sliacky

Na daniach „ušetril“ údajne 2 700 000 €. Súd mu za to nadelil dva roky. Podmienečne!?

Tlačová agentúra priniesla informáciu o zasadnutí Odvolacieho senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý sa zaoberal prípadom bývalého majiteľa a neskôr konateľa banskobystrického pivovaru Urpín Pavla Čupku. Za trestné činy neodvedenia a nezaplatenia dane potvrdil trest odňatia slobody dva roky s 5-ročným podmienečným odkladom.

Obžalovaný sa pojednávania zo zdravotných dôvodov nezúčastnil. Podľa jeho predošlých výpovedí za cíti nevinný, vraj od roku 1997, keď prešiel pivovar spod jeho mena na spol. s r. o., ktorej bol konateľom, zaplatil staré dlhy, ba do štátnej kasy dal najmenej dva milióny eur navyše a tieto peniaze by mu mal štát vrátiť.

Vyšetrovateľ a prokurátor majú iný názor. Daňové trestné činy sa stali v rokoch 2001 – 2003 a škodu vyčíslili na 82,6 mil. korún, čo je vyše 2,7 mil. €. Proces sa začal až v roku 2008 a trval štyri roky. V októbri 2012 padol rozsudok. Oslobodzujúci. Vraj sa nepodarilo preukázať, že uvedené trestné činy spáchal. To, že sa skutok nestal, zapadá do novodobého slovenského folklóru. Po odvolaní Krajský súd v Banskej Bystrici prípad vrátil prvostupňovému súdu, ktorý sa ním opäť zaoberal v novembri 2014. Zrejme našiel viac dôkazov, lebo tentoraz uznal Pavla Čupku vinným a uložil mu dvojročný podmienečný trest, ktorý potvrdil aj Krajský súd.

Desaťročný súdny proces je, zdá sa, na konci. Prokurátor – a nielen on – však pokladá trest za neprimerane mierny a po analýze zváži dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok.

Zaujímavé je odôvodnenie prvostupňového súdu, ktorý uložil mierny trest údajne preto, že obžalovaný má podľa Ústavy SR a európskej judikatúry právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, pričom skutky sa stali pred viac ako 10 rokmi. Ale kto je na vine, že sa to takto dlho naťahovalo? A komu to naťahovanie vyhovovalo? Na druhú otázku je odpoveď ľahká, na druhú zložitejšia. Poškodeným bol štát, ktorý je niekým spravovaný, niekým, kto je za chod štátu zodpovedný, kto za to berie slušný plat. Ten niekto nie je žiaden mimozemšťan, ale človek, občan tohto štátu. Ak si svoje povinnosti neplní, alebo si ich plní ledabolo, treba ho nahradiť, a ak koná úmyselne na škodu štátu, tak aj na to sú predsa paragrafy, síce pokrútené, ale sú.

Koľko musí občan dnešného Slovenska ukradnúť, aby dostal basu?

Ak je „šikovný“ a celé vyšetrovanie a súdne konanie natiahne, hravo sa dopracuje k tomu, že „sa skutok nestal“. Alebo sa stal tak stráááášne dávno, že už všetko prebolelo a obžalovaný – hoci vinný – si môže užívať nazbíjané peniaze. V tomto prípade, ak by minul denne 30 €, vystačila by mu spomínaná sumička na dve a pol storočia. Ale ak niekto v zúfalstve ukradne v niektorom obchodnom reťazci hoci len kúsok syra, aby zahnal hlad, putuje expresne do lochu. Pravda, sú aj takí, ktorým väzenská strava a ubytovanie celkom vyhovuje.

Po novembri ´89 sme počúvali, aký je štát zlý hospodár. Som presvedčený, že keby niekto spôsobil takúto škodu pred novembrom ´89, basa by ho neminula. A ani tí, ktorí mu pomohli k zlodejstvu a ktorí by sa pokúsili naťahovať proces, by neobišli nasucho. Ale žijeme v novej dobe, v ktorej štát väčšinu majetku rozpredal, ba rozdal s argumentom, že štát sa oň nedokáže postarať, zato privatizér áno. Česť výnimkám, ale zatvorené fabriky, zničené družstvá a hladové doliny sú príkladom, že privatizéri vôbec nie sú tým zázračným ekonomickým liekom. Skôr naopak. Príklad sa mi núka aj v súvislosti s Pavlom Čupkom.

Meno Pavel Čupka je totiž dobre známe aj u nás, vo Zvolene. Za smiešnu sumu (jej výšku, či skôr „nížku“, si už presne nepamätám) dostal doslova do daru prosperujúci mäsokombinát. Aj vrabce na strechách si čvirikali a čvirikajú, že to nebolo len tak, že zo zisku musel odvádzať povinný „desiatok“ svojej rodnej strane HZDS alebo ľuďom, ktorí mu umožnili takýto biznis.

Mäsokombinát pod jeho vedením skrachoval a dnes v jeho budovách majú problém prežiť aj myši a potkany. Asi je výhodnejšie doviezť mäso z Brazílie, Argentíny, Nového Zélandu a iných vzdialených kútov zemegule a nechať ho najprv „prebaliť“ v niektorej tretej krajine. Či?

Veľa sa vtedy pohovorilo o gazdoch a družstvách, ktoré svoje býky či svine (mám na mysli ošípané) predali Čupkovi a zaplatené nedostali. Samozrejme, že ich slová na adresu majiteľa zvolenského mäsokombinátu sa takto verejne nedajú citovať. To by som porušil blogerský kódex. Počas mojej redaktorskej práci v regionálnych novinách som sa stretol s poškodenými gazdami na podpolianskych lazoch. Potvrdili mi, že v tomto prípade nejde o fámy, a len bezmocne mávli rukou. Ako je tomu dnes? Dočkali, alebo sa vôbec dožili svojich peňazí, ktoré – hoci vraj mäso narastie na svini či býkovi samo – si treba poctivo odmakať?

Ale stretol som sa aj s iným názorom. Kamarát mal vo zvolenskom mäsokombináte za Čupku lukratívny flek. „Nikdy sa nestalo, že by sme nedostali výplatu načas!“ tvrdí. Ak som napísal, že mal lukratívny flek, tak preto, že bol vodičom auta, ktoré zvážalo dobytok na porážku. Hoci môžem počítať so štipkou samochvály, predsa len asi bude veľa pravdy na jeho slovách, že gazdovia vodičovi i závozníkovi zaplatili za kus stovku, dve i tri, pridali klobásu, fľašu pálenky… Však vtedy ešte vládla slovenská pohostinnosť a viera v úprimnosť a gazdovia sa tešili, že svoj dobytok dobre speňažia, takže si tú províziu môžu dovoliť. Keď k tomu prirátal „výslužku“ priamo v mäsokombináte, nemôžem mu neveriť, že ich rodinná mraznička praskala vo švíkoch. O tom, či gazdovia dostali zaplatené alebo nie, on ako obyčajný vodič nemohol nič vedieť, ale nikdy sa mu vraj nestalo, keď sa vrátil na rovnaké lazy alebo do rovnakej dediny, kde bol už predtým, aby niekto, naštvaný na majiteľa, si nevylial zlosť práve na ňom a nepošteklil ho vidlami po rebrách alebo po inej, citlivejšej časti tela.