sliacky

Žena zo susedstva. Patrí medzi tých, o ktorých sa zvykne vravieť, že u nich pán boh pri rozdávaní inteligencie žgrlošil. Ale každý sme nejaký. Nedávno sme sa náhodou stretli. Keď ma videla, potešila sa. Pozná ma ako starého knihomoľa a tak sa chcela pochváliť, čo kúpila, či to bola dobrá kúpa. Rád poradím, ale keď vytiahla knihu, za ktorú vysolila v kníhkupectve zo svojho dôchodku 26 €, nevedel som, či sa mám smiať, alebo ju nebodaj začať brať vážne. V rukách totiž držala Hitlerov Mein Kampf. „Povedzte, dobre som kúpila? O čom to je?“ – zopakovala vari trikrát, kým som sa zmohol na odpoveď, že za tie peniaze si mohla dopriať slušnú večeru a za odpoveď zaplatiť fľašu vína.

Neviem, či tú knihu prečítala, alebo sa vypytuje ďalších, o čom tá kniha vlastne je. Ale spomenul som si, že pred časom som vo výklade jedného kníhkupectva Mein Kampf videl a keď som sa prešiel predajňou, v ponuke som našiel aj ďalšie diela – biografie exponentov Tretej ríše i vtedajšej Slovenskej republiky. Nedostal som sa k tomu, aby som sa do nich začítal. Možno v nich nie je propagácia fašizmu, možno ide o pravdivý opis osudov ľudí, ktorí sa podpísali pod historické tragédie, možno je v nich kritika, možno to autori a vydavatelia ponúkajú ako historické poučenie, na výstrahu…

Možno. A možno je v tom predsa len propagácia fašizmu. Možno skrytá, ale možno nebezpečnejšia, ako nejaké číslo na šeku, za ktoré – ako som sa pred chvíľou dozvedel – stíhajú šéfa ĽS – NS Mariána Kotlebu.

Náhoda chcela, že sa mi minulý týždeň dostali do rúk dve knihy. Zadarmo. Krajská knižnica Ľ. Štúra vo Zvolene totiž zaviedla dobrý zvyk: vyradené knihy, alebo knihy, ktoré do knižnice niekto prinesie ako nepotrebné, sú vo vchode vyložené na polici a kto chce, môže si ich vziať. Zrejme patrím k najväčším odberateľom. Niečo zapadlo do mojej knižnici, väčšinu som však rozdal kamarátom za nejaký pohár vína, ale dosť sa mi podarí ponúknuť ďalej cez antikvariát. Nie je to bohvieaký biznis, ale pri nákupnej cene 0,00 € je to celkom zaujímavé. Pravda, akosi sa zasekol dopyt…

Takto sa ku mne dostali aj dve knihy, ktoré opisujú vojnu z druhej strany barikády, ako väčšina z nás mala možnosť spoznať. Obe knihy sú v češtine.

Ďábelská garda z pera anglického zoológa Georgea R. Elforda vyšla v českom preklade v roku 1997. Nie sú to jeho osobné zážitky. Vychádza z rukopisu Hansa Josefa Wagemüllera, ktorý v jednotkách SS pôsobil na východnom fronte ako „partisanjäger“. Po vojne sa dostal do francúzskej cudzineckej légie a s ňou do ďalšej, indočínskej vojny v rokoch 1946 – 54. Jeho rozprávanie by sa vari dalo čítať ako mayovka, keby v ňom nebolo príliš veľa krutej pravdy, keby z neho nebolo cítiť tvrdého nacistu a nepriateľa všetkého, v čom videl hoci len náznak komunistického. Z riadkov sa lejú prúdy krvi a hoci sa svoje konanie snaží občas zahaliť do rúška milosrdenstva, predsa sa nemôžem zbaviť dojmu, že rozprávač uznáva len svoj názor a všetko, čo sa mu protiví, je preňho hlúpe, primitívne, hodné zmasakrovania. Narieka nad osudom Nemecka a Nemcov po skončení druhej svetovej vojny a nechce si priznať, že si ten osud pripravili sami. Rovnako ako nedokáže rozlíšiť, že bojovať – ba hlúpo vraždiť – je iné na pôde vlasti a iné na pôde krajín, ktorých ľuďom chcel diktovať osudy.

„Vydávame túto knihu, aby sme čitateľskej verejnosti poskytli nový a jasnejší pohľad na mentalitu a osobnosť zatvrdeného a neľútostného nacistu,“ upozorňuje na prvej stránke vydavateľ. „Je to príbeh, ktorý ukazuje úplné odľudštenie žoldnierov a demonštruje pokrytectvo a lži, ku ktorým sú ľudia dohnaní, aby obhájili svoje činy. Vydavateľ dôrazne podotýka, že vydanie tejto knihy v žiadnom prípade neznamená, že by akokoľvek súhlasil alebo ospravedlňoval činy a názory v knihe popísané.“

Autor knihy k tomu dodáva: „Zdržal som sa akéhokoľvek vlastného komentára k Wagemüllerovmu rozprávaniu. Je na čitateľoch, aby si vytvorili vlastný úsudok, rovnako ako na históriu, aby nad ním, nad jeho druhmi aj nad ich činmi vyniesli svoje posledné slovo.“

Ak sa takáto kniha dostane do rúk súdneho čitateľa, môže v nej nájsť veľa nového, nepoznaného, no sotva to niečo zmení na jeho úsudku. Horšie je, ak si takúto knihu prečíta niekto, kto sa nadchne konaním „hrdinov“. Prirovnanie k hlúpym filmovým trhákom, v ktorých je viac krvi ako faktov a umenia, je na mieste. Napodobnitelia filmových Rambov dokážu narobiť veľa zla, kniha Ďábelská garda môže byť v tomto ponímaní ešte nebezpečnejšia.

Druhou knihou, ktorá sa mi vďaka knižnici dostala do rúk, je takisto spoveďou nemeckého vojaka. Volal sa Willy Peter Reese. Ako 20-ročný mladík sa v uniforme wehrmachtu dostal na východný front, kde takisto ako Wagemüller spoznal krutosť vojny. Písal si denník. Za kúsok papiera dokázal obetovať aj to posledné. Napríklad kocku masla, „pretože toho je nadbytok, ale písanie je životná nutnosť,“ poznamenal si vo svojom denníku a dodal, že „iba moja úloha, vypovedať o vojne a dopĺňať moju útržkovitú tvorbu, mi ešte dodáva osobnú vôľu k životu.“

Vojak Reese posielal svoje zápisky v listoch domov. Časť z nich sa uchovala a vyšla v Berlíne v roku 2003 a v českom preklade o tri roky neskôr pod názvom S maskou vojáka. Reese bol od 26. júna 1944 po bitke pri Vitebsku nezvestným a do vlasti sa už nevrátil. Pravdepodobne padol v boji.

„Žili sme v úpadku duše,“ napísal v doslove Stefan Schmitz, zostavovateľ Reeseho spomienok na „ruské dobrodružstvo“. Okrem opisu vlastných zážitkov Reeseho listy obsahovali aj stovky básní a drobné prózy. Niekoľko jeho veršov z úvodu knihy v českom preklade:

Válka jsme my, protože my jsme vojáci

––

Všechna města jsem spálil,

všechny ženy zardousil,

všechny deti ubil,

vše v zemi uloupil.

Miliony nepřátel zastřelil,

všechna pole zničil, všechny chrámy zbořil

duše lidí pustošil,

prolil jsem krev a slzy všech matek.

Učinil jsem to, neučinil…

vojákem jsem byl.

Reese, na rozdiel od Wagemüllera, sa nehrá na hrdinu. Zanechal odkaz, ktorý je aj po desiatkach rokov veľkým mementom.