sliacky

Nedávno sme si pripomenuli 20. výročie úmrtia slovenského herca, speváka a režiséra, vynikajúceho zabávača Ivana Krajíčka (zomrel 5. júna 1997). O päť rokov neskôr, 17. júna 2002, ho nasledovala do hereckého neba Zora Kolínska, s ktorou sa často stretával na javisku a pri mikrofóne v duetách, ktoré sa stali hitmi našej populárnej muziky.

Rodiskom Zory Kolínskej je Kráľova Lehota (* 27. júla 1941).

„Pochádzam z rozprávkového manželstva,“ povedala v rozhovore pre týždenník Slovenka. „Naši sa do seba zaľúbili už ako deti. Vzali sa však až po mnohých rokoch, keď otec ukončil štúdium ako inžinier a po povinnej vojenskej službe sa mu podarilo nemožné – dostať miesto. Veď to bolo v čase nezamestnanosti a blížila sa vojna. Nastúpil najprv v Stratenej a potom v Malužinej. Tam za ním prišla i moja mama. Do prenajatej izbičky na konci dediny. Keď stavali cestu na Čertovicu, bývali už v Kráľovej Lehote. Tam som sa narodila. Brata Borka i mňa priviedla na svet babica z Nižnej Boce. V tom kraji mám korene, hoci som neskôr bývala v Poprade, vyrastala a maturovala v Košiciach a teraz žijem v Bratislave. Keď som raz išla s otcom, už ako dospelá, po tej krásnej čertovickej ceste, spytovala som sa ho, či im nepadlo zaťažko opustiť veľkomesto, predsa vyrastali s mamou v Prahe, ale on mi odpovedal: Ale, Zorinka, zabúdaš na to, že sme sa s maminkou mali radi a že sme tu boli spolu. Navyše, mal som tu prácu…“

Mala osem rokov, keď jej tragicky zomrela 41-ročná mama.

„Raz na jeseň sme išli kupovať jabĺčka do Spišského Podhradia. Naša maminka pochádzala síce zo vzdelanej učiteľskej rodiny, ale bola nesmierne poverčivá. Keď videla z okna auta na oblohe nový mesiac, museli sme zastať a všetci vystúpiť. Prinášalo to vraj nešťastie, ktoré sa dalo odvrátiť len tak, že si nový mesiac obzrieme na voľnom priestranstve. To bolo tých osudných päť minút. Na nasledujúcom kopci do nás vrazilo protiidúce auto, ktoré išlo po opačnej strane. Bol to čelný náraz. Šofér zahynul. V našom aute našli potom ťažko zraneného muža – môjho otca a v priekope zranené dieťa – brata, ktorý márne kriesil našu mŕtvu mamičku. V sanitke začal chlapec plakať a volať sestričku. Vrátili sa tam teda a na dne auta našli osemročné dievčatko v mdlobách a s otrasom mozgu. Predstavte si, keby ma nenašli a ja by som sa prebrala v noci v opustenom vraku… V nemocnici som si nevedela na nič spomenúť. A tak mi klamali. Až keď ma ľudia v čiernom zaviezli domov, povedali mi, že maminka je mŕtva. Otec s bratom sa to dozvedeli až omnoho neskôr. Na pohrebe som zastupovala rodinu iba ja. Presne na Všetkých svätých. Pamätám sa, ako stojím v kožúšku nad hrobom. Sama, opustená a nič nechápem. Vtedy som možno dospela… Keď sme sa vrátili domov, ľahli sme si do manželskej postele a túlili sme sa k otcovi. On aj brat plakali. Ja som nemohla. Otec hovorieval: ‚Zorinka je z nás najstatočnejšia.‘ A kamarátky v škole hovorili: ‚Tá je ale bezcitná. Ona ani na pohrebe neplakala.‘ Zúrivo som sa preto s nimi bila, ale ani ja som nechápala, že sa všetko vo mne akosi zablokovalo. Úpenlivo som si priala: toto všetko sa mi iba sníva, to nie je naozaj. Prebudím sa a maminka ma bude bozkávať na čelo. Dlhé roky trvalo, kým som bola schopná vzdať sa tejto predstavy a pochopiť, že to, čo žijem, nie je sen.“

Po štyroch rokoch sa jej otec znova oženil…

„Štyri roky sme žili sami s otcom. Neodsťahoval sa späť do veľkého mesta, ako mu navrhovala rodina, ktorá si nás chcela rozobrať. Ani ma nedal bezdetným manželom, ktorí ma chceli adoptovať. Gazdovali sme, ako sa dalo. A keď sa nás potom spýtal, či sa môže oženiť, tešili sme sa, len ja som to podmienila: No nesmieš mať už žiadne deti. Keď som sa potom od kamarátok dozvedela, že budeme mať súrodenca, považovala som to za najstrašnejšiu zradu. Najprv sme sa s Borom pobili, potom som pozbierala tabletky na spanie, ktoré som doma našla, a zjedla som ich. Keď som sa azda po dvanástich hodinách prebrala, nikto si ma nevšímal, nikto mi nič nevyčítal, ale ani sa netešil. Bolo im to akoby fuk. Až tak po dvoch týždňoch pri nedeľnom obede mi náš rodinný priateľ a lekár v jednej osobe povedal: ‚Zjedla si ich málo.‘ A to bolo všetko. Veľkoryso prehliadli to svinstvo, ktoré som urobila. Keď potom priniesli malý batôžtek a povedali, že je to sestra, prijala som to. Museli sme kočíkovať. Neskôr brat odišiel na vysokú školu a potom i ja. Vedela som, že batôžtek chodí na hudobnú umeleckú školu a neskôr, že je v zahraničí. Až raz niekto zazvonil pri mojich dverách v Bratislave. A ja som sa stala sestrou nechcenej, ale potom milovanej sestry Lívie.“

Talent pre herectvo prejavila Zora Kolínska už počas školských slávností a v recitačných súťažiach. Napriek tomu po maturite chcela ísť študovať biológiu. Napokon sa rozhodla pre štúdium herectva na VŠMU. Ako sa strémovaná netakticky vyjadrila na prijímacích pohovoroch „z nedostatku iných príležitostí“…

Po dvoch sezónach v trnavskom divadle prešla do Divadla poézie, neskôr premenované na Divadlo na Korze. Vynikla v jeho kabaretných programoch po boku Júliusa Satinského a Milana Lasicu, ktorý sa stal jej manželom. V roku 1971 prešla do činohry Novej scény, kde divákov bavila komickými až grotesknými výstupmi, ale dokázala sa vžiť aj do dramatickejších, vážnejších postáv. Po novembri ´89 bola pri zrode Divadla Astorka Korzo ´90, ale známou sa stala aj ako obchodníčka s nábytkom.

„Vždy vedela, čo chce, a dokázala aj nemožné,“ hovoril o nej brat Ctibor a nemožno mu nedať za pravdu.

K hereckým a najmä speváckym partnerom Zory Kolínskej patril Ivan Krajíček. Z ich duet spomeňme aspoň Cestu do neba. Pravidelne vystupovala v Krajíčkovej televíznej relácii Repete a po jeho predčasnej smrti si vzala na plecia tvorbu a moderovanie tejto obľúbenej relácie, netušiac, že o päť rokov sa jej pozemská púť skončí rovnako predčasne. Zomrela pred 15 rokmi, 17. júna 2002, necelý rok potom, čo oslávila šesťdesiatku.

„Musím si urobiť poriadok sama v sebe, so svojím zdravím, pretože som mala úraz na lyžiach a liečim si kolená. Musím dostavať v dome to, čo chcem, na chate zase všeličo opraviť,“ povedala v jednom z posledných rozhovorov. Práve na chate v Senci ju našiel v bezvedomí ležať na zemi herec Matej Landl. V nemocnici jej zistili nádor v hlave. Myslela si, že to bude rovnaké ako dávnejšia operácia nezhubného nádoru na maternici. Žiaľ, pravda bola iná.

Okrem spomenutého dueta patria k najobľúbenejším piesňam Zory Kolínskej Zabúdaj, zabúdaj, Keď bola v móde polka, Svadba strieborná, Taká som, Tiahnu vozy alebo svojsky podané Červené jabĺčko. Dlhý by bol výpočet jej divadelných postáv a často sa objavila aj v televíznych filmoch.

Spomenul som, že jej prvým manželom bol Milan Lasica. Šarmantnú Zorku údajne „vyfúkol spred nosa“ českému hercovi Josefovi Abrhámovi. Svadbu spojili s jej promóciami, no po desiatich rokoch sa rozviedli a jej novým partnerom na ďalších päť rokov sa stal Juraj Kukura. Najdlhšie, 26 rokov, prežila po boku gynekológa Igora Petra, s ktorým sa zoznámila pri operácii v roku 1976, ale s ktorým sa zosobášila až dva týždne pred odchodom na nebeskú scénu.

Zora Kolínska si vážila zdravie a blízkych ľudí. Nikdy nestrácala elán, fantáziu a nádej, že slnko vždy vyjde. „Nikdy som nič vo svojom živote neľutovala, i keď dnes by som sa možno zachovala inak. Ale… len možno. Vždy som verila v moc lásky a fantázie. A v tom, že sa každý z nás môže seba nabíjať vnútornou silou, humorom, citom,“ hovorila. Získala viacero ocenení ako herečka a speváčka, i ako podnikateľka. Čitateľky týždenníka Slovenka si ju zvolili v roku 1998 za Ženu roka.