sliacky

Pred 100 rokmi, 11. augusta 1917, sa narodil v rusínskej dedine Krajná Bystrá komunistický politik Vasil Biľak. Jeho meno sa spája s pozvaním vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska v auguste 1968. Keď bývalý krajčír robil prvé kroky svojej politickej kariéry, presne v deň jeho 31. narodenín, teda 11. augusta 1948, sa narodil Jan Palach, Biľakov protipól, ktorý protest voči sovietskej okupácii vyjadril ako živá fakľa 19. januára 1969, čo ho stálo život.

Hneď na úvod si dovolím napísať, že nemám v úmysle týmto príspevkom nikoho dráždiť, ani glorifikovať.

„Osobitne významný je jeho podiel na boji proti kontrarevolúcii a antisovietizmu, pri odhaľovaní škodlivosti protistraníckej politiky pravicovooportunistických síl v KSČ 1968 – 1969.“ Aj túto vetu si môžeme prečítať pri hesle Vasil Biľak v encyklopédii. Pravda, v tej encyklopédii, ktorá vyšla v socialistických časoch, keď jeho politická aktivita bola ocenená Radom práce, Radom Víťazného februára, Radom Červenej hviezdy, Leninovým radom… Dnes k jeho menu pridávajú iné „tituly“. Predovšetkým mu odporcovia komunistického režimu nemôžu zabudnúť angažovanosť v rušnom roku 1968, keď sa podpísal pod list, ktorý „zlegalizoval“ vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska.

Uplynulo rovných sto rokov, čo sa Vasil Biľak v dedinke Krajná Bystrá narodil. Otec mu zomrel, keď mal tri roky, a matka, keď mal jedenásť. Zo siedmich súrodencov sa dožil dospelosti len starší brat Dimitrij. Vyučil sa za krajčíra. Niektorí jeho životopisci tvrdia, že príliš vo svojom remesle nevynikal. Viac ho lákala aktivita v odboroch a po druhej svetovej vojne v Komunistickej strane Československa. Po absolvovaní Vysokej školy politickej ÚV KSČ, keď si k svojmu menu mohol písať titul RSDr., už nič nestálo v ceste na jeho politické výslnie. Biľakova kariéra vyvrcholila po roku 1968, keď dve desaťročia ako tajomník ÚV KSČ určoval ideové smerovanie strany, čo vyjadril najmä v Poučení z krízového vývoja, kde obrodný proces nazval kontrarevolúciou a vojenskú intervenciu bratskou pomocou.

V roku 1971 vyšla zbierka Biľakových prejavov v rokoch 1967 – 1970 pod názvom Pravda zostala pravdou. Určite nebola bestsellerom a 12 000-kusový náklad si museli zakúpiť stranícke a odborárske organizácie. Taká bola vtedajšia prax.

Vo Zvolene sa v posledných rokoch stalo dobrým zvykom, že miestna Krajská knižnica Ľudovíta Štúra umožňuje ľuďom i firmám, ktoré likvidujú svoju knižné zbierky, aby priniesli publikácie do knižnice a kto má záujem, môže si z nich vziať zadarmo, čo sa mu zdá zaujímavé. Takto sa tam dostala aj spomínaná kniha. Vzal som si ju. Vypočuť alebo prečítať si aj taký názor, s ktorým nesúhlasím, nepokladám za prehrešok voči demokratickému mysleniu. „Azda nikto z popredných československých politikov nemal také predpoklady ako práve on, aby sa dal oslovovať ako muž januára, napísal v predslove zostavovateľ, Biľakov stranícky kamarát Ľudovít Pezlár. „Jeho zásluhy na príprave januárového pléna ÚV KSČ v roku 1968 sú skutočné, a nie falošné ako u tých, čo javisko pojanuárového politického vývinu zaplnili hlučnou demagógiou, karierizmom a urobili z politického života estrádu… Práve krízové obdobie preveruje charakter politika. Vasil Biľak v tejto skúške obstál; má právo, ale aj povinnosť vydať svedectvo.“

Listujúc v knihe som narazil na perličku: „Na Slovensku nebol odpor proti sovietskym jednotkám. Necítili sme to nikde, ani z okresov, ani z krajov sa neozývali hlasy proti.“ Toto vyjadrenie by ma neprekvapilo, keby tak údajne nepovedal na plenárnom zasadnutí ÚV KSS už 18. júla 1968, teda mesiac pred vstupom vojsk vtedajších spojencov.

Ale takýto detail na začiatku normalizácie sotva niekoho zaujímal, hoci podľa podčiarknutých pasáží predsa len niekto tieto Biľakove výlevy duše čítal. Možno nejaký študent VUML-u… Že neviete, čo to je? Všetko vám vysvetlí všemocný google. Alebo tí z našich ponovembrových ministrov – i súčasných – ktorí ho absolvovali.

Napriek tomu, že sa Vasil Biľak svojej ideológie nevzdal, jeho „šikovnejší“ súdruhovia ho po novembri ´89 rýchlo hodili cez palubu a vylúčili zo strany. V roku 1991 sa začalo jeho trestné stíhanie. Naťahovalo sa takmer 20 rokov, kým ho špeciálna prokuratúra Slovenskej republiky nezastavila. Svoj krok odôvodnila tým, že nie je možné vypočuť kľúčových svedkov, obyvateľov Českej republiky. Vlastne všetko v módnych intenciách: skutok sa nestal a ak sa stal, tak – čo už? A tak si Vasil Biľak v pokoji užil starobu: zomrel 6. februára 2014 vo veku 96 rokov.

Pri prvom výročí jeho úmrtia slovenskí komunisti odhalili v rodnej Krajnej Bystrej pamätník s Biľakovou bustou. Na druhý deň ráno ho našli obliaty červenou farbou a s veľavravným nápisom „Sviňa“. K tomuto protestu sa priznali dvaja košickí občianski aktivisti Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz. „V roku 1968 som mal pätnásť rokov a kvôli tomuto zločincovi prišlo o život niekoľko desiatok ľudí mojej generácie,“ vysvetlil svoj čin Peter Kalmus. „Vasiľ Biľak je vrah, nie je normálne, aby sme mu tu stavali pomníky.“ Či sú títo dvaja tvrdí antikomunisti aj za neskoršou krádežou busty, neviem.

Pamätník prekvapil aj Ústav pamäti národa. „25 rokov po páde železnej opony sa čoraz častejšie stávame svedkami relativizovania pravdy o našej minulosti. Dôkazom toho je, že napríklad príslušníci bývalej ŠtB aj naďalej poberajú vysoké výsluhové dôchodky a vysokému komunistickému funkcionárovi Vasiľovi Biľakovi dokonca postavili pamätník, čím ho de facto „rehabilitovali.“ Nepopieram zásluhy Vasiľa Biľaka pre rodnú obec v období, keď patril k vrcholným predstaviteľom komunistického režimu. No napriek tomu vnímam snahu zástupcov obce s rozčarovaním,“ čítame z vtedajšej reakcie predsedu Správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka.

V piatok, keď si chceli obyvatelia Biľakovho rodiska a jeho prívrženci pripomenúť 100. výročie narodenia, privítal ich – podľa oficiálnych správ – opäť poškodený pomník. Kto je za tým vlastne ani nie je podstatné, beztak máme na tom našom malom a milom Slovensku „háklivejšie“ problémy, z ktorých niekomu „šikovnému“ natečú do vrecka aj slušné sumičky, najlepšie zo štátnej kasy, a zvyšok Slovákov sa ako štafáž na tom buď pobaví, alebo si niekde pri poháriku od srdca zanadáva. V tejto súčasnej krčmovej diskusii, na ktorej je – žiaľ – veľa pravdy, mi chýba už len Švejkova postavička.

Túto spomienku som nenapísal preto, aby som glorifikoval komunistického politika, ale preto, že v našej histórii sme mali osobnosti, ktorých činy s odstupom času a zmenou ideových hodnôt sa vnímajú negatívne. Je to normálne. Ani Hitlera, ani Stalina – a to boli o level podstatne vyššie „šarže“ – nemôžeme vymazať z histórie. Ako ukazuje aj výstavba Biľakovho pomníka v rodnej Krajnej Bystrej, stále žijú medzi nami ľudia, ktorí sú s jeho ideami zviazaní a trúfam si napísať v dnešnej pseudodemokratickej dobe takú nehoráznosť, že ak sa nám ich myslenie či činy nepáčia, nemali by sme proti ním bojovať primitívnym, vandalským spôsobom, ale vlastnými pozitívnymi činmi. Z jednoduchého dôvodu: takto aj z vrahov urobíme martýrov!

Na porovnanie: Choďte sa prejsť po našich kníhkupectvách! Koľko je v nich publikácií približujúcich nemeckých i slovenských fašistických exponentov. Už som viackrát napísal, že ma šokovalo, keď si žena, dôchodkyňa – povedzme, bez urážky, s trošku nižším IQ – kúpila za 26 € Mein Kamp a potom sa ma pýtala, či kúpila dobrú knihu a o čom to je. Čo už? Hlavne, že ako dlhodobá dobrovoľná invalidka, ktorá má vyšší dôchodok ako jej vrstovníčky, čo poctivo makali takmer do posledného dychu, sa stravuje na charite. Dôvod je typický a veľavravný – aby mala na víno. Pri ňom sa predsa aj Mein Kamp číta príjemnejšie a ľahšie sa mu dá porozumieť.

Ale radšej iné prirovnanie. Jan Palach, ktorý sa narodil rovnako ako Biľak 10. augusta, zaplatil za svoje presvedčenie životom. Pomohol tým spoločnosti? Kto pochopil jeho čin, jeho obeť? Skúste sa prejsť ulicami a urobiť si malú anketu medzi ľuďmi, čo si o takomto odporu, o jeho samovražde, ľudia myslia, či vôbec vedia, kto bol Biľak a kto bol Palach…

Len tak na okraj mi napadlo: Čo budú písať o našich súčasných politických lídroch tak o polstoročie? Budú aj ich vnímať ako frajerov alebo nebodaj ako vrahov? Budú im stavať pomníky, alebo sa budú za nich hanbiť?

Však dnes takmer niet dňa, aby nielen bulvár, ale aj to najmierkotvornejšie médiá, platené z našich daní, nepriniesli nejakú krvavú správu. Vraždy, samovraždy, nehody a „nehody“, zbytočné úmrtia, za ktorými je boj o moc politickú a ekonomickú na strane jednej a zúfalstvo na strane druhej, alebo – čo je najtragickejšie – „hrdinstvo“ odkukané z filmov, ba i surovosť, chorobná túžba po krvi. Remiáš, Ducký, Valko, Gaulieder… Vraždy zamietnuté pod koberec.

Škoda, že človek nemá tú imaginárnu šancu aspoň na chvíľu prebehnúť v čase nielen dozadu, ale hlavne dopredu. Som presvedčený, že aj dnešní vodcovia, keby zavoňali, že im na účet alebo do vačku pribudne tučná sumička, alebo sa pred nimi otvorí bohovská kariéra (nemusia pritom začínať ako krajčíri, ale v inej slušnej robotníckej profesii, za ktorú sa dnes hanbia – odporúčam vám pregooglovať si hoci súčasnú vládu), veľmi radi by si dali pripnúť na hruď červenú hviezdu. Rovnako ako oni sami alebo ich otcovia sa v novembri 1989 zbavili už bezcennej červenej legitimácie a zasadli si do prvých radov v kresťanských chrámoch a v takých a oných poslaneckých laviciach vo farbách strany, ktorá sa im práve hodila.