sliacky

Pred 470 rokmi, 29. septembra 1547, sa narodil španielsky dramatik a prozaik Miguel de Cervantes y Saavedra. Pred 115 rokmi, 29. septembra 1902, sa v Paríži zavŕšila životná púť Émila Zolu.

Cervantes i Zola patria medzi tých autorov, po ktorých dielach čitateľ rád siahne aj po niekoľkých rokoch, resp. sa k nim vráti. Takže tento krátky pohľad na ich život a dielo nech je aspoň impulzom pre návraty do literárnej klasiky.

Cervantes

Alcalá de Henares, kde Cervantes pred 470 rokmi uzrel svetlo sveta, sa nachádza neďaleko Madridu. Jeho rodina mala síce šľachtický titul, ale bohatstvom nevynikala. Napriek tomu otec, ktorému sa nepodarilo presadiť sa ako felčiar, chcel, aby z jeho detí vyrástli vzdelaní ľudia. Miguel, štvrtý zo siedmich súrodencov, sa mal stať kňazom, s čím sa jeho dobrodružná povaha príliš neráčila. Pred nebezpečenstvom väzenia ušiel do Ríma, kde sa v roku 1569 naverboval do španielskeho námorníctva. O dva roky sa zúčastnil v známej bitke pri Lepante, kde bol ťažko ranený. Predovšetkým zásah do ľavej ruky mal trvalé následky.

K ďalším dramatickým okamihom v Cervantesovom živote patrí stretnutie s alžírskymi pirátmi, ktorí ho zajali ako otroka. Tri pokusy o útek sa mu nepodarili, až v roku 1580 ho vykúpil Rád Najsvätejšej Trojice a mohol sa vrátiť do vlasti.

Zážitky z berberského zajatia spracoval v divadelnej hre El trato de Argel (Alžírsky život), ktorá však zvlášť nezaujala ani hercov, ani divákov. Ako-tak sa dostať z chudoby a dlhov mu pomohol sobáš s dcérou bohatého sedliaka, o 18 rokov mladšou. Veril, že si môže zarobiť na živobytie ako spisovateľ, čo mal dokumentovať jeho román Galatea, ktorý vyšiel v roku 1584, teda v roku svadby. Nebolo to šťastné manželstvo, neprinieslo ten najpevnejší tmel – deti – a po šiestich rokoch od ženy odišiel. Jeho pokusy živiť sa poctivou robotou nemali dlhé trvanie a za spreneveru štátnych peňazí sa dostal za mreže.

V chlade väznice začal Cervantes znova uvažovať o svojej spisovateľskej budúcnosti. Výsledkom bol román El ingenioso Hidalgo Don Quijote de la Mancha, ktorého prvý diel vyšiel v roku 1605. Jeho hlavný hrdina, smutný rytier, a s ním i zbrojnoš Sancho Panza, sa stali vskutku nezabudnuteľnými postavami. V rytierovi, ktorého činy sú síce bláznivé, ale v skutočnosti dômyselné (ingenioso), vystihujú dobu, v ktorej autor žil, jeho sny a ilúzie, ktoré sa mu aj vlastným pričinením nie vždy podarilo dostať k úspešnému koncu. Druhý diel románu vyšiel v roku 1615 a Cervantes sa ním natrvalo zapísal do dejín svetovej literatúry.

Cervantesovo dielo je však bohatšie. Nechýbajú v ňom básne, medzi nimi óda na kráľovnú Izabelu, ktorú napísal ešte ako študent, dramatické práce (najmä Osem komédií a osem medzihier), ale najväčší je jeho prínos do svetovej prózy. Jeho Novelas ejemplares – Príkladné novely – dali vzniknúť španielskej renesančnej poviedke. Vyšli tlačou v roku 1613, keď už bol Cervantes zrelým šesťdesiatnikom. Mohli by sme si myslieť, že na sklonku života sa konečne mohol tešiť zo slávy a z peňazí. Nuž, tešil sa z nich svojsky a do literárneho neba odišiel chudobný 22. apríla 1616.

Zola

„Cirkevných a vojenských súdnych tribunálov zložených z podlých pokrytcov sa dá za rok zostaviť milión a ešte mnohí zostanú, je však treba päť storočí, aby vyrástli taká Jeanne d´Arc alebo taký Zola“. Tento výrok Marka Twaina vari najvýraznejšie vystihuje francúzskeho prozaika Émila Zolu, ktorý prešiel podobne ako Cervantes životnými peripetiami.

Narodil sa v Paríži 2. apríla 1840, no detstvo prežíval v malebnom provensálskom meste Aix-en-Provence neďaleko Marseille. Prvé problémy prišli po náhlom úmrtí otca. Mal vtedy len sedem rokov. V škole patril k jeho spolužiakom Paul Cézanne, neskôr slávny maliar a jeho celoživotný priateľ.

Aby nebol matke na ťarchu, rozhodol sa odísť do Paríža, kde sa zamestnal vo vydavateľstve Hachette. V ňom vyšli aj jeho prvé Poviedky pre Ninon. Postupne sa rozširoval okruh jeho priateľov z radov parížskych intelektuálov, výtvarníkov, spisovateľov. Po svadbe s Alexandrine Mélayovou si zaobstaral vidiecky dom, ktorý bol miestom Médanských večerov, stretnutí velikánov francúzskej literatúry.

V roku 1880 vydal Experimentálny román, v ktorom vyjadril svoje názory, že román musí vychádzať z vedeckého poznania a na vývin postáv majú v prvom rade vplývať zdedené vlastnosti a prostredie, v ktorom sa pohybujú. Nezostal len pri teórii, ale dôsledne ju uplatňoval v románovom cykle, ktorý sa rozrástol na 20 zväzkov, v ktorých vystupuje 32 hlavných a viac ako tisícka vedľajších postáv. Ide o jeden z najväčších literárnych obrazov vtedajšej francúzskej spoločnosti.

Zolove romány, ale i spoločná zbierka Médanské večery, dokumentujú, že Zola a jeho literárni druhovia odmietli sentimentálny romantizmus predchádzajúcich generácií a vsadili na materialistické presvedčenie. Nečudo, že našli svojich obdivovateľov, ale aj nepriateľov. Katolíckej cirkvi sa znepáčil najmä Zolov cyklus Lurdy, Rím, Paríž, ktorý vydal v rokoch 1894 – 97, a keď listom J’accuse – Žalujem – vystúpil na obranu kapitána Alfreda Dreyfusa obvineného zo špionáže, pred hrozbou väzenia musel utiecť do Londýna.

Do Paríža sa vrátil po dvoch rokoch a začal pracovať na poslednom románovom cykle. V ňom sa vrátil aj k Dreyfusovej afére a vyjadril nádej, že po odstránení troch pilierov režimu (cirkev, armáda, neúmerne veľké súkromné vlastníctvo), sa ľudstvo dožije spravodlivejšej a lepšej budúcnosti. Štvrtý diel tohto cyklu už nedokončil. Pred 115 rokmi, 29. septembra 1902, zomrel na otravu plynom. Predpokladá sa, že išlo o nešťastnú náhodu. Pochovali ho na Montmartri, odkiaľ po šiestich rokoch preniesli jeho telesné pozostatky do Pantheonu.