sliacky

Pred 195 rokmi, 6. januára 1823, sa narodil spisovateľ a novinár Peter Kellner – Hostinský. Patril medzi tých prešporských študentov, ktorí na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra zvolili odchod do Levoče.

Bol synom evanjelického farára v Gemerskej Polome. Na lýceum do Bratislavy prišiel študovať teológiu a filozofiu. Štúdiá však dokončil v Levoči, keďže sa pridal k tým slovenským študentom, ktorí po zbavení profesúry Ľudovíta Štúra odišli z prešporského lýcea.

Po príchode do Levoče dal svoje pocity do veršov. Báseň sa síce v tom čase nedostala do tlače, ako reminiscencia sa objavila až v zborníku pred 52 rokmi.

Pieseň dunajsko-tatranských Slovákov 19. marca 1844 v Levoči

Nad valným Dunajom tiché vetry viali,
v javorovej hore sokoli lietali.

Hoj, zahučte vetry: že sa časy vrátia –
ku spáse Slovenska spojení sú bratia!

Do Bratislavy sa vrátil v roku 1844, aby študoval právo. Zároveň pomáhal Štúrovi v redigovaní Slovenských národných novín a Orla tatranského. Revolučné časy ho zastihli v zlom zdravotnom stave, prežil ich doma a po nich bol dva roky slúžnym v Rožňave a adjunktom v Revúcej, kde patril medzi jeho najbližších priateľov a spolupracovníkov Pavol Dobšinský. Prišli však nové ťažké roky Bachovho absolutizmu. Ako presvedčený slovenský národovec bol prekladaný z jedného úradníckeho miesta na druhé, od Gelnice cez Levoču do Šiatorského Nového Mesta, až ho ako 37-ročného poslali do penzie. Usadil sa v Licinciach, no po dvoch rokoch sa mu podarilo získať post slúžneho Rimavskej doliny. Ťažké životné podmienky sa odrazili na jeho zdraví. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní stratil postavenie, žil v Hnúšti a na skromnú obživu si zarábal zostavovaním pozemkových kníh Gemerskej stolice. Peter Kellner – Hostinský zomrel 10. augusta 1873 ako 50-ročný.

Peter Kellner, ktorého celé občianske meno bolo Peter Pavol, si okrem prímena Hostinský volil aj iné pseudonymy, spomedzi ktorých je najznámejšie Peter Záboj Hostinský. Bol to muž všestranných záujmov a s veľkým rozhľadom. Spod jeho pera vyšlo veľa básní, drám, filozofických úvah, ale aj odborných, predovšetkým historických prác. V štúdii K dejepisu erbu slovenského, ktorú vydal v roku 1867, ako prvý vysvetľuje symbol slovenského dvojkríža. Vyjadril názor, že ho Slováci prijali pri svojom krste.

V Štúrových Slovenských národných novinách sa okrem bežnej redakčnej práci venoval tvorbe úvodníkov, v ktorých prejavil prehľad najmä v ekonomickej oblasti. Vďaka nemu sa tieto noviny zmenili z osvetovo-buditeľského periodika na noviny skutočne politické. V nich sa objavovali pod menom Záboj Hostinský aj jeho básne, vedecké rozpravy i filozofické úvahy. Venoval sa aj prekladom diel poľských básnikov.

Kritici označujú za jeho najlepšiu básnickú skladbu Silvestrovská noc, ktorá vyšla v almanachu Nitra v roku 1846. „Báseň Hostinského, rozmermi presahujúca Zakliatu pannu Kráľovu, je z vrcholných bodov slovenskej poézie až dodnes,“ napísal Štefan Krčméry. „Len zabudlo sa na ňu. Hostinský básnicky skoro zamĺkol, no umelecky priamo z neho rástol Ján Botto.“ Literárni historici sa dlho preli o autorstvo niektorých básní. Jedni ich pripisovali Jankovi Kráľovi, iní Petrovi Kellnerovi – Hostinskému. Báseň Bojazlivá nakoniec pririekli gemerskému rodákovi:

Bojazlivá

Na doline, na tej strane
pásol šuhaj kone vrané;
z tamtej strany dievča žalo,
podvečer sa domov bralo.
Ak sa domov vrátiť chcelo,
prez vodičku prejsť muselo;
ale voda strmá bola,
tu šuhaj naň tak zavolá:
„Počkaj, dievča, prenesiem ťa,
za ručičku prevediem ťa.“
„Ach, šla by, šla – však sa bojím,
bo neverím koňom tvojím.“
„Odženiem preč kone vrané,
len ma dočkaj na tej strane,
príde búrka, voda mútna,
neprejdeš ty sem samotná.“
„Šla by s tebou – však sa bojím,
bo neverím slovám tvojim.“
„Prevediem ťa po mlčiačky,
tak ako spia ticho vtáčky.
Poďže, dievča, bude padať,
kdeže budeš priechod hľadať?“
„Ach, šla by, šla – však sa bojím,
bo neverím očiam tvojim.“
„Nech sa oči pozerajú
však sa ony dobre znajú.“
„Nuž, poď, milý – za ručičku
prevedieš ma cez vodičku.“

Za jeho života vyšla v časopise Minerva jeho dráma Svätoslavičovci a v almanachu tábor próza Ľuta, Olen a Tur. Aktívnejší bol v oblasti náučnej publicistiky, najmä na stránkach Pešťbudínskych vedomostí, v kalendároch či v Letopise Matice slovenskej.

Na záver ešte jedna báseň, ktorá vyšla spod pera Petra Kellnera – Hostinského a v ktorej sa odráža aj jeho filozofický pohľad na svet:

Duma na Tatrách

Boh večným slovom v deň sveta stvorenia
zmútené živly vyvolal do boja,
z lona večnosti vstúpil do zjavenia,
podoby svetov vykrútil z návoja:
vtedy on v duchu arcidielo spravil
a ho zo živlov prírody vystavil.
To arcidielo sú tatranské zbory,
na nich duch boží vymaľoval vzory,
na žuloskalách vyrezal obrazy
a všetkých farieb vytiskol výrazy:
na nich sa duchov a prírody sily
jak v malom svete v kryštáloch odbili.
Na hradbách Tatier chóry živlov hrajú,
hmly sa váľajú, víchrice lomcujú,
mrákavy hučia, hromy z nich búchajú,
orly sa krútia a vetriská dujú,
tam v hlbokostiach blesk hromu fungoce,
tam na výsostiach slnko sa ligoce.
Oj, Kriváň, daj mi blýskavé oblaky,
nech divuplné urobím zázraky.
Oj, Kriváň, daj mi blesky tvojich mrakov,
nech iskrou dušu zapálim Slovákov.
Oj, Kriváň, daj mi svetotrasné hromy –
ich rachot ťažkú Tatier kliatbu zlomí
a ja tie blesky sťa ťah hromovoda
prevediem krížom cez dušu národa!
Duch tvoj, ó, Tatra, ako hmla na plese
sadá na vodách, vetrami sa nesie,
mrakom sa dvíha a hučí víchricou,
hromami chrapčí, svieti blýskavicou.
Ó, ty duch Tatier, zajasaj iskrami,
zažni deň veľký žitia nad rodami!

Mraky hučia po dolinách,
sypú hromy po skalinách,
skaly, jedle sa rúcajú,
zore, hviezdy zapadajú,
nebo horí v blýskavici,
Kriváň blčí vo víchrici…
Zastaň, zastaň, blýskavica! –
vtom sťa krásna poludnica
zjaví sa zakliata panna
v žiare zlatej okúpaná,
a nad mrakmi to Kriváňa
vstane dúha maľovaná,
ňou sa panna ošatila
a bleskami ovenčila.
Hrajte, živly pobúrené,
na deň veľký – na stvorenie,
deň stvorenia uvítajte,
hudbu hromov mu zahrajte.
Živly vaše slová budú
a tie slová piesne ľudu –
chóry Tatier ich zahrajú,
v piesni ľudstva zaspievajú.