajskom veľvyslanectve ako kultúrny atašé. O dva roky neskôr sa v Paraguaji chopila moci vojenská junta, pred ktorej terorom ušlo okolo pol milióna Paraguajčanov najmä do susednej Argentíny. Aj Bastos zostal v exile. Bral akúkoľvek prácu, no napokon sa opäť dostal k novinárčine a k písaniu próz, divadelných hier i filmových scenárov. Meno si získal najmä zbierkou 17 poviedok El trueno entre las hojas (Hrmenie medzi lístím), ktorá vyšla v roku 1953 a v ktorej spracúva témy, ktoré dobre poznal a ktoré sa ho bytostne dotýkali: vojna a politické represálie. „Neobarokovým“ štýlom sa zaradil medzi tzv. magických realistov, keď do svojich próz vkladal mýty, symboly i výrazy jazyka guaraní. O poviedke, ktorá dala názov celej zbierke, napísal prekladateľ Bostasovho diela do slovenčiny Vladimír Oleríny, že „je poetickou evokáciou guaranijského mýtu o hrmení, čo sa usídli v lístí, zvieratá ho zožerú a nabité prírodnou energiou sa stávajú zúrivé. Keď ľudia zjedia ich mäso, presúva sa prírodná energia aj na nich a chytá sa ich zúrivosť. Napokon zem pohltí mŕtve ľudské telo a z jej útrob vychádza nové hrmenie.“

V 70. rokoch prijal Bostas ponuku svojich latinskoamerických kolegov a zapojil sa do projektu Los padres de la patria (Otcovia vlasti). Napriek honosnému názvu išlo o portréty diktátorov, ktorí sa zapísali do mnohých krajín latinskej časti amerického kontinentu. Projekt to bol síce zaujímavý, no výsledkom bola len jediná kniha Yo el Supremo (Ja Najvyšší), v ktorej práve Bastos podal pohľad na paraguajského diktátora Josého Gaspara Rodrígueza de Francia y Velasco, ktorý vládol v jeho vlasti tvrdou rukou v rokoch 1814 – 40. Bostas si tým získal uznanie najmä v hispánskom svete a výsledkom bola Cervantesova cena v roku 1989. Mexický literát Carlos Fuentes označil toto Bastosovo dielo za významný míľnik v latinskoamerickej literatúre a španielsky denník El Mundo ho zaradil medzi sto najlepších diel, aké vznikli v 20. storočí v španielskom jazyku. V jeho rodnom Paraguaji však bola kniha zakázaná. Nečudo. Vtedajší diktátor Alfres Stroessner ju vnímal ako útok na seba, na svoj režim.

Históriu Paraguaja beletristickou formou od polovice 19. stor. do roku 1947 zachytáva Agosto Rua Bastos v románe Syn človeka. V jej závere vyjadruje nádej, že „sa predsa musí nájsť nejaké východisko z tohto nezmyselného a obludného bludiska, keď človek pribíja na kríž človeka. Inak by sme totiž boli nútení veriť, že ľudský rod je navždy prekliaty, že práve toto je peklo a nemôžeme čakať nijaké vykúpenie.“

Téma moci, či už politickej, náboženskej, ale i rodinnej, sa vinie celým dielom Agosta Rou Bostasa. „Moc vytvára hroznú jazvu, je to druh ľudskej pýchy, ktorá potrebuje kontrolovať osobnosť iných,“ napísal. „Nemá logiku a produkuje chorú spoločnosť. Útlak však vždy vytvára protiúder, povstanie. Už dieťa cíti potrebu postaviť sa proti moci a pomstiť sa za barbarské činy.“

V roku 1976 sa zmocnili vlády vojaci aj v Argentíne a Bostas musel opäť hľadať nový domov. Našiel ho vo francúzskom Toulouse, kde prednášal na univerzite. Návrat do vlasti v roku 1982 sa mu nepodaril a dokonca bol zbavený paraguajského občianstva. Až po páde Stroessnerovej diktatúry sa mohol bez obáv o život do Paraguaja vrátiť. Zomrel v rodnom Asuncióne 26. apríla 2005.

Dve knihy paraguajského spisovateľa Agosta Rua Bostasa môžete nájsť aj vo zvolenskej Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra: Ja Najvyšší (v češtine) a Syn človeka (v slovenskom preklade).