sliacky

Pred 120 rokmi, 18. júla 1897, sa narodil vo vojvodinskej Selenči Ján Čajak, najmladší z literárnej rodiny, ktorá má liptovské korene.

Stručný pohľad na tri generácie Čajakovcov, ktorí sa z Liptova cez Gemer dostali až na Dolnú zem.

Ján Čajak najstarší

Najstarší z Jánov Čajakovcov, spomínaný aj ako Janko, pochádzal z Paludze, dediny dnes skrytej pod vodami Liptovskej Mary. Narodil sa 5. januára 1830 a po absolvovaní teologických štúdií pôsobil v Liptovskom Jáne. Najprv ako domáci učiteľ v kúrii Martina Sentivániho, od roku 1860 ako evanjelický farár. Sem si doviedol zo Zvolenskej Slatiny manželku Adelku, dcéru evanjelického farára Samuela Medveckého, staršiu sestru spisovateľky Terézie Vansovej.

S veršovaním začal už počas štúdií na evanjelickom lýceu v Levoči, kde ho zastihli aj udalosti meruôsmeho roku. Básne, ktoré písal v duchu štúrovského romantizmu a ľudovej poézie, ale v niektorých nechýbal ani satirický osteň, publikoval v almanachoch, kalendároch a časopisoch. V knižnej zbierke Básne Janka Čajaka vyšli v roku 1875 zásluhou Pavla Dobšinského.

To už bol Janko Čajak osem rokov v hrobe. Pod jeho predčasnú smrť sa podpísala tuberkulóza. Štefan Krčméry napísal, že „z jeho poézie usmieva sa Liptov, rodinný kozub, no ktorá napokon zosmutnela v chorobe dlhotrvanlivej“.

Ján Čajak starší

Bol to práve Pavol Dobšinský, ktorý sa ujal vdovy i trojročnej polosiroty (Ján Čajak sa narodil v Liptovskom Jáne 19. decembra 1863) a priviedol si ich k sebe do Drienčan. K chlapcovi sa správal ako k vlastnému synovi, dal mu základy vzdelania a slušnú výchovu a poslal ho študovať na slovenské gymnázium do Martina, na učiteľskú prípravku do Lučenca a napokon na teologickú fakultu do Bratislavy, odkiaľ však musel nedobrovoľne odísť pre obvinenie z panslavizmu.

Ján Čajak bol učiteľom v Liptovskej Kokave, Rajci a Kráľovej Lehote, odkiaľ sa vysťahoval na Dolnú zem, do vojvodinských dedín Selenča a Báčsky Petrovec. Patril k najaktívnejším organizátorom spoločenského a kultúrneho života vojvodinských Slovákov, bol pri zrode slovenského gymnázia v Petrovci a redigoval kultúrny a literárny mesačník Náš život.

Prvé prózy Predaj hory, Pred oltárom a Z povinnosti vychádzali z jeho spomienok na Slovensko. Neskôr sa zameral na písanie kratších anekdotických príbehov a didaktickej prózy, zobrazujúc typické črty zo života dolnozemských Slovákov: poviedky Vohľady, Ecce homo, Cholera… V roku 1909 mu vyšiel pod pseudonymom Aliquis jediný román Rodina Rovesných. Po prvej svetovej vojne sa v jeho próze objavili autobiografické prvky najmä z čias, keď bol internovaný (Zápisky z rukojemstva, 1923). Zomrel v Báčskom Petrovci 29. mája 1944.

Ján Čajak mladší

S manželkou Kornéliou mal tri dcéry a syna, ktorý dostal meno po otcovi. Narodil sa v Selenči 18. júla 1897. Teológiu vyštudoval v rokoch prvej svetovej vojny v Bratislave a Prešove, po vojne si doplnil vzdelanie na Vysokej škole pedagogickej v Belehrade. Aj on sa chytil zdedeného spisovateľského pera. V medzivojnovom období, keď učil na gymnáziu v Petrovci, sa zameral na humoristickú prózu folklórneho ladenia (poviedky Dumný briežok, Matej Hronec Bickoš, Báťa Ondriš Pazúrik). Vrcholom jeho tvorby sú romány Zuzka Turanová a najmä satiricky poňatý Zypa Cupák.

Po okupácii Juhoslávie nemeckým vojskom bol rok internovaný, v roku 1942 prišiel do Budapešti, kde redigoval denník Slovenská jednota. V roku 1944 prešiel na slovenské územie a zapojil sa do povstania. Vojnové roky zachytil v memoároch Mračná nad južným Slovenskom, Po stopách generála Viesta a v ďalších. Do Uhorska v 16. a 17. storočí sa vrátil v románe V zajatí na Holíčskom hrade. V cykle Miscellanea približoval životné osudy nielen svojho otca a starého otca, ale aj Janka Kráľa, Michala Godru a Andreja Sládkoviča.

Po vojne pracoval na ministerstve zahraničných vecí Československej republiky a ako redaktor v Bratislave, kde zomrel dva týždne pred svojimi 85. narodeninami, 3. júla 1982.

Adela Petrovičová – Čajaková

Hodno spomenúť aj mladšiu sestru Jána Čajaka Adelu, ktorá sa narodila v Báčskom Petrovci 25. apríla 1901. Aj ona sa stala učiteľkou a po druhej svetovej vojne sa presťahovala na Slovensko. Učila v Oravskej Polhore a v Bratislave. Písala básne i poviedky, vydala zbierky rozprávok. Spod jej pera vyšla aj veselohra Zbohom, pán profesor a drámy Inžinier Hora a Mesiac na nebi, ktoré uviedli divadelní ochotníci v Petrovci. V rukopise zostal jej trojdielny román s motívmi antifašistického zápasu v Juhoslávii. Zomrela v Bratislave 5. mája 1976.

Zelená kniha

„Na poprednom mieste otcovej bohatej knižnice stála do zelených dosák viazaná, kedysi zlatorezom rúbená kniha,“ spomína najmladší z Čajakovcov rodinný poklad. Jej prvým majiteľom bol Janko Čajak. Dostal ju ako vianočný dar v roku 1849 od Jána Francisciho – Rimavského s tým, aby na jej stránkach prejavil svoj literárny talent. Janko Čajak do nej vpísal 51 básní, študentské zážitky, spomienky na stretnutia s Hodžom a Matúškom, krátku prózu Komu povjestka, komu pravda, teologické úvahy, modlitby, príslovia a porekadlá.

„Môj nebohý otec, keď mal dobrú náladu, rád mi prečítaval básne,“ spomínal najmladší z Čajakovcov. „Pravda, dávno to bolo, keď so zápalom recitoval. Potom zatvoril zelenú knihu, pohladkal ju a povedal: Vieš synku, tieto verše sa len v bujarom Liptove mohli zrodiť. Tam, kde tichosť večernej chvíle neruší spev mladosti a jej neskrotná sila, čo je v plnej harmónii s krásou velebnej, ale i drsnej prírody.“

Zelená kniha sa dostala do rúk Pavla Dobšinského. Ten do nej vpísal len jedinú „prostonárodnú poviestku“ s prostým názvom Pravda.

Knihu zdedil Ján Čajak starší. Ten pridal svoje prvé riadky 10. apríla 1885: „Keď tieto riadky píšem, vzpomínam si na Teba drahý Otče môj! Odchádzajúc z domu, môj druhý Otec, ktorému si Ty zanechal hodnú čiastku lásky oproti Tvojmu synovi, dal mi do ruky Tvoju knihu. Dal mi ju preto, aby som Ťa videl pred sebou vždy, aby som z Tvojich riadkov učil sa poznávať Tvoju lásku k národu. A ja – vzal som srdečne túto knihu a položil do kufríka a žiaľ Bohu, málo razy videla táto knižočka svetlo, len na pár menšín bola v rukách Tvojho syna a zase-zase ležala zabudnutá…

Pustý sa mi vidí ten kraj. Pusté celé Slovensko. Niet mládeže. Naša mládež, v ktorej tak veľkú nádeju skladajú otcovia naši, je veľmi pekná. Tu nás je vyše 20 theologov. A už vopred vidím jednoho, ako zdiera ľud a pri tom každému lichotí. Druhý zase (talent) ferbličku a pohárik bude milovať nad všetko. Tretí bude mať papuľu ako vráta, na činnosť – je prihlúpi a pri tom sedátny; iný želá teplý kútik a bochničku.“

Ján Čajak starší sa k Zelenej knihe vrátil až v rokoch druhej svetovej vojny: „Vedieť, to je ešte nie múdrosť. Znanie sa stane vtedy múdrosťou, keď sa na správnom podklade stane osožným pre ľudskú spoločnosť. Zbadal som to pri tzv. filozofoch, čo píšu „vedecké diela“ – trepú, oháňajú sa cudzími myšlienkami, tak balamutia zdravé filozofické jadro vlastného národa, ktoré jedine môže priniesť na stôl národov nový poznatok… Veľmi mrzím takých ľudí, ktorí sa prázdnymi frázami usilujú uplatniť sa v spoločnosti – najmä národniarskym táraním. Pravým synom národa je ten, ktorý nie papuľou, intrigami, udavačstvom dokazuje svoje vlastenectvo, ale ticho úsilne pracuje na úsekoch národu osožných. Preč s frázami! Preč s prázdnym vlastenčením! Vzdelanosť nadobúdať, prácou ju šíriť a odovzdávať potomkom, a to buď naše heslo.“