sliacky

S každým dňom v kalendári sa spájajú mená významných osobností alebo udalostí. Nie je tomu inak ani pri dátume 2. október. Aspoň stručne o štyroch slovenských ženách a dvoch mužoch.

Úvodom meno, ktoré je všeobecne známe: Božena Slančíková – Timrava. Narodila sa práve pred 150 rokmi, 2. októbra 1867. Väčšina jej života sa spája s dedinami v novohradských vrchoch: s rodným Polichnom a susednou Ábelovou. Z ich prostredia čerpala aj námety pre podstatnú časť svojich poviedok, noviel či dramatizácií.

Z Timravinho života

Zostala slobodná, čo do značnej miery komplikovalo jej životné osudy. Napriek tomu, že sa jej prózy (Za koho ísť?, Ťažké položenie, Skúsenosť…) dostávali k slovenskému čitateľovi a zaujali ho, nepodarilo sa jej dostať na úroveň profesionálnej spisovateľky. V roku 1909, po smrti otca, sa spolu s matkou nasťahovala k bratovi Bohušovi, s ktorým sa narodili ako dvojičky, vtedy evanjelickom farárovi v Ábelovej. V roku 1919 dostala miesto opatrovateľky v tamojšej materskej škole, ktorú viedla až do odchodu do penzie v roku 1928.

Timrava zostala bývať v Ábelovej aj potom, čo jej v roku 1923 zomrela matka a brat sa presťahoval do Lučenca. Ťažko znášala roky prvej Slovenskej republiky, keď sa jej príbuzní stali obyvateľmi iného štátu – Maďarska. Medzi jej časté hostky patrila spisovateľka z novej generačnej vlny Hana Ponická, takisto novohradská rodáčka (z Haliča), ktorá spomienky na spoločné stretnutia zachytila v knihe Ábelovský dom.

Posledné prístrešie na jeseň 1945 našla Timrava v Lučenci u svojej neteri Zlate Petrivalskej, ktorá na ňu spomínala aj týmito slovami: „V meste jej chýbali prechádzky do ábelovského cintorína, do poľa a chýbal jej ľud, ktorý vždy pozorovala… Veľkú radosť mala, keď lučenský divadelný krúžok dal si meno podľa nej. Lenže v krúžku boli ľudia dospelí, ktorí mali aj iné povinnosti, tak sa veru s nimi veľmi málo stýkala. Väčšiu radosť mala, keď lučenské gymnázium pomenovali na gymnázium Boženy Slančíkovej – Timravy. Mala vždy veľmi rada mládež, rada ju videla okolo seba. Riaditeľ školy sa postaral, aby k tetiným narodeninám ju prišla vždy deputácia študentov pozdraviť. Keď bola školská zábava alebo nejaké posedenie, prišli po tetu autom. Keď mali k nej prísť študenti, radila sa so mnou, čo by im bolo treba prichystať. Sladkostí sme napiekli, ale bolo treba niečo aj na pripitie. To vyberala vždy niečo slabšie, aby sa vraj deti nepopili. Mala rada veselú spoločnosť, ale nenávidela opitých ľudí… Pri svojej veľkej skromnosti vždy sa bála, že študenti prichádzajú k nej len z povinnosti. Chcela, aby ju mali radi, aby sa u nej dobre cítili… Veď keď prišli aj k dcére spolužiaci, vždy sa mala s nimi čo porozprávať a zažartovať.“

„Neviem nič o sebe zvláštneho napísať,“ vyjadrila sa typicky skromne Božena Slančíková Timrava, keď ju oslovili, aby zaspomínala. „Žiadne nápadné udalosti sa nestali v mojom živote. Prešiel tak dáko jednotvárne, že sa mi vše zdá, akoby som ani nebola žila.“

Zomrela v Lučenci 27. novembra 1951. Štyri roky predtým bolo jej celoživotné dielo ocenené titulom Národná umelkyňa. Jej hrob zdobí mramorová busta – dielo akademického sochára Fraňa Štefunku.

Vychádzka k studničke a na Timravin vrch

Otvorením kníh s prózami Boženy Slančíkovej – Timravy sa vrátime o storočie späť, čo vôbec nie je na škodu, lebo problémy, ktoré sprevádzajú postavy (Ťapákovci, Paľo Ročka…) nie sú neznámymi ani v dnešnej dobe, akurát že v jej diele sú odeté do pôvodného, rázovitého koloritu dedín. Tie patria aj dnes k tichým kútom Slovenska. V oboch dedinách si na jednu z najplodnejších slovenských realistických spisovateliek dodnes s úctou spomínajú.

Z rodného Polichna sa môžeme vybrať po Timraviných stopách. Čaká nás príjemná, asi dvojhodinová vychádzka, počas ktorej sa môžeme osviežiť vodou zo studničky v polichnianskom chotári. Jej názov sa odráža v spisovateľkinom pseudonyme. Napriek tomu, že je trasa vyznačená, ak sa náhodou opýtate na cestu, možno i vás domáci upozornia, že názov Timrava sa nevyslovuje podľa slovenského úzu, teda mäkko, ako to obyčajne počujeme v médiách, ale ako Cimrava. Z Timravinho vrchu nad studničkou sa otvárajú príjemné výhľady na chrbty a doliny pohoria Ostrôžky, ktoré sa pomaly odievajú do pestrofarebného jesenného šatu.

Sestra Irena

Presne o dva roky staršia od Timravy bola jej sestra Irena, ktorá sa narodila takisto v Polichne 2. októbra 1865. Vydala sa za evanjelického farára Michala Laciaka, s ktorým žila v Hornom Tisovníku (dnes okres Detva). Obe dievčatá za pomoci otca uverejňovali svoje prvé literárne pokusy v rukopisnom rodinnom časopise Ratolesť, z ktorého sa zachovalo len jedno číslo. Hoci nedosiahla literárne úspechy svojej sestry, aj jej novely, ako je  Spoločnica a Oko za oko, zub za zub, cyklus próz Na súmraku a dráma Nie roveň sa objavili v Slovenských pohľadoch alebo na stránkach Živeny.

Margita Figuli

2. októbra 1909 sa narodila vo Vyšnom Kubíne ďalšia naša významná spisovateľka Margita Figuli. V roku 1940 vydala novelu Olovený vták, ktorá sa znepáčila vtedajšiemu režimu a kvôli ktorej prišla o lukratívne miesto v banke. Odvtedy sa Margita Figuli venovala len spisovateľskej činnosti a stala sa výraznou reprezentantkou slovenského naturizmu. Jej najznámejšími dielami sú novela Tri gaštanové kone a štvorzväzkový román Babylon. Svoje mladé letá zachytila v autobiografickom románe Mladosť.

Teta Viera

O rok mladšia od spisovateľky Margity Figuli bola Viera Bálinthová, ktorej rodiskom je Martin. Stala sa priekopníčkou slovenského rozhlasového herectva. V bratislavskom rozhlase bola herečkou i režisérkou, viedla Rozhlasový herecký súbor i Detskú rozhlasovú dramatickú družinu, v ktorej získali základy hereckého prejavu mnohé neskoršie stálice divadelnej scény. Pre všetkých skôr narodených, ktorí vyrastali pri rozhlasových rozprávkach, zostala pani Bálinthová dodnes „tetou Vierou“, alebo ako jedna z hlavných postáv rodinného rozhlasového seriálu Čo nového Bielikovci?

Tvorcovia učebníc

Napokon spomeniem aspoň dvoch mužov.

Maximilián Jalovecký, ktorý sa narodil v Bobrovci pred 200 rokmi, 2. októbra 1817, bol od roku 1856 rímsko-katolíckym kňazom vo Veľkých Levároch a pôsobil v rôznych cirkevných funkciách. Keďže videl, že slovenské školstvo potrebuje nielen kvalitných učiteľov, ale i učebnice, sám sa chytil pera a pre Prostonárodnú bibliotéku pripravil 1. zväzok, ktorý obsahoval štyri prírodovedné predmety: hviezdovedu, zemepis, prírodopis a silozpyt (fyziku). Stala sa učebnicou i obľúbenou knihou ľudových knižníc, takže v priebehu 10 rokov sa dočkala štyroch vydaní. Predovšetkým jeho podanie fyziky svedčí o tom, že Jalovecký mal dokonalý prehľad o najnovších poznatkoch v tomto vednom odbore, pritom neraz išlo o objavy, ktoré sa priečili prevládajúcim a zakoreneným náboženským predstavám. Ich zapracovanie do učebnice si od autora vyžadovalo nielen dokonalé vedomosti, ale aj istú dávku odvahy.

2. októbra 1692, teda pred 325 rokmi, sa narodil vo Zvolene Ján Tomka – Sásky. Bol rektorom bratislavského evanjelického lýcea, vynikal v znalostiach histórie a geografie a výrazne pomohol Matejovi Belovi pri tvorbe Notícií. O Jánovi Tomkovi – Sáskom som venoval krátku spomienku v jednom z predošlých blogov: http://sliacky.blog.pravda.sk/2017/08/28/tesak-mosovsky-a-tomka-sasky/