Pri pohľade do dnešného historického kalendára mi padli do oka dve mená: Samuel Tomášik a Štefan Pilárik.
O prvom z nich som už písal: http://sliacky.blog.pravda.sk/2017/09/11/este-nasa-slovenska-rec-zije/. O druhom, ktorého osud tiež ťažko skúšal, sa dnes zmienim aspoň v skratke.
Štefan Pilárik sa narodil v Očovej v roku 1615 a po vzore otca sa stal evanjelickým farárom. Pôsobil vo viacerých farnostiach. V roku 1663 sa dostal v Senici do tureckého zajatia a hoci v ňom pobudol iba krátky čas, stačilo mu to na vykreslenie svojho otrockého položenia. Ale ani vo zvyšku vtedajšieho Uhorska sa vtedy protestantským kňazom nežilo ľahko. Boli podozriví z účasti alebo z podpory protihabsburských povstaní. Pred prenasledovaním odišiel Štefan Pilárik medzi hornolužických Slovanov, kde bol farárom v dedine Neusalz. Tam sa pred 325 rokmi, 8. februára 1693, zavŕšila jeho životná púť.
Prvými literárnymi prácami Štefana Pilárika boli preklady teologických diel. Ovládal latinčinu, češtinu a nemčinu. Postupne sa prepracoval k opisu súdobých pomerov, predovšetkým problémov súvisiacich s útokmi Osmanov a s konfliktom medzi katolíkmi a protestantmi. V tomto smere vyniká najmä jeho opis tureckého zajatia Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána, ktoré patrí k vrcholným dielam našej barokovej faktografickej literatúry. Tlačou vyšlo v roku 1666. Autobiografickou prácou je jeho Currus Jehovae mirabilis – Podivuhodný voz boží – z roku 1678.