sliacky

Pred 20 rokmi, 25. júna 1997, zomrel Jacques-Yves Cousteau, jedna z najznámejších osobností minulého storočia. Svoj život zasvätil vode, moriam, oceánom, životu pod vodnou hladinou, jeho skúmaniu, filmovaniu, ochrane.

Narodil sa 11. júna 1910 vo francúzskom mestečku Saint-André-de-Cubzac. Otec, právnik, dostal ponuku pracovať pre úspešného amerického obchodníka a tak sa ako 10-ročný sťahoval s rodičmi do New Yorku. Hneď počas prvého letného tábora na brehu jazera Harvey vo Vermonte, sa zoznámil s vodou. „Mali sme vyčistiť neporiadok pod mólom,“ spomínal Cousteau na ten deň. „Aby sme to mohli urobiť, museli sme sa naučiť potápať a plávať pod vodou.“ Bol vraj veľmi živým dieťaťom. „Vždy som bol zvedavý. Chodieval som napríklad večer pozorovať vtáky. Samozrejme, stretlo sa to s nesúhlasom rodičov, ktorým sa nepáčilo, keď som vo zvedavosti riskoval.“

Od oblakov pod morskú hladinu

Malý Jacques však bol zároveň nadaný a technicky zručný a začal sa zaujímať o filmovanie, ktoré v tom čase nadobúdalo na popularite. Našetril si na kameru, hoci škrt cez rozpočet mu urobilo výtržníctvo, keď porozbíjal okná na škole a musel z nej odísť. Otec pochopil, že syn potrebuje tvrdší režim a preto ho poslal na prestížnu internátnu školu do Francúzska. Zrejme to pomohlo. Jacquesa prijali na námornú akadémiu, počas tréningových plavieb nakrúcal filmové dokumenty a vďaka špeciálnemu nepremokavému puzdru, ktoré si sám vyhotovil, mohol filmovať aj pod vodou.

Vtedy sa viac zahľadel do oblakov a zrazu chcel byť letcom. Pri autonehode však takmer prišiel o ruku a o kariére pilota mohol už len snívať. Vrátil sa k vode, ktorá sa stala nakoniec jeho celoživotným osudom.

Mal 26 rokov, keď sa zoznámil so 17-ročnou Simonou a o rok bola svadba. Pochádzala z bohatej rodiny, no vôbec to nebola rozmaznaná slečna a spolu sa stretávali nielen doma, ale aj pod morskou hladinou. K vode pritiahli aj oboch synov Jeana-Michela a Phillipa Pierra.

Idylu narušila druhá svetová vojna. Cousteau ponúkol svoje služby vlasti a s tímom spolupracovníkov vyvíjal potápačské vybavenie. „Keď sa potápate, začínate sa cítiť ako anjel. Je to oslobodenie od váhy,“ hovoril. Jeho vášeň nezabrzdili ani nehody, pri ktorých takmer prišiel o život.

S loďou Calypos do sveta ticha

Vďaka svokrovým peniazom mohol pokračovať vo výskume a spolu s Émilom Gagnanom vynašli podvodné dýchacie zariadenie – akvalung, ktorý pomohol francúzskej armáde pri zneškodňovaní podmorských mín. Prinieslo mu to Rad Čestnej légie – najvyššie francúzske štátne vyznamenanie. Po vojne našiel akvalung široké uplatnenie v civilnej sfére.

V roku 1950 sa dostal k lodi Calypso, pomenovanej po nymfe z Homérových básní. Pôvodnú mínolovku prebudoval na oceánografické laboratórium, filmové štúdio a v podstate i na domov na dlhých 46 rokov. Vo svojich spomienkach nezabudol spomenúť, že vďaka jeho výskumom prišli arabskí emiri pri Perzskom zálive k svojmu nesmiernemu bohatstvu. Zistil a prezradil im, že priamo pod nosom majú obrovské ložiská ropy.

Cousteau dokázal svoj oceánografický výskum pútavo prezentovať širokej verejnosti. Veľký úspech mala kniha Svet ticha, ktorú napísal s Émilom Gagnanom a film pod rovnakým názvom získal Zlatú palmu na festivale v Cannes i prestížnu sošku Oscara. „Za Svet ticha sme získali toľko peňazí, že nám vystačili až do roku 1972,“ spomínal.

Kapitán, ako Cousteaua volali, pracoval na televíznom seriáli Podmorský svet, ktorý bežal na obrazovkách sedem rokov. Priniesol mu ďalšie dva Oskary a iné ceny. Jeho filmografiu tvorí celkom 115 snímok. Aj zoznam kníh, ktoré pripravil a vydal, by dospel k úctyhodnému číslu. Jeho životné osudy zachytil jeden z jeho najlepších priateľov Yves Paccalet v knihe Jacques-Yves Cousteau – V oceáne života.

Proti znečisteniu morí a oceánov

Na vlastné oči mohol vidieť nielen tajomný nádherný svet pod morskou hladinou, ale aj odpadky, ktorými moria a oceány zapĺňal človek. V roku 1960 sa zapojil do kampane proti odpratávaniu jadrového odpadu do vôd Stredozemného mora a v roku 1974 založil spoločnosť na ochranu životného prostredia. „Záujem o životné prostredie sa u mňa vyvíjal pomaly,“ spomínal. „Hneď na začiatku sme vymysleli slogan: Poznaj, miluj a chráň. Práve tak sa to stalo aj mne. Začal som výskumom a keď som videl tú krásu pod hladinou, zamiloval som sa. Keď som zistil, do akej miery sú oceány ohrozené, rozhodol som sa robiť kampane proti tomu, čo ohrozovalo more, ktoré som miloval.“

Tragicky sa do jeho života zapísal rok 1979, keď syn Phillipe zahynul pri leteckom nešťastí. Druhý syn Jean-Michel, hoci vyštudoval architektúru, prišiel na bratovo miesto na Calypso. V roku 1990 zomrela 71-ročná Simona, ktorú do večnosti vyprevadili s vojenskými poctami a jej popol vysypali na morom. Vtedy sa Jean-Michel dozvedel, že otec žije už 15 rokov s letuškou Francine, ktorá bola od neho o 40 rokov mladšia a s ktorou mal dcéru a syna. V roku 1996 v singapurskom prístave narazila do Calypsa nákladná loď. Oceánografom zostala druhá loď Alcyone, ktorú spustili na vodu v roku 1985.

Naštrbené rodinné vzťahy pokračovali aj po smrti Jacquesa-Yvesa Cousteaua, ktorý zomrel v Paríži pred 20 rokmi, 25. júna 1997. Podľa závete sa stala dedičkou spoločnosti Cousteau Francine, s čím nemohol súhlasiť Jean-Michel. Oboch viac ako ďalšie výskumy zaujímali súdne spory. Francine mala v pláne zakotviť Calypso v prístave La Rochelle a urobiť z nej múzeum. Ukázalo sa však, že skutočným vlastníkom lode je írsky milionár Loel Guniness, od ktorého ju mal Cousteau v prenájme za symbolický poplatok.

Neexistujú kladní a záporní ľudia

Jacques-Yves Cousteau nežil obyčajný život, ale žil ho naplno a poznatky, ku ktorým dospel, si nenechával pre seba. Tak to chcel a tak konal. Nebránil sa ani odpovediam na otázky, ktoré nesúviseli s oceánom, ale sú celospoločenské. „Sú ľudia, ktorí sú väzňami svojho postavenia. Neexistujú kladní alebo záporní. Je iba zle sformovaná spoločnosť, čoho konečným výsledkom je, že uprednostňuje darebákov,“ vyjadril sa na otázku, či sa stretáva s dobrými i zlými ľuďmi. „Myslím si, že dnes je veľmi ťažké nájsť veľmi bohatých ľudí, ktorí by neboli podvodníkmi. Odsúdeniu časti obyvateľstva musí predchádzať reforma spoločnosti. Som fascinovaný tým, že žijeme v dobe, v ktorej krachuje komunizmus i kapitalizmus súčasne. Kapitalizmus vyzerá zdravo, ale nie je to pravda. Vedie ku katastrofe. Komunizmus taktiež smeroval ku katastrofe, hoci inej. Je teda nevyhnutné a naliehavé, aby sme si našli inú formu spoločnosti. Akú? To ja neviem. Nie som veštec, ale cítim to. Myslím si, že dôvod, prečo verejnosť odpovedá na naše výzvy s takým elánom, je to, čo ľudia zmätene cítia, že majú dosť tejto spoločenskej formy s jej politickými stranami, ktoré sa medzi sebou perú, ale všetky robia to isté a všetky klamú. Ľudia toho nutne musia mať dosť.“

Možno s týmito vetami nesúhlasiť?

Oceánograf, filmár a spisovateľ Jacques-Yves Cousteau sa navždy zapísal do histórie ako jedna z významných osobností 20. storočia.