sliacky

Dnes dostane kapitánske výložky kdekto. Nebudem menovať. Je to aj vec charakteru. Ale kto si ich určite zaslúžil, bol Ján Nálepka, ktorý sa narodil v Smižanoch pred 105 rokmi, 20. septembra 1912. Historici nezaznamenali, že by svoje výložky bozkával. Napokon sa z neho stal  aj generál, pravda – in memoriam.

K osobe a osobnosti Jána Nálepku som napísal blog už pred štyrmi rokmi. Pravda, pri inej príležitosti: http://agenturatortura.blog.pravda.sk/2013/11/14/bite-vrahov/

Tým sa vlastne priznávam bez bitky k blogom, ktoré som uverejnil pod mojím starým pseudonymom.

Dnes mám príležitosť sa k človekovi – hrdinovi – vrátiť. Je tomu totiž práve 105 rokov, čo Ján Nálepka uzrel svetlo sveta v spišskej dedine Smižany, kde dodnes stojí jeho rodný dom.

Chcel sa vrátiť. Fyzicky. No osud bol proti. Napriek tomu sa na Slovensko, do svojej vlasti, vrátil v podobe hrdinu, ktorý chcel žiť, ale smrti sa nebál. V podobe, ktorú si dnes – žiaľ – primálo vážime, lebo sa nám objavili nové krajšie zajtrajšky. Pravda, ako pre koho. Môžeme len hypoteticky uvažovať, ako by sa vyjadril k dnešku prvý slovenský Hrdina Sovietskeho zväzu – in memoriam. Predpokladám, že by nebol nadšený, rovnako ako by nebol v čase, keď jeho meno brali za svoj vzor komunisti. Bol a je proste in memoriam, človek histórie. Ale myslím si, že na takýchto ľudí by bolo veľkým hriechom zabúdať.

Učiteľ Ján Nálepka sa v roku 1939 stal dôstojníkom armády nového slovenského štátu. O dva roky neskôr ho poslali na východný front. Mal dobré postavenie, no na rozdiel od mnohých jeho kolegov nemal žalúdok na to, aby sa pchal do zadku Nemcom, najmä keď sa na vlastné oči mohol presvedčiť, aké svinstvá páchali na nevinnom civilnom bieloruskom a ukrajinskom obyvateľstve. Nebol sám. Okolo neho sa zomkli antifašisticky zmýšľajúci slovenskí dôstojníci a vojaci, ktorí všemožne pomáhali ako obyvateľstvu, tak aj partizánom. Informáciami, zbraňami, potravinami, liekmi… Bolo len otázkou času, kedy táto konšpirácia praskne. Keď hrozilo, že Nálepku uväznia, so svojimi najvernejšími druhmi prebehol k partizánom skúseného veliteľa Saburova. Mali možnosť pridať sa k „slobodovcom“, ktorí mali za sebou prvé boje po boku Červenej armády, no dali prednosť partizánskemu spôsobu boja a Nálepku sú nielen hodnosťou, ale najmä svojím vystupovaním, zvolili za svojho veliteľa.

Blížili sa oslavy 25. výročia Veľkého októbra, tlak Sovietskej armády rástol, cieľom bolo dostať sa cez Dneper a vyhnať Nemcov z ukrajinskej metropoly Kyjeva. Podarilo sa. V tomto boji sa opäť vyznamenali českí a slovenskí vojaci z brigády Ludvíka Svobodu. Partizánsky zväzok, ktorého súčasťou bol aj československý oddiel vedený Nálepkom, dostal rozkaz dobyť Ovruč, ukrajinské mestečko na dôležitej železničnej trati. 16. novembra 1943 sa bez odporu dostali do centra mesta. Hitlerovci sa sústredili na obranu železničnej stanice. Nálepkovci si mohli oddýchnuť, no veliteľ bol iného názoru. Uvedomoval si, že aj tam, v Ovruči, relatívne ďaleko od domova, bojuje za slobodu svojej vlasti, svojho národa. Viedol svojich vojakov ďalej, smerom na stanicu, a prvý sa postavil zoči-voči hitlerovcom. Vzduchom preleteli guľky z nepriateľského guľometu a preťali jeho hruď. Podľa slov spolubojovníkov z krvavej hrudi sa ozval jeho posledný rozkaz: Bite vrahov!

Slovák ako repa – preto si zvolil krycie meno Repkin – padol, no jeho hrdinstvo a meno nezapadlo prachom zabudnutia. Našťastie sú aj takí Slováci, ktorí vedia a veria, že Slovensko spod fašistickej diktatúry neoslobodili Američania, ale vojaci a dôstojníci s červenou hviezdou na čiapkach.

Pamiatku statočných Slovákov, ktorí sa vzopreli nemeckým manierom, si ctia aj v ukrajinskom meste Ovruč. A chápu aj tých slovenských vojakov, ktorí pod fašistickými bodákmi išli do boja so slovanskými bratmi. V roku 2012, pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Nálepku, odhalili v Ovruči pamätník s menami 102 slovenských vojakov, ktorí padli v meste a okolí. Nálepka má v tomto ukrajinskom meste tri pamätníky: na mieste, kde zahynul, kde bol dočasne pochovaný a pred základnou školou, ktorá nesie jeho meno. V nej nájdeme pamätnú izbu, ktorá pripomína kapitána Repkina a jeho druhov.

Jána Nálepku ocenili in memoriam zlatou hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu, Radom Ľudovíta Štúra II. triedy a v roku 2004 ho povýšili do hodnosti brigádneho generála. Jeho životné osudy priblížil vo viacerých biografických publikáciách jeho brat Jozef, ale aj literáti, výtvarníci a filmári. K vrcholným spomienkovým dielam patrí román Miloša Krna Vrátim sa živý a film Martina Ťapáka Zajtra bude neskoro, v ktorom stvárnil hlavnú postavu Milan Kňažko.

Kto si zaslúži kapitánske výložky? Ten, kto sa postaví zoči-voči nepriateľovi, alebo ten, čo ich bozkáva? Osobne vnímam ako pozitívny fakt, že dedina Nálepkovo sa nevzdala ani po zmene politických pomerov svojho novodobého názvu, aj to, že je na Slovensku ešte dosť miest a dedín, ktoré sa za Nálepkovu ulicu nehanbia, ale sú na ňu pyšní.