sliacky

Alojz Sokol pochádzal z Hronca, kde sa narodil 19. júna 1871. Napriek rýdzo slovenskému priezvisku sa v tom čase, teda v dobe silnej maďarizácie, prezentoval ako Alajos Szokolyi či pod inými pomaďarčenými menami. Nič to nemení na fakte, že sa zúčastnil prvej novodobej olympiády v Aténach v roku 1896 a v šprinte na 100 m bol tretí. Medailu nedostal, vtedy sa dávali len za prvé dve miesta. Zomrel pred 85 rokmi, 9. septembra 1932.

So štipkou vtipu by som mohol napísať, že rýchlosť mal už v rode. Otcom mu bol Jozef Pavol Sokol a matka Emília, rodným priezviskom Holubová, ktorá pochádzala z nízkotatranskej Malužinej. Vyrastal však u krstných rodičov Schonovcov v Bernecebaráti neďaleko Šiah a po maturite v Leviciach sa rozhodol pre štúdium medicíny na budapeštianskej univerzite.

Ukázalo sa, že medicína bola nad jeho sily, ale na druhej strane vynikal ako atlét. Svoj talent prejavil už v 19. rokoch a postupne stláčal svoj osobný rekord v behu na 100 m až na 11,4 sekundy. Oprávnene sa teda dostal do uhorskej výpravy na prvé novodobé letné olympijské hry v Aténach v roku 1896. Nastúpil v šiestich atletických disciplínach. Najviac sa mu darilo v šprinte na 100 m, v ktorom dobehol na treťom mieste v predpokladanom čase 12,6 sekundy (čas sa meral len víťazovi). Ostal však bez medaily, keďže na prvej olympiáde sa udeľovalo len zlato a striebro. Ale nič nám nebráni v tom, aby sme Alojza Sokola vnímali nielen ako prvého slovenského olympionika, ale i ako prvého medailistu. V trojskoku výkonom 12,30 m skončil na štvrtom mieste, ďalej sa prihlásil na súťaž v behu na 110 m cez prekážky, v skoku do diaľky, do výšky a o žrdi, no nezachovali sa doklady, či sa súťaže zúčastnil. Perličkou je, že na prvej olympiáde štartoval s číslom 1.

Autori publikácie Naši olympionici, ktorá vyšla v roku 1978, uvádzajú:

„V pondelok 6. apríla 1896 zvolával štartér k štartovej čiare aktérov prvej disciplíny novovekých olympijských hier. Medzi siedmimi atlétmi, ktorí sa pripravili na beh na 100 m, bol aj Alojz Szokol. Po signáli vyrazili na sypkú piesočnatú trať. Z rozbehu postupovali do finále prví dvaja. Najrýchlejší bol Američan Lane, Szokol dobehol na druhom mieste, ale toto umiestnenie mu stačilo na to, aby sa zaradil medzi piatich finalistov.

Medzitým sa začala súťaž v trojskoku. Szokol, ktorý vari ani sám nerátal s postupom medzi najlepších na najkratšej šprintérskej trati, stihol absolvovať iba jediný skok dlhý 12,30 m, a už sa náhlil na štart svojej hlavnej disciplíny. Tesne pred ním sa dozvedel, že prvý olympijský víťaz  sa volá Connolly a on sám si svojím jediným skokom zabezpečil štvrté miesto. To mu dodalo sily do rozhodujúceho behu. Na rýchlonohého Američana Burka, neskoršieho víťaza, ani na Nemca Fritza Hofmanna nestačil, ale ďalšiemu Američanovi Lanovi sa revanšoval za prehru z rozbehu a obsadil tretie miesto! Čas sa meral iba Burkovi, ktorý trať zabehol za rovných 12 sekúnd. Keďže olympijské medaily a spolu s nimi olivové ratolesti dostávali iba prví dvaja, Szokol ostal bez medaily i bez ratolesti, ale aj tak bol tretím najlepším šprintérom aténskej olympiády.

Po tomto úspechu vzrástli aj šance počerného mládenca z Hronca na úspech na rovnako dlhej prekážkovej trati s ôsmimi prekážkami. Szokol sa chytil príležitosti, vo svojom rozbehu viedol ešte pred cieľom o poldruha metra, ale na predposlednej prekážke sa nešťastne potkol, padol a toto zakolísanie ho stálo nielen víťazstvo v rozbehu, ale aj postup do finále, lebo z dosiaľ nevysvetlených príčin štartovali vo finále iba víťazi dvoch rozbehov – neskorší víťaz Američan Thomas Curtis (jeho finálový čas bol 17,6 sek.) a Angličan Grantley Goulding.“

Na Sokola si zaspomínal aj český atlét, diskár František Janda – Suk, strieborný na druhej olympiáde v Paríži v roku 1900: „Mnohí, premnohí slovenskí atléti pochádzajúci zo Slovenska štartovali v dôsledku tamojších národnostných pomerov pod maďarskou či uhorskou vlajkou. Spomínam si na niektorých z nich, s ktorými som sa zhováral dokonca po česko-slovensky! Jedným z najpríjemnejších bol olympionik Sokol, s ktorým som sa stretával najčastejšie. Pochádzal z odniekiaľ z blízkosti Banskej Bystrice a hovoril krásnou ľubozvučnou slovenčinou.“

Po návrate z Atén sa Alojz Sokol vzdal aktívnej kariéry, no bol pri zrode Uhorského atletického zväzu v roku 1897 a zároveň bol aj členom Uhorského olympijského výboru. Priženil sa do rodiny zámožného statkára, grófa Berchtolda a sobášom sa dostal k majetkom a kaštieľu v dedine Bernecebaráti. Nevenoval sa však iba práci na majetku, ale pracoval aj ako hlavný archivár Hontianskej župy v Šahách. Zomrel pred 85 rokmi, 9. septembra 1932. Na kaštieli je dnes pamätná tabuľa, v dedine ho pripomína aj pomník a v rodnom Hronci okrem pamätnej tabuli na budove Obecného úradu aj bežecké podujatie – polmaratón Sokolov Hronec. Pri príležitosti 100. výročia aténskej olympiády v roku 1996 vydala Slovenská pošta známku v nominálnej hodnote 9 Sk, ktorá dokumentuje Sokolov športový úspech. Autorom známky je grafik a ilustrátor, akademický maliar Dušan Nágel.