sliacky

Pred 80 rokmi, 2. septembra 1937, zomrel v Ženeve Pierre de Coubertin, zakladateľ novodobých olympijských hier.

Pochádzal z parížskej aristokratickej, barónskej rodiny. Narodil sa na Nový rok 1863. Ako pedagóg sa zaujímal o problémy školstva, precestoval nielen Francúzsko, ale aj Veľkú Britániu, Kanadu a USA, kde študoval spôsoby výučby na stredných a vysokých školách. Jedným z výsledkov tohto štúdia bolo poznanie, že pre mladých ľudí je dôležité nielen zbieranie vedomostí, ale aj zvyšovanie fyzickej zdatnosti.

K jeho veľkým záujmom patrila história, ktorú zachytil v štvorzväzkovom diele Svetová história a v ďalších publikáciách: Dejiny 19. storočia, Dejiny Južnej Ameriky, Karol Veľký a jeho ríša, Vikingovia, Vznik Spojených štátov, ako aj v dielach, v ktorých spájal historické poznanie s filozofickými úvahami: Kam smeruje Európa? alebo Čo znamená socializmus?

Štúdiom histórie sa dostal aj k olympijským hrám, ktoré organizovali v antickom Grécku. Navyše práve v tom čase Heinrich Schliemann a ďalší archeológovia odkrývali základy gréckych miest, medzi nimi aj Olympiu. A keď sa v anglickom Wenlocku stretol s Dr. Williamom Perrym Brooksom, ktorý hry na spôsob olympijských organizoval vo vidieckych podmienkach už od roku 1850, jeho idea novodobého stretávania športovcov celého sveta začala nadobúdať konkrétny obraz.

Prvýkrát predstavil svoju ideu na zasadnutí Únie francúzskych spoločností atletických športov na parížskej Sorbonne 25. novembra 1892. Ako to neraz s veľkými myšlienkami býva – neuspel. Ako športovec telom i dušou sa však nevzdal. Na 16. – 25. júna 1894 zvolal do Paríža medzinárodný Kongres pre obnovenie olympijských hier. Jeho pozvanie prijalo 79 delegátov z 12 krajín. Tentoraz semienko, ktoré zasial, začalo klíčiť. Kongres s jeho návrhom súhlasil a 23. júna vznikol Medzinárodný olympijský výbor (MOV), ktorého predsedom sa stal Demetrias Vikelas. MOV rozhodol, že prvá novodobá olympiáda – aj z úcty k tradíciám – sa uskutoční v roku 1896 v Aténach a že toto stretávanie najlepších športovcov planéty sa bude konať každý štvrtý rok.

Aténske hry boli úspešné. V drese Uhorska na nich štartoval Alojz Sokol, rodák z Hronca, ktorý bol v šprinte na 100 m tretí a v trojskoku štvrtý. Na zasadaní MOV zvolili Pierra de Coubertina za nového predsedu a na tomto poste zotrval takmer tri desaťročia. Navrhol olympijské symboly, vypracoval oficiálny olympijský protokol a chartu a podklady pre slávnostné otvorenie i ukončenie hier. Tieto jeho návrhy schválil MOV na parížskom zasadaní v roku 1914.

Pierre de Coubertin bol aj pri vzniku paralympiád, hier, ktorých sa zúčastňujú zdravotne hendikepovaní športovci. K tejto myšlienke prispel aj fakt, že obe jeho deti, syn Jacques a dcéra Renée, boli chorí – syn trpel na následky úpalu ešte v detských rokoch a dcéra mala duševné problémy. Spolu s manželkou Máriou ťažko niesli fakt, že ich dvaja synovci, ktorých mali vo veľkej obľube, padli na fronte prvej svetovej vojny.

Ďalšie olympiády sa konali v Paríži a v americkom Saint Louise. Boli súčasťou medzinárodných výstav a veľtrhov, čo do značnej miery zatienilo samotné hry a ukázalo sa ako nepraktické. V roku 1916 sa mala konať olympiáda v Berlíne, no na rozdiel od starého Grécka, keď počas hier mlčali zbrane a aj nepriatelia sa dokázali stretnúť vo férovom zápolení na olympijskom štadióne, moderný človek 20. storočia to nedokázal a všetky olympijské myšlienky, najmä tie mierové, museli ustúpiť vojnovému besneniu, v ktorom sa proti sebe postavili v uniformách svojich štátov aj športovci.

V starom Grécku sa počas olympijských hier nielen športovalo, ale k slovu sa dostali aj múzy. Počítal s nimi aj de Coubertin, ktorý sám za Ódu na šport dostal na Olympijských hrách v Štokholme v roku 1912 zlatú medailu. Táto myšlienka sa však napokon neujala, ale ceremoniály, ktoré sú spojené s olympiádami, môžeme oprávnene vnímať ako veľké umelecké dielo, v ktorom sa spájajú národné i svetové prvky výtvarného, hudobného a iného umenia.

V roku 1924 sa prvýkrát uskutočnili aj zimné olympijské hry, a to vo francúzskom lyžiarskom a horolezeckom stredisku Chamonix pod najvyššou horou Európy Mont Blancom. De Coubertin sa v tom istom roku vzdal miesta predsedu, keď ho nahradil Belgičan Henri de Baillet-Latour. Zostal však pôsobiť v štruktúrach olympijského hnutia ako čestný predseda. Smutne musel pozerať, ako sa jeho idea zneužíva na politické ciele, čo vyvrcholilo v roku 1936 počas letných hier v Berlíne a zimných v Garmisch-Partenkirchene, ktoré zneužil Hitler na propagáciu svojich nacistických myšlienok. Tragicky sa zapísali aj letné hry v roku 1972, opäť na nemeckej pôde, v Mníchove, kde si palestínsky útok na židovských športovcov vyžiadal obete na ľudských životoch.

Ako vari každý, kto príde s dobrou myšlienkou, sa musí brániť pred útokom odporcov, často obyčajných závistlivcov. De Coubertin nebol výnimkou. Niektorí historici mu vyčítali, že presadzoval, aby sa hier zúčastňovali len amatérski športovci. Podľa nich už v antickom Grécku si jednotlivé štáty vychovávali profesionálnych pretekárov. Za viac ako storočie prešli olympiády mnohými zmenami, a to čo sa týka druhov športov, tak aj účasťou profesionálov na ich hrách.

Hoci pozornosť médií i fanúšikov sa sústreďuje na najkvalitnejších športovcov, predsa vari niet olympiády, na ktorej by sa neobjavili aj „exoti“, teda takí pretekári, ktorí svojou výkonnosťou vzbudzujú skôr súcit ako uznanie, napriek tomu nemožno nevidieť ich nadšenie i veľké povzbudenie divákov. To všetko zapadá do známej olympijskej myšlienky, že na hrách nie je dôležité zvíťaziť, ale predovšetkým sa ich zúčastniť. Len tak sa olympijské idey dostanú aj do tých najzapadnutejších kútov zemegule.

Pierre de Coubertin, zakladateľ novodobých olympijských hier, zomrel po srdcovom infarkte v Ženeve pred 80 rokmi, 2. septembra 1937. Pochovali ho v meste Lausanne, ktoré je sídlom MOV, no jeho srdce uložili do pamätníka v starovekej Olympii. Jedno z jeho hesiel: Citius, altius, fortius – Rýchlejšie, vyššie, silnejšie, ktoré prevzal od svojho priateľa Henriho Didona, platí aj v 21. storočí.