sliacky

Pred 150 rokmi, 15. septembra 1867, sa narodil v Opave Vladimír Vašek, ktorý sa do českej literatúry zapísal pod pseudonymom Petr Bezruč. Meno si získal básnickou zbierkou Slezské písně, ktorými sa postavil na obranu českých národných záujmov a odsúdil katastrofálne životné podmienky sliezskeho a moravského ľudu koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Preto ho literárni historici zvyknú označovať za „anarchistického buriča“.

Jeho otec bol nielen učiteľom, ale aj pronárodným dejateľom, ktorý v roku 1860 začal vydávať prvé české noviny v Sliezsku Opavský besedník. Antonín Vašek sa ako jeden z prvých postavil proti pravosti tzv. královedvorského a zelenohorského rukopisu a historika Václava Hanku obvinil z falšovania. Rovnaký názor ako Vašek zdieľal aj neskorší prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk, pre ktorého bol tento spor impulzom k vstupu do politického života.

Opava bola v tom čase najmä nemeckým mestom, čo viedlo k tomu, že sa Vaškovci presťahovali do Brna. Cez prázdniny sa však otec so synom rád vracal do rodného kraja, kde sa mohol venovať svojej najväčšej záľube – poľovníctvu. V roku 1880, teda keď mal Vladimír len 13 rokov, však otec podľahol tuberkulóze a vdova so šiestimi deťmi zostala v ťažkej finančnej situácii.

Napriek tomu začal študovať na gymnáziu. Nešla mu matematika, nemčina a najmä spev, takže jeho učiteľ ho posmešne nazýval Antonom (z nemeckého Ein Ton – jeden tón). Ani on však svojich profesorov nešetril a s obľubou písal na nich posmešné verše. Obľúbil si knihy, básne i prozaické diela českých i cudzích autorov, Puškina a Lermontova čítal v origináli. Po maturite vraj uvažoval o vstupe do kláštora, nakoniec sa rozhodol pre štúdium klasickej filológie na Karlovej univerzite. Nebol práve vzorným študentom. Radšej ako na prednášky chodil do pražských krčmičiek, kde dokázal presedieť celé hodiny pri kartách.

Štúdium nedokončil a vrátil sa do Brna, kde mu matka vybavila miesto pisára. V roku 1889 sa v časopise Švanda dudák objavila črta Studie z Café Lustig, podpísaná Ratiborom Sukom. Za týmto menom sa skrýva neskorší Petr Bezruč, ktorý si našiel nové miesto na pošte a po zložení skúšok ho poslali do Místku.

V Místku žil v rokoch 1891 – 93, pokračoval v neviazanom živote, ale začal si viac všímať aj život okolo seba, predovšetkým veľkú biedu, ktorá v tom čase panovala v tomto regióne. Medzi jeho nových priateľov sa zaradil Ondřej Boleslav Petr, učiteľ, divadelný ochotník a vlastenec. Keďže z jeho života, ktorý sa skončil samovraždou, pochádzajú mnohé námety básní v zbierke Slezké písně, niektorí historici vyslovili predpoklad, že časť z nich napísal práve O. B. Petr, no tento názor je zrejme chybný. Zoznámil ho aj s Dodou Bezručovou, čo sa napokon odrazilo v básnikovom pseudonyme – Petr Bezruč.

Po priateľovej samovražde sa rozhodol pre návrat do Brna. Rok na to mu zomrela matka a on si vzal na starosť výchovu brata Antonína. S druhým bratom Ladislavom jazdieval na Hanú, ktorú si veľmi obľúbil.

Snad modré nebe, pohoda,

snad klid mne lákal v Hanu snící,

zde zdraví, síla národa

z brázd dýchaly mi vždy do lící.

Začiatkom roka 1899 už ako Petr Bezruč poslal svoje básne do časopisu Čas. Redaktor Jan Herben pobadal talent a zaradil ich do beletristickej prílohy. Zasiahla však cenzúra a tak sa do tlače dostala len báseň Jen jedenkrát. Herbenovou zásluhou však vyšli Bezručove Slezské písně v knižnej zbierke v náklade 3 000 kusov, streli sa s kladnou ozvenou, ale až po siedmich rokoch sa verejnosť dozvedela, kto je ich autorom.

Slezké písně nájdete v pdf-ku na http://www.sesity.net/elektronicka-knihovna/slezske-pisne.pdf

V roku 1915 sa bez vlastného pričinenia dostal do nepríjemností, ba hrozil mu trest smrti. V jednom parížskom časopise totiž vyšla báseň oslavujúca ruské vojská a ruského cára s podpisom P. B. Jej autorom bol neúspešný básnik Jan Grmela, rodák z Ostravy, žijúci v parížskej emigrácii. Nevedno, prečo si zvolil práve tieto iniciály, ale faktom je, že sa Petr Bezruč dostal pred vojenský súd za vlastizradu. „Nikdy som sa nezaoberal politikou, vždy som sa zaujímal iba o literatúru,“ bránil sa pred súdom Petr Bezruč. „Politické presvedčenie, ktoré sa odráža v mojich básňach, rovná sa najčistejšiemu demokratizmu. Moje básne boli písané predovšetkým pre robotníctvo. Toto celé zamerania je v rozpore s oslavovaním cára, ktorý je robotníctvom a demokratmi nenávidený dnes práve tak ako pred vojnou. Preto báseň zmienenej tendencie, uverejnená v ktoromsi francúzskom časopise, nie je odo mňa.“

Napriek tomu, že súd rozhodol o jeho nevine, nedostal sa hneď na slobodu, ale začali ho vyšetrovať za niektoré zo Slezských písní, v ktorých nemohli nevyčítať útočnosť a buričstvo. Až keď v roku 1916 vyšiel v Lipsku ich nemecký preklad, Bezruča prepustili z väzenia, no súdne ťahanice ho prenasledovali až do vzniku Československej republiky.

Petr Bezruč sa stal básnikom vskutku národným, čoho svedectvom je aj fakt, že ho v roku 1945 ako jedného z našich prvých literátov označili za národného umelca. Čím ďalej tým viac sa však uťahoval do samoty. Rád sa túlal beskydskými horami a dobrú kondíciu si udržiaval otužovaním, ktoré mu pomohlo dostať sa z tuberkulózy, zdedenej po otcovi.

Moravu a Sliezsko, mestá i dediny, hory i doly, ale i rastlinné a živočíšne tvory, s ktorými sa stretával pri svojich výletoch – to všetko zachytil vo veršoch. Pritom nevidel len prirodzenú krásu hôr, ale i človeka, ktorý v nich žil, často chudobne, zo dňa na deň.

Září na Beskydech

Do strmých hor turisté jdou

na velebnou jich hledět krásu:

a goral sklízí chudobnou

a žalostnou žeň bědných klasů.

Posledné roky prežil Petr Bezruč v Kostelci na Hané, zomrel v olomouckej nemocnici v roku 1958 ako 90-ročný. V tom istom roku vyšla posmrtne jeho zbierka Přátelům i nepřátelům.